Dobrovoľník Šulek adresoval pred popravou r. 1848 pozdrav Štefánikovmu dedovi

Autor: Roman Kebísek | 11.3.2021 o 19:13 | (upravené 11.3.2021 o 20:36) Karma článku: 4,59 | Prečítané:  425x

Pavol Štefánik, dedo Milana R. Štefánika, bol farárom v Krajnom. Jeho manželkou bola Ludovika Šuleková, sestra Viliama Šuleka, slovenského dobrovoľníka popraveného r. 1848. Bol to prastrýko M. R. Štefánika.

Evanjelický farár v Krajnom Pavol Štefánik a jeho manželka Ludovika Šuleková
Pavol Štefánik (1798 -1861) si r. 1836 ako 38-ročný vzal za manželku 19-ročnú Ludoviku Šulekovú, nar. 1817. Od r. 1831 do smrti bol evanjelickým farárom v Krajnom pri Myjave. Medzi ich deťmi bol aj Pavol Štefánik, neskorší evanjelický farár v Košariskách, otec Milana Rastislava Štefánika. Ludovika mala viacero súrodencov, medzi nimi Viliama Šuleka, popraveného r. 1848, či Ľudovíta Šuleka, ktorý zomrel r. 1849 vo väzení v Komárne.

Slovenský dobrovoľník Viliam Šulek
Viliam Šulek sa narodil r. 1825. Do maďarskej revolúcie v marci 1848 študoval na lýceu v Modre. Potom žil v Krajnom u farára Pavla Štefánika, manžela jeho sestry Ludoviky. Ich synček Pavol (budúci otec M. R. Štefánika) mal vtedy štyri roky. Keď v septembri 1848 vtrhli z Moravy na Slovensko ozbrojené oddiely pod vedením Jozefa M. Hurbana a Ľudovíta Štúra, ktorí na Myjave vyhlásili nezávislosť Slovenska od Uhorska v rámci Rakúskej monarchie, pripojil sa k nim aj Viliam Šulek. Vpád hurbanovcov však trval iba niekoľko dní a hoci spočiatku zaznamenali aj malé úspechy, nevyvolali celonárodné slovenské povstanie, ako dúfali jeho vodcovia, a po niekoľkých vojenských nezdaroch sa stiahli opäť na Moravu. Viliam Šulek však zostal v Krajnom u svojej sestry. Do oblasti sa vrátili uhorské úrady so štatariálnymi súdmi. O osude Viliama Šuleka v diele História povstania slovenského z r. 1850 autor Mikuláš Dohnány napísal:

Po odchode národných ozbrojencov Šulek zostal na Slovensku u svojej rodiny krajňanskej. Oznámil ľudu, aby pred sudcami štatariálnymi všetku vinu na neho zvaľoval, jemu všetko pripísal, naňho sa odvolával a seba takto pred pomstou ochránil. Šulek sa obetoval za ľud, ktorého spasenie mu na srdci ležalo! Od priateľov svojich napomínaný, aby sa oddialil z Krajného a ukryl pred nepriateľmi, povedal: „Keď by mňa nenašli, vzali by môjho švagra (Pavla Štefánika) do väzenia, a keď toho nie — druhého, na komsi musí zhorieť pomsta vrahov našich: — v ten čas, čo bych bol na 80 míľ vzdialený, predsa bych sa tým katom ustanovil“! — Keď už bola prišla preňho veliká sila gardistov (medzi nimi i dvaja grófa Zayho synovia), na reči jedného maďarského dôstojníka — aby odstúpil od predsavzatia svojho, aby sa odriekol Slovákov a za národ pracoval — odpovedal: „Áno, za národ ja chcem žiť aj zomrieť; ale za národ slovenský!“

Viliam Šulek poslal pred popravou odkaz Pavlovi Štefánikovi
Viliama Šuleka odsúdil štatariálny súd v Hlohovci 20. októbra 1848 na popravu obesením. Do väznice za ním prišiel evanjelický farár z Horných Zeleníc Karol Adamiš, prostredníctvom ktorého odsúdený poslal posledný pozdrav Pavlovi Štefánikovi do Krajného. Karol Adamiš v liste z 28. októbra 1848 Pavlovi Štefánikovi napísal:

Povinnost je nevinnou vůli zemírajících naplniti. Tuto povinnost i já vykonávám, když Vám poslední přátelské pozdravení od Vašeho švagra Vilíma někdy Šuleka, náhlím soudem pro protizákonné skutky jeho odsouzeného vyřizuji. Dne 20-teho rijna po přečtení jemu na městském fraštackém domě ortele smrti vešel sem k němu z povinnosti do káznice. Smutná to - věřte - povinnost.

Ľudovít Šulek, brat Viliama, zomrel v komárňanskom väzení
Ľudovít Šulek (nar. 1822), starší brat Viliama a mladší brat Ludoviky, manželky Pavla Štefánika, bol evanjelickým kaplánom v Hlbokom. Bol prastrýkom Milana R. Štefánika. Po vypuknutí revolúcie v Uhorsku v marci 1848 sa po krajine konali ľudové zhromaždenia, na ktorých účastníci spisovali svoje požiadavky. Takéto zhromaždenie bolo aj v Brezovej pod Bradlom, odkiaľ bol so spísanými žiadosťami vyslaný do Nitry, sídla župy, práve Ľudovít Šulek. Úrady ho však zadržali a uvrhli do väzenia v Komárne, kde po vyše ročnom väznení bez súdu r. 1849 zomrel. Píše o tom aj Ján Francisci, jeho bývalý spolužiak z evanjelického lýcea v Bratislave, vo svojom životopise.

Ale valné a veľmi významné zhromaždenie bolo dňa 28. apríla (1848) na Brezovej, v Nitrianskej stolici, z celého okolia. Na tomto zhromaždení uzavrená bola petícia, obsahujúca žiadosť zhromaždeného početného občianstva slovenského. (...) K doručeniu petície stoličnému predstavenstvu cieľom ďalšieho odoslania a podporovania vyslaný bol Daniel Jaroslav Borik, evanjelický farár vrbovčiansky, a Ľudovít Šulek, kaplán hlbocký. Ale v Nitre boli obidvaja 11. mája 1848 uväznení. Borikovi podarilo sa po štvrťročnom väznení z väzenia utiecť; ale Ľudovít Šulek, prevedený do komárňanskej pevnosti, po štrnásťmesačnom mučeníckom väzení biedne zahynul.

Ľudovít Šulek písal verše ochotníckej herečke Anne Koléniovej
Ľudovít Šulek, ktorý študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde mu bol učiteľom ideológ nového slovenského pohybu Ľudovít Štúr, písal básne a účinkoval v ochotníckom divadle učiteľa v Sobotišti Samuela Jurkoviča. Tu sa spoznal s ochotníckou herečkou Annou Koléniovou, dcérou myjavského evanjelického farára Samuela Koléniho, vtedy už mŕtveho. Písal jej aj verše. Ukážka:

A taký si aj ty talizman pre mňa,
Anička, duša má milá,
ty si mi hviezda na púšti nesklamná,
tys´ moja ochranná víla –
pokým obraz tvoj nosím v srdci mojom,
dotiaľ žiť budem s najväčším pokojom
v hocakej koľaji lósov;
ty v púšti žitia Eden mi priprávaš,
ty ma pred Sirén mámidlom chránievaš
a svet mi tvoríš úžasov.

Milan R. Štefánik, prasynovec bratov Šulekovcov, písal bojovné verše
Viliam a Ľudovít Šulekovci boli prastrýkmi Milana R. Štefánika. Jeho stará matka Ludovika Štefániková, rod. Šuleková bola ich sestra. Jeho otec, evanjelický farár v Košariskách, bol jej syn. V rodine Štefánikovcov sa udržiavala aj hurbanovská tradícia, čo sa tiež prejavovalo v básňach mladého Milana. V jeho zápisníkoch sa zachovali aj tieto bojovne ladené verše z 30. mája 1897, keď mal 17 rokov:

Hor sa, Slovák,
zbraň do ruky,
ak nechceš viac
trpieť muky.

Trpel si dosť,
zobuď sa už,
nepoddaj sa,
bráň sa jak muž.

Máš priateľov,
silné telo.
Nuže tedy
napred smelo!

Padneš slávne,
bo zvíťazíš:
no nebude
nás tlačiť kríž.

Berú práva,
trápia hrozne,
ukážme im
už raz, kto sme.

Hor sa, Slovák,
tvoju česť chráň!
A Boh iste
požehná zbraň!

Študijná literatúra:
M. Dohnány: História povstania slovenského
J. Francisci: Vlastný životopis
Keby si počul všetky tie víchrice... (Výber neznámej slovenskej poézie z polovice 19. storočia), 1966

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rusom vynášali tajnosti aj na Slovensku. Vyhostenie by Moskve sťažilo operácie

Slovensko sa zrejme nevyhne vyhosteniu ruských diplomatov.

CYNICKÁ OBLUDA

Kauza Sputnik v skratke

Úžasné dobrodružstvo v úlohe užitočného idiota sa blíži k vyústeniu a my si ho môžeme zrekapitulovať.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Kde je Korčokov Rhodos

Z porovnania správ BIS a SIS vyplýva, že o ruskej diverzii nemajú obe slovenské kontrarozviedky ani poňatia.


Už ste čítali?