Hegelovu filozofiu dejín v úprave Štúra našiel Francisci v rozprávke o Popolvárovi, 1845

Autor: Roman Kebísek | 2.1.2021 o 21:10 | (upravené 19.1.2021 o 10:57) Karma článku: 3,67 | Prečítané:  312x

Nemecký filozof Hegel videl na vrchole vývoja ľudstva Germánov. Štúr jeho filozofiu upravil a nad Germánov postavil Slovanov. Štúrom upravenú Hegelovu filozofiu dejín našiel Francisci v rozprávke o Popolvárovi.

Štúrove štúdiá v Nemecku a filozofia dejín Hegela
Učiteľ na slovenskej katedre evanjelického lýcea v Bratislave Ľudovít Štúr išiel r. 1838 nadobudnúť hlbšie jazykovedné a filozofické znalosti na dva roky na univerzitu v nemeckom meste Halle. Len krátko predtým, r. 1831, zomrel nemecký mysliteľ Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorého filozofia v tej dobe vládla a zasiahla aj Štúra - aj Hegelov spis Philosophie der Geschichte (Filozofia dejín), ktorý vyšiel r. 1837, teda 6 rokov po smrti samotného Hegela a rok pred príchodom Štúra do Nemecka. Hegel v diele píše, že dejiny nie sú náhodné, ale majú svoje zákonitosti - sú prejavom tzv. svetového ducha, ktorý smeruje k slobode človeka. Tento vývoj podľa Hegela postupuje od orientálnych národov, pokračuje v antike u Grékov a Rimanov a vrcholí u Germánov. Úryvok z Hegelovej Filozofie dejín (preklad Teodor Münz):

Ako je substanciou hmoty tiaž, tak musíme povedať, že substanciou, podstatou ducha je sloboda. (..) Orientálci ešte nevedia, že duch alebo človek ako taký, je osebe slobodný: a keďže to nevedia, nie sú ani slobodní. Vedia len to, že jeden človek je slobodný, no práve preto takáto sloboda je len svojvôľou, divokosťou, temnou náruživosťou, alebo aj náruživosťou miernou, krotkou, ktorá je tiež len prírodnou náhodilosťou alebo svojvôľou. – Preto je tento jeden človek len despotom a nie slobodným človekom. Vedomie slobody vyklíčilo iba u Grékov, a preto boli slobodní, no Gréci, ako aj Rimania, vedeli len to, že slobodní sú len niekoľkí ľudia a nie človek ako taký. Nevedel to ani Platón ani Aristoteles. Preto mali Gréci nielen otrokov a ich život a pekná sloboda boli na otroctvo nielen viazané, ale aj sama ich sloboda bola sčasti len náhodným, pominuteľným a obmedzeným kvetom, sčasti zároveň tvrdou porobou ľudského, humánneho. – Až germánske národy dospeli v kresťanstve k vedomiu, že človek ako človek je slobodný, že sloboda ducha vytvára jeho najvlastnejšiu prirodzenosť. (...) Germánsky duch je duchom nového sveta, ktorého cieľom je realizovať absolútnu pravdu ako nekonečné sebaurčovanie slobody, tú slobodu, ktorej obsahom je jej absolútna forma sama.

Štúr upravil filozofiu Hegela: Nad Germánov umiestnil Slovanov
Keď sa Ľudovít Štúr r. 1840 do Bratislavy vrátil, pokračoval vo svojich prednáškach na slovenskej katedre na evanjelickom lýceu. Jeho vyučovanie sa týkalo nielen bohoslužobného jazyka slovenských evanjelikov, vtedy tzv. bibličtiny, teda archaickej češtiny, ale aj literatúry a histórie Slovanov vôbec a aj celkovej filozofie dejín. Jeho svetodejinné názory ovplyvnil Hegel, no Štúr si ho upravil - na rozdiel od nemeckého filozofa nevidel vrchol vývinu ľudstva v Germánoch. Štúr to zdôvodňoval aj tým, že sú podľa neho citovo prázdni, rozorvaní, sebeckí, zmyselní, utláčajú iných a pod. Práve v tomto videl Štúr rozpor v Hegelovej myšlienke umiestniť Germánov na civilizačný vrchol ľudstva. Budúcnosť a zavŕšenie dejín Štúr nachádzal v Slovanoch. Tých považoval za plných hlbokého citu, ozajstného ľudského srdca, ktorí údajne nikdy nikoho neprenasledovali. V liste z 8. novembra 1842 svojmu žiakovi a priateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi - vtedy už študujúcemu tiež v Halle – Štúr z Bratislavy napísal, že Hegela treba "prerobiť":

Ano skutečně, život Germanů potápí se v hrozném odporu s (Hegelovou) myšlénkou, život těchto cituprázdných, rozervaných, člověčenstvo jen v sobě vidoucích, utískavých, smyslných Němců a patrno z toho, že oni nemohou býti uskutočnitelé té věčně pravé, samospasitelné myšlénky, čili království Božího na zemi. Musíť to býti národ jiný, hlubokého citu plný, myšlénku věčně pravou již zcela pojatou a za takovou, ačkoli posud jen abstraktně, světem uznanou přejavší, národ neslýchaně mnoho trpěvší, nikdy jiné nepronásledovavší, národ sílou a počtem k ohromné ouloze mocný, národ srdce opravdu lidského, národ věřící a vidoucí, myšlénkou věčně pravou čili vůlí Boží se řídící, nikdy na ni neškemravší. Vyslovil-li myšlénku tuto Bohem poslaný, pln lásky nejčistější k člověčenstvu, stíhaný, pronásledovaný, sebe se obětovavší Kristus, musí národ, apoštol jeho té samé povahy co on býti, musil těch jistých osudů zažíti a musí se člověčenstvu posvětiti. A jelikož Kristus provedl myšlénku svou i životem, a nikde není odporu mezi ní a životem jeho, poskytl on nám zřetelný důkaz, že jest v světě našem provedení její možné, stane se skutečné a že přijíti musí království Boží na zemi. Byli-li Hellenové nadáni hlubokým citem a citem-li zavírali a představovali si myšlénku pravou, klestili-li ji Řimané mohoutným ramenem svým cestu, pojali-li ji Germané a obeznámili-li s ní svět, je-li pak každý světohistorický národ předešlého vyšší, jej v sobě zavírající, tedy musí nyní se blížící světohistorický národ reproductie všech předešlých býti, musí v něm býti myšlénka v citu (víra, Slovanská mysl), musí v něm býti ona jasná, ze sféry oné temnější vyňatá, ouplně vědomá a musí on i práci pro ni podniknouti moci a službě její zcela se posvětiti mohoucnost míti. (...) my jen na podstatě filosofie velikého myslitele Hegela dále stavěti můžeme. My si filosofii tuto přerobíme (...)

Štúrova triáda vývoja dejín: Gréci-Germáni-Slovania, teda krása-pravda-dobro
Prednášky Ľudovíta Štúra vo svojom životopise spomínal aj jeho žiak Ján Francisci. Podľa nich videl Štúr vývoj dejín v postupnosti od Grékov a Rimanov k Románom a Germánom až k Slovanom, teda od krásy cez pravdu až k dobru:

Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Taký starý grécko-rímsky antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský. Takýmito vysvetlivkami a vývodmi bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extázy za svoj národ a za Slovanstvo, lebo videl že Slovenstvo a Slovanstvo zahynúť nesmú, ale vyvíjať a rozvinúť sa musia neomylnou potrebnosťou historického vývinu človečenstva za uskutočniteľa a nosiča zvrchovanej úlohy človečenstva.

Francisci: Najmladší syn v rozprávkach predstavuje Slovanov
Práve Ján Francisci knižne vydal r. 1845 prvú zbierku slovenských ľudových rozprávok. Mala názov Slovenské povesti (Slovenskje povesťi). K rozprávkam pridal aj úvod, v ktorom ich vykladal aj v duchu Štúrom upravenej Hegelovej filozofie dejín. Zameral sa na rozprávku o Popolvárovi, ktorú ako reprezentatívnu zaradil v zbierke na prvé miesto. Upozornil, že v slovenských rozprávkach zvyčajne víťazí najmladší syn, čo je podľa neho skrytým vyjadrením budúcej veľkej úlohy Slovanov ako „najmladšieho syna ľudstva“. Rozprávkový Popolvár („popolvár“ je výraz pre človeka, ktorý sa „váľa v popole“, teda pri peci; inak sa nazýva aj „pecivál“, niekedy aj „popolvál“) je najmladší syn, ktorého starší bratia (interpretované filozofickodejinne: iné národy) považujú za neschopného. Popolvár však napokon v ťažkých skúškach obstojí najlepšie, až sa stane „najväčším na svete“. Úryvok z Francisciho úvodu v zbierke Slovenské povesti:

Slováci sami nepoznali, čo sú vlastne ich rozprávky, a len si ich so zbožnou mysľou rozprávali a prechovávali ich v pôvodnej ich pravde, hĺbke a tajomnosti, až by sa našiel hrdina pravde, ľudstvu čisto posvätený, ktorý by silným udretím čarovného prúta všetky kliatby, ich myšlienku pred svetom ukrývajúce, rozbil. Novorodený duch Slovanstva, najmladší syn ľudstva, je ten posvätený a vyvolený hrdina, ktorý, chcejúc si svet a život vytvoriť, vystupuje aj na toto zázračné pole a hľadá na ňom pre seba životnú krv, hľadá a zbiera elementy, do ktorých by sa vtelil; on to rozbijúc kliatby zakuklenosti na ich zboreninách jasné chrámy pravdy stavia. (...) Pozoruhodné je napokon to, že v týchto povestiach istota a myšlienka budúcnosti národa nášho je silne a jasne vyslovená - čo v prvej povesti tohto zväzku (Popolvár najväčší na svete) iba slepý nevidí. Hrdinu tej povesti ja považujem za zidealizované indivíduum Slovenska. Druhé povesti to napospol dokazujú, hlavne tým, aby som iné nespomínal, že v nich najmladší syn nad osudom sveta víťazí.

Začiatok z reprezentatívnej rozprávky o Popolvárovi
Popolvár v rozprávke teda nad všetkými zvíťazí (posledná veta v nej znie: „Slávne kraľoval potom Popolvár najväčší na svete - a kraľuje ešte aj dosiaľ, ak nezomrel.“). Na začiatku rozprávky to však o Popolvárovi nikto nepredpokladá:

Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom, za skleneným vrchom a za drevenou skalou bolo jedno mesto a v ňom býval kráľ, ktorý mal troch synov. Dvaja starší boli takto naoko poriadni šuhajci, ale ten tretí, to bol len taký Popolvár, čo spoza pece ani nevyzrel. Raz postaví si ti ich otec pred seba a rečie: „Synkovia moji, už ste, chvalabohu, chlapi na mieste, mohli by ste sveta skúsiť, či z vás dačo vystane. — Pôjdete po staršom!“(...)

Zdroje:
G. W. F. Hegel: Filozofia dejín (preklad T. Münz), 1957
Listy Ľudovíta Štúra, 1954
J. Francisci: Vlastný životopis
Slovenskje povesťi, 1845 (ed. J. Francisci)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?