František II. Nádašdy, vnuk Alžbety Bátoriovej
Kalvínka Alžbeta Bátoriová, ktorá po množstve vrážd svojich slúžok a iných žien zomrela internovaná na Čachtickom hrade, a jej manžel, evanjelik František I. Nádašdy, mali syna Pavla, pokrsteného a vychovaného ako evanjelika. Pavlov syn František II. Nádašdy však konvertoval na katolicizmus.
Pilárik bol od r. 1652 evanjelickým farárom v Beckove
Zemepán František II. Nádašdy zdedil aj patrónstvo viacerých kostolov na svojich majetkoch, vrátane evanjelického kostola v Beckove, kde sa stal r. 1652 farárom 37-ročný Štefan Pilárik. Bol to výrečný evanjelik, vydavateľ knižiek, hudobne rozhľadený vzdelanec, ktorý do Beckova prišiel priamo z Trenčianskeho hradu, kde bol dvorným kazateľom Gabriela Ilešháziho a jeho manželky Evy Séčiovej. Práve jej venoval knižku slovenských modlitieb a príležitostných veršov Harpha Davidica, ktorá vyšla v Trenčíne r. 1652. Štefana Pilárika pozvali do Beckova za farára miestni evanjelici. Aktívny Pilárik sa vzorne staral o pozdvihnutie miestnej cirkvi po viacerých stránkach, vrátane hudobnej. Úryvok z Pilárikovho vlastného nemeckého životopisu Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz boží), ktorý vyšiel v Nemecku r. 1678 (preklad Jozef Minárik):
Medzitým cirkev vzrastala a vzmáhala sa zo dňa na deň. Preto som rozšíril kostol o nové chóry a zaopatril som organ za 120 ríšskych toliarov. Zostavil som peknú vokálnu a inštrumentálnu hudbu, dal som uliať dva zvony (jeden 16 a druhý 8 centov ťažký) a postaral som sa o zvonicu na vŕšku nad školou stranou od kostola, ktorá ešte i dnes stojí. Zaopatril som aj iné potrebné veci, na ktoré sa kde-kade zbierali a mne odovzdávali dobrovoľné zbierky (...).
V r. 1661 konvertita Nádašdy poslal do Beckova na Pilárika vojakov
Štefan Pilárik bol horlivý prívrženec evanjelickej cirkvi a mával verbálne konflikty s katolíkmi. Zemepán František II. Nádašdy mu povedal, aby z fary odišiel, no Pilárik odmietol, preto r. 1661 zemepánov ozbrojený oddiel vtrhol do beckovského evanjelického kostola a Pilárika sa snažil zadržať. Tomu sa síce podarilo ukryť u svojho šľachtického priaznivca Mikuláša Tököliho, ktorý sa práve vtedy nachádzal na Beckovskom hrade, no ozbrojenci medzitým zabrali evanjelikom kostol a odovzdali ho katolíkom a Pilárikovu faru vyrabovali, vrátane jeho knižnice. Úryvok zo životopisu Pilárika:
Potom roku 1661 práve v sobotu pred druhou nedeľou po Zjavení Pána (15. januára) zúrivec Nádasdy tiahol so 400 jazdcami na svadbu mladého grófa Batthyánya a panny Kataríny Illésházyovej, dcéry často menovaného grófa Gabriela Illésházyho. Keď sa blížil k Beckovu, poslal kapitána Bálintfyho a 50 jazdcov do Beckova s prísnym rozkazom, aby so mnou zle naložil a aby ma rozsekal na najdrobnejšie kúsky. (…)Prísne mi dohováral, že som neposlúchol rozkazy jeho pána a nevypratal sa z fary a že ho teraz poslali, aby ma zahubil a dovolil vojakom vyrabovať moje imanie a majetok, ba aby dal vyplieniť a obrátiť v popol celé mesto.(...)A ani neviem, ako som zbadal jedny maštaľné dvere, do ktorých som vošiel. (…) Všetci, i sám gróf (Mikuláš) Thököly, nemysleli si iné, než že som sa stal obeťou tej trmy-vrmy. Predsa ma však dal hľadať svojimi sluhami až do polnoci. Keď ma zočili, doviedli ma k nemu na zámok. Nepriatelia ma hľadali na farskom dvore po všetkých miestach, i tajných. Keď ma nenašli, orabovali ma o všetko, čo som mal, o knihy, nábytok, šatstvo, klenoty, malý i veľký dobytok — v cene asi poldruha tisíc zlatých. Potom tiahli aj na kostol, vlámali sa doň, postavili v ňom svojich bôžikov, slúžili omšu a zavýjali podľa svojho zvyku, ako najlepšie vedeli.
Nádašdy okázalo spálil Pilárikove knihy
Po zabratí evanjelického kostola a neúspešnom hľadaní Štefana Pilárika musel ozbrojený oddiel Františka II. Nádašdyho pokračovať v ceste na svadbu Kataríny Ilešháziovej, dcéry trenčianskeho a liptovského župana Gabriela Ilešháziho, sídliaceho v Trenčíne. Nádašdy však neskôr zavolal Pilárika do svojho kaštieľa v Čachticiach a ponúkol mu, že vráti kostol evanjelikom, no Pilárik to považoval za lesť a neprišiel. Nádašdy dal preto okázalo pred mnohými divákmi spáliť Pilárikovu rozsiahlu knižnicu:
Medzitým nadišiel čas, že museli ísť na svadbu, a preto odpochodovali. Nádasdy však nakázal svojmu spovedníkovi, aby mi napísal a ponúkol v jeho mene milosť, oznámiac, že ak sa zjavím na budúci štvrtok v jeho kaštieli v Čachticiach a podriadim sa mu, že nielen dostanem všetko späť, ale aj kostol bude vrátený. No bola to pustá lož, lebo bol už vydaný rozkaz, aby pre mňa a moju peknú knižnicu nakládli hromadu dreva a keby som tam prišiel, aby ma na ňu položili a upálili. To mi oznámili jeho vlastní dvorania, vystríhajúc ma. Zúrivec Nádasdy si však myslel, že ma okabáti tým chlácholivým lístkom, a preto pozval k tomuto peknému divadlu mnohých barónov a zemanov, pánov a panie a iných. Ja som však nešiel. (…) Keď videl, že sa sklamal vo svojom zámere, vykonal svoj barbarský skutok na mojich knihách a kňazskom rúchu. Veľmi sa mi pritom posmieval, ako keby som bol v tom rúchu oblečený. Hodil ho i s knihami na hromadu dreva a dal udržiavať oheň, pretože Hospodin náhle dopustil búrku s dažďom. Preto sa tiež hranica chytila iba veľmi ťažko. Keď vzbĺkol oheň, zhoreli síce knihy a moje kňazské rúcho, ale jedna latinská biblia, ktorú si môj nebohý pán otec priniesol roku 1605 zo svojho vysvätenia z Brehu v Sliezsku, zostala v ohni celkom neporušená.
Nádašdyho dal cisár Leopold I. popraviť r. 1671 za účasť na sprisahaní
František II. Nádašdy sa neskôr zúčastnil na tzv. Vešeléniho sprisahaní proti cisárovi Leopoldovi I., za čo bol r. 1671 vo Viedni sťatý. Štefan Pilárik si našiel miesto inde.
