Vojna v diele spisovateľky Timravy, to je aj radosť z nešťastia druhých i svojho

Autor: Roman Kebísek | 23.3.2021 o 19:58 | (upravené 4.4.2021 o 9:11) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  50x

Ľudia žijú paralelne v dvoch svetoch – v tom, v ktorom žijú navonok, a v druhom, vnútornom, ich skutočnom. Vonkajším správaním často svoj vnútorný život zakrývajú. Timrava ho u svojich postáv odhaľuje.

Slovo „mobilizácia“ vyvolávalo na dedinách strach, no u niektorých aj skrytú radosť
Prvá svetová vojna sa dotkla Slovenska predovšetkým mobilizáciou, bojmi len okrajovo. Slovo „mobilizácia“ vyvolávalo na dedinách strach, lebo znamenalo, že povolaní chlapi sa buď nemusia vrátiť alebo prídu ako mrzáci. No ako spisovateľka a pozoruhodná pozorovateľka života Timrava (nar. 1867) ukazuje v diele Hrdinovia (1918), vojna nevyvolávala v ľuďoch len paniku, ale u niektorých aj skrytú radosť - z nešťastia druhých, voči ktorým cítili životnú krivdu. Mrzáci zas mali radosť zo svojho postihnutia, lebo sa ich všeobecná mobilizácia netýkala a zrazu mali oproti zdravým nečakanú výhodu.

Zuza Pekovka bola spokojná, že vojna roztrhla zväzok Ďura a Anče
Protagonistka diela Hrdinovia Zuza Peková sa mala v minulosti rada s Ďurom Matvejovie, ale on sa nečakane oženil s bohatšou Ančou Matvejovie (jej manžela Ďura volali po nej). Ďura však povolali na vojnu. Zuza pocítila úľavu z nešťastia mladomanželov:

Ľaľa, sotva sa rok minul, už Anku odtrhne od Ďura vojna, ako ju, Zuzu, Anka od neho odtrhla. Len rok, a už budú rozdvojení, ako im ona priala...

Katke Stoličkovie odvedú na vojnu pijanského muža. Ľudia mu to prajú
Katke Stoličkovie odvedú na vojnu muža, ale nie je z toho nešťastná:

Katka sa nehýbe, nerozumie hneď, čo jej Zuza vraví. Je tiež mrzká strachom, že bude vojna. Pôjde i jej muž. Pravda, tá myšlienka ju tak veľmi netlačí. Muž zlý a pijan veľký. Niet dňa, kedy by sa neopil, a kedy by nezlorečil a nežiadal, aby ich Boh rozlúčil (teda ich, hľa, rozlúči...), aby umrela ona, nezavadzala mu a nehnevala ho. „I tvoj muž pôjde, Katka!“ riekli jej akosi dobroprajne, akoby povedali i to: teš sa!

Anča Demákovie o svojom mŕtvom mužovi: Dobre, že Paľa už niet medzi živými
Anči Demákovie zomrel muž dva roky pred mobilizáciou:

Srdce chveje sa i Anči, v hlave jej hučí a ak by ešte Paľo žil a mal ísť teraz s druhými na vojnu? To by Anča ani neprežila. Ona by dokonca o rozum prišla. A tak teda iba dobre pre ňu, že Paľa už niet medzi živými.

Hrbáč Paľo Peko sa smial
Hrbáčovi Paľovi Pekovi Anča Demákovie povedala:

„Čože je tebe - ty sa báť nemusíš ... ale môj bratanec pôjde tobôž!“ Paľo neurazil sa, čo narazila na jeho chybu. Zasmial sa Anči do očú. Dosiaľ iste bolo nešťastím a hanbou mať chybu, no teraz sa to bude považovať ako dar od narodenia. Preto smial sa Peko.

Dedinský hlásnik bol rád, že kríva
Dedinský hlásnik (bachter) bol rád, že kríva:

Pre neho i desať telegramov môže prísť za deň do dediny a desať ráz do dňa môže bubnovať za odobierku bachter, on je bezpečný, vďaka chybe, za ktorú sa posiaľ hanbieval.

Francisci začínajúcej Timrave: Vynikáte originalitou a pravdivou kresbou postáv
Timrava (vlastným menom Božena Slančíková) začala publikovať r. 1893 (ako 26-ročná) vo vládnych Slovenských novinách a od r. 1896 v Slovenských pohľadoch. Dlho si ju literárnokriticky nikto nevšímal. Prvým bol až r. 1900 vtedy už jeden z posledných žijúcich príslušníkov štúrovskej generácie, 77-ročný Ján Francisci. Nevyjadril sa však verejne, ale v súkromnom liste vtedy 32-ročnej Timrave. Dňa 12. februára 1900 jej napísal:

Vaše poviestky z kruhu a života dedinskej inteligencie (...) vynikajú v našej slovenskej literatúre svojou originálnosťou, novosťou, šťastnou invenciou (...), vernou kresbou deja i figúr i charakteru, telesnou i duševnou živosťou dejstvujúcich osôb. Sú to i dejište i hýbanie sa i kreslenie všetkého také verné a plastické, akoby to všetko čitateľ na vlastné oči videl pred sebou. A to štebotanie mladých dievčeniec, i obsahom i spôsobom, naozaj dievčenské!

Timrava o svojich začiatkoch: V novinách boli hlúposti, napísala som aj ja jednu
Timrava v autobiografickej próze Všetko za národ (1926) píše aj o tom, že uverejniť svoju prvú poviedku ju podnietila - škodoradosť. Keď mala 25 rokov a mala už aj dosť skúseností s písaním pre domáci rukopisný časopis, práve čítala vo vládnych Slovenských novinách prózu podpísanú „Cilkou“ (spisovateľka Hermína Orfanidesová), ktorej umelecká „suchota“ Timravu mimoriadne rozčúlila. Čo nasledovalo potom, malo rýchly spád, ako to vidno na činoch hlavnej hrdinky Timravinej prózy, ktorá predstavuje samotnú autorku v mladosti. Úryvok z diela Všetko za národ - Timrava nazýva Cilku Milkou:

Zvláštna myšlienka jej blysla umom. Oči zablysli škodoradosťou. „Počkajte!" myslí si pomstivo. Keď Milkine hlúposti uverejňujete, napíšem vám aj ja jednu!" Noviny zdvihne zo zeme, hodiac ich na stôl, a berie papier i pero, v záchvate sadajúc k stolu. „Keď dobrá vám je Milka, musím vám dobrá byť aj ja," myslí si so vzdorom. „Aj ja vás nakŕmim prázdnotou, ako ste vy mňa kŕmili, a ak neuverejníte, dám vám ja potom!" vyhráža sa srdnato (...). (...) Zamočí pero a začne písať s chvatom - i píše do večera. Na druhý deň bola už poviedka napísaná, na štvrtý spísala ju dočista a vynájduc meno na podpis, zapakovala do obálky, poslala v tajnosti a bez sprievodného listu novinám...

Próza Zuzkina vernosť od Cilky
Timravinu prvú prózu uverejnili v Slovenských novinách 8. augusta 1893. Ešte ukážka zo „suchej“ a „prázdnej“ prózy Zuzkina vernosť, ktorú Cilka uverejnila 18. mája 1893 a ktorá rozčúlila Timravu (záver Cilkinej práce):

Jožko list dostal, ale vo veselej spoločnosti pri vojsku sa nazdal, že aj Zuzka pomaly na neho zabudne. Márne čakala každý deň, list neprišiel. Túžila po starej vlasti, i po Jožkovi márne, konečne ju to zložilo, upadla do horúčky a len jeho meno vždy opakúvala v pomätenosti; keď mala jasné chvíle, poručila: že by zvýšené peniaze Jožkovi poslali; - a v dvadsiaty prvý deň zomrela. - Jožko celkom precitol, keď počul, že vskutku zomrela, stal sa z neho statočný človek, a dosiaľ si spomína s láskou na Zuzkinu vernosť, ktorá preň zomrela v ďalekej cudzine.

Timrava: Začala som písať zo žartu
Prvé Timravine práce vychádzali v Slovenských novinách, ktoré vydávala uhorská vláda – mnohí Slováci považovali tieto noviny za nástroj maďarizácie a ich literárnu úroveň pokladali za veľmi nízku. Timrava v liste z mája 1918 predsedníčke spolku Živena Elene Maróthy-Šoltésovej o svojich prvých prácach napísala:

Začala som písať vlastne len tak zo žartu. Dôkaz toho je i to, že som ich do Slovenských novín posielala a ani neodkladala som ich. Napísala som ta do 12, no len tých zopár som našla, neviem, kde sa druhé podeli a roztrhali. Neviem, či hodno ich je uverejňovať ešte raz, ak nie, odhoďte a vezmite len tie, ktoré som už naozaj (nie žartom) písala, ktorých zoznam tu posielam.

Timrava bola proti „sentimentálčeniu“
Ako 70-ročná redaktorke Živeny Lei Mrázovej o spôsobe svojej tvorby v mladosti Timrava povedala:

Alebo niektorí naši spisovatelia vtedy: to opisovanie prírody, tie zákruty a výkruty dlhočizné, pri iných to sentimentálčenie – mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť zavše i od zlosti to, čo je na ľuďoch. Ich zovňajšok ma tak nezaujímal. Len keď sa zvlášte prizriem, vidím na ľuďoch šaty. Ale tváre! Toho som si dobre všímala!

Timrava: Chcela som písať inak ako ostatní spisovatelia
Keď chcel v roku 1934 literárny vedec Andrej Mráz od Timravy reakciu na iných spisovateľov, keď sama začínala písať, povedala:

Neviem ver´, ktorý zo spisovateľov pôsobil na mňa a vplýval. Hádam ani jeden. Čítala som rada všetkých. Práve som chcela inak písať, ako druhí dotiaľ písali.

Menšík: Umenie Timravy je ojedinelé
Osobitosť tvorby Timravy zdôrazňoval aj tvorca učebníc slovenskej literatúry po r. 1918 a znalec jej diela Ján Menšík. V r. 1920 o Timrave napísal:

Umenie tejto slovenskej spisovateľky je ojedinelé. Jej kresby, nahorklé, prísne a vážne, často vyznievajú temer bez ukončenia, ako letmý výsek z toho života  a vzbudzujú svojou technikou neraz dojem hrubých drevorytov, ktorých cena a vzácnosť sa zvyšuje oddialením od oka. (...) Charakteristiky sú zvláštnosťou jej umenia: svoje poviedky zaľudňuje množstvom postáv, každú vám postaví niekoľkými slovami tak jasno pred oči, že ju vidíte živú pred sebou, počujete štebotanie a pichľavé výpady slečiniek; hlavné vlastnosti postáv vám rada zhustene, na ľudový spôsob pripomína (Iľa „kráľovná“, mrzáčka Anča-zmija, levíta, „muž boží“, Katuša-popeluša, Bodor-niktoš atď.). Objektívnosť jej líčenia, prísnosť názorov, ktorá ničoho nezamlčuje, čistota zraku stavia Timravu medzi najlepších slovenských poviedkarov.

Timrava o svojom detstve: Učil nás otec doma
Hoci sa Timrava stala pozoruhodnou spisovateľkou, nemala v detstve ani klasickú školskú dochádzku. Chudobný otec ju učil aj s jej súrodencami doma. Vo svojom životopise napísala:

Narodila som sa roku 1867, 2. októbra na Polichne, malej dedinke v Novohrade. Môj otec bol tam evanjelickým farárom. Cirkvička je to maličká. Dôchodok bol skromnučký. Bolo nás viac detí. Z nich sme nažive šiesti, dvaja bratia a štyri sestry. Bratia šli do škôl, učiť sa za kňazov, my sestry sme sa učili doma. Otec nás vyučoval, mal k tomu zvláštne nadanie, ale aj preto, že nedostačovalo zo skromnučkého dôchodku poslať nás preč z domu. Len ako na zavŕšenie výchovy poslal nás na jeden rok do škôl. Mňa dali do B. Bystrice do IV. meštianky.

Spomienky Krčméryovej na rodinné vyučovanie u Slančíkovcov
Spomienky na rodinné vyučovanie u Slančíkovcov v novohradskej dedine Polichno zanechala Timravina rovesníčka Oľga Krčméryová. Bola to dcéra evanjelického farára Juraja Petényiho v susednej dedine Budiná. Obe rodiny sa často navštevovali, rodičia si boli navzájom kmotrovia. Zo spomienok O. Krčméryovej (matka literárneho kritika Štefana Krčméryho):

Po raňajkách vzali Spevníky do ruky a zaspievali spoločne pobožnú pieseň. Jedno zo starších detí sa zatým hlasno pomodlilo, ostatní tíško za ním, a potom už brali deti školské knihy a začalo sa vyučovanie riadne, ako v škole, ktoré trvalo až do poludnia pri obdivuhodnej disciplíne, tichosti. Viac ráz som bola prítomná pri takomto vyučovaní, a vidím v duchu i dnes pred sebou tú vysokú, chudorľavú, trochu napred nahnutú postavu s vážnou, zamyslenou tvárou, ako vysvetľuje, zväčša stojac, deťom okolo veľkého stola sediacim nad knihou a kladie im otázky, na ktoré oni odpovedajú, pekne, s rozvahou. Takto vyučoval môj krstný otec Slančík svoje deti rok po roku, až kým nedorástli. Chlapci i prvé gymnaziálne triedy takto končili privátne, a dievčence po tejto výučbe ešte poslali rodičia na jeden školský rok do mesta. Myslím, že viac aby trochu videli svet i mimo Polichna, a do maďarčiny a nemčiny trocha zbehlosti v praxi nadobudli, lebo ako deti doma len slovensky hovorili.

Timrava: Neuznávam žiadnych filológov. Čo to robia s našou rečou?
Hoci Timrava neabsolvovala klasickú školskú dochádzku a dostatočne neovládala pravopis a spisovný slovenský jazyk, často odmietala zásahy niektorých korektorov do svojich diel, lebo ich považovala za necitlivé a významovo a štylisticky nepresné. Keď jej napr. začali po r. 1918 vychádzať Zobrané spisy, pri jazykovej korekcii jej povyhadzovali niektoré slová ako „neslovenské“, medzi nimi aj slovo „žiaden“. Názov novely Žiadna radosť jej napr. zmenili na Nijakej radosti. Dňa 13. júna 1922 svojej priateľke Elene Maróthy-Šoltésovej napísala: „Žiaden človek tu nezaobíde sa bez slovíčka žiaden.“ Na adresu tých, ktorí jej zasahovali do textov, uviedla:

 (...) neuznávam tvrdenia žiadnych filológov (...) čo to stvárajú s tou našou rečou? Jedno je germanizmus, druhé je maďarizmus, tretie čechizmus, a tak si obšniapu tú slovenčinu s tým vyhadzovaním výrazov, že im ozaj potom bude „bohatá“!

Timrava vytrvalo odmietala zásahy korektorov do svojho literárneho jazyka
Andrejovi Mrázovi, literárnemu vedcovi a pracovníkovi Matice slovenskej, 24. júla 1937 napísala:

Prosím, aby ste mi veľmi nenaprávali pri preštudovaní mojich prác, na čo Vás poverila Matica, lebo sa pri tom môže zotrieť aj pravý zmysel viet a írečitosť autora. Veľmi ma hnevalo, keď mi naprávali v už vydaných zobraných spisoch a vyhádzali alebo zmenili originálne ľudové výrazy, aké dávno a dávno užíva. Tiež slová: „okamih“, „žiaden“, „dakedy“ pod titulom germanizmus, čechizmus, maďarizmus zmenili. „Okamih“ nedá sa nahradiť „chvíľou“, lebo „chvíľa“ môže aj za pol hodiny trvať, „žiaden“ tiež nie je „nijakým“ a „dakedy“ nie je „niekedy“.

Timrava pálila knihy, kde jej urobili úpravy proti jej vôli
Spisovateľkina neter Zlata Petrivaldská povedala, že Timrava sa až tak veľmi hnevala na to, že jej írečité slová vyhadzovali z noviel, že svoje knihy pálila:

Zo škôlky mala taký malý stolček, na tom sedela a trhala tie knihy a hádzala ich do kachlí. „A teta“, reku, „pre pána kráľa, čo robíš?“ „Ale veď sú to nie moje knihy. To som ja nenapísala, tam sú celkom iné slová.“

Zdroje:
Timrava v kritike a spomienkach, 1958
Timrava: Všetko za národ
Slovenská národná knižnica
Moja teta Timrava, dokumentárny film
J. Menšík: Črty zo slovenskej literatúry, 1920
Hrdinovia, Živena, 1918

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Kauza Sputnik v skratke

Úžasné dobrodružstvo v úlohe užitočného idiota sa blíži k vyústeniu a my si ho môžeme zrekapitulovať.

Rusom vynášali tajnosti aj na Slovensku. Vyhostenie by Moskve sťažilo operácie

Slovensko sa zrejme nevyhne vyhosteniu ruských diplomatov.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Kde je Korčokov Rhodos

Z porovnania správ BIS a SIS vyplýva, že o ruskej diverzii nemajú obe slovenské kontrarozviedky ani poňatia.


Už ste čítali?