Ľudové rozprávky sú preto ľudové, že nemajú konkrétneho autora a v čase svojho vzniku sa šírili ústnym podaním. 16. až 18. storočie bolo v obdobím niekdajšieho "Shongenu", keď ľudia prirodzene migrovali po Európe a napríklad slovenskí murári z Oravy stavali najmä Viedeň a Budapešť. So sebou si pravdaže nosili aj svoje skúsenosti a povedzme i rozprávky. Tie v 19. storočí spísali bratia Grimmovci i Pavol Dobšinský. To znamená, že "plagiátormi" boli všetci traja, len bratia Grimmovci o niečo skôr, teda zhruba o 5 desaťročí. To podľa Vás znamená, že Dobšinský si v druhej polovici 19. storočia na internete "vygooglil" Grimmovcov a cez ctrl C a ctrl V spískal svoju zbierku?
Rozpravky maju roky svoju tradiciu a prisposobuju sa podla kultury...to je uplne normalne a robi sa to bezne. Ani Popolusku nevymysleli Grimmovci, len ju prevzali. https://operaslovakia.sk/popol...
A čo je na tom zvláštne, že sa podobajú. Rozprávky sa predávali ústne, hlavne netreba zabúdať, že na Slovensku v tej dobe , na rozdiel od súčastnosti existovala početná nemecká komunita. Taktiež tieto rozprávania mohli na Slovensko priniesť mnohý “vandrovníci” a my sme ich mohli prijať za svoje. Aj v súčastnosti sa mnohé urbánne legendy z rôznych miest podobajú.
mi vysvetlite, ze v jednom zapadnutom kute Zambie, pani z nedalekej dediny, ktora pracovala v kempe, nam porozpravala o ich carodejniciach, ktore lietaju na metle. Ked som zmateny opytal kde pocula tuto rozpravku, tak povedala, ze ju pocula od babky... jediny detail, ktory sa odlisoval bol, ze tie ich lietaju nahe. Tento udaj som v nasich rozpravkach nezachytil...
Príbehy sa opakujú v jednotlivých kultúrach od nepamäti. Nezabúdajme. že tu celé stáročia žila nemecká komunita, ktorá za sebou zanechala výraznú stopu. Preto sa nemôžeme čudovať, že slovenské ľudové rozprávky sa veľmi podobajú tým, ktoré pozbierali bratia Grimmovci. Keď sa mi dostala do rúk anglická zbierka Ezopových bájok, tak som bol prekvapený, že tam bola jedna o troch prútoch. Jediný rozdiel bol v tom, že to neboli synovia Svätopluka, ale sedliaka. Takže podobné príbehy sa popisovali i vo vzdialenejších krajinách.
Príbeh Popolušky sa v Európe sa šíril ústne, hoci štandardizovať sa začal už v 17. storočí vďaka kníhtlači. Ľudové verzie si však zachovali svoje rozdiely. Súčasne existovali nielen nemecká a slovenská, ale aj talianska, francúzska, bulharská, chorvátska (v tej je napr. holubica, ktorá jej dáva oriešky so šatami, duša jej nebohej mamičky)...
Ale nejakú verziu nájdeš v ktorejkoľvek časti sveta. Popoluška, povedané dnešnými slovami, je príbeh o sirote z prvého manželstva, ktorú zanedbáva a týra macocha. A to sa môže stať v ktorejkoľvek kultúre. Jedna z prvých verzí je z Číny z nejakého 9. alebo 10. storočia, podobné príbehy sú aj v Tisíc a jednej noci, príbeh o sirote, príbeh o sirote, ktorej nevlastné sestry zjazvili tvár uhlím mali aj indiánske kmene v Kanade...
A vtedy tu bola veľká časť obyateľstva nemecká. Priniesla si reč (nárečie), zvyky, obyčaje, vieru a právo. Takže neprekvapuje, že by mohli byť rozprávky nemeckého pôvodu. Ale aj opak j e možný. Že to bolo skôr spísané po nemecky, neznamená, že je tam aj pôvod rozprávok.
A čo ak bratia Grimmovci prišli pozrieť tetku na Spiši a počuli tieto príbehy od nej. A potom ich zapísali akože to počuli v Nemecku. Iba dalšia možná teoria do príbehu
Takže plagiátorstvo je naša
A tradície si treba vážiť, rozvíjať ich a uchovávať.
Takže páni Danko, Matovič, Groling a Kollár, ste OK, len tak ďalej.
Ale, no tak!