Uhorské úrady Timravinu novelu Hrdinovia scenzurovali. Rukopis je nezvestný

Autor: Roman Kebísek | 18.12.2020 o 20:04 | (upravené 19.12.2020 o 11:00) Karma článku: 6,04 | Prečítané:  439x

Timrava napísala vojnovú novelu s ironickým názvom Hrdinovia ešte počas 1. svetovej vojny, čiže ešte sa nevedelo, kedy a ako sa skončí. Dielo mala hotové najneskôr na jar 1918, vojna sa skončila na jeseň.

Z Timravinej novely Hrdinovia scenzurovali druhú kapitolu
Slovenský mesačník Živena prišiel v júnovom vydaní r. 1918 s informáciou, že spisovateľka Timrava získala v literárnej súťaži, vyhlásenej v januári, odmenu za novelu Hrdinovia. V tomto čísle zároveň publikovali prvú časť novely. Už v júlovom vydaní však bolo namiesto druhej kapitoly len prázdne miesto. Uhorské úrady túto časť prózy scenzurovali. Dňa 25. júla 1918 vydavateľka Živeny Elena Maróthy-Šoltésová v liste Timrave napísala: „V Tvojich Hrdinoch cenzúra vyhodila celý ten oddielik, kde uvádzaš hrdinku povesti Lízu Malinskú (keď sa to v noci hnevala na bubnovanie, že jej sen pokazilo...“ Až po vzniku Československa vyšla nasledovná kratučká II. kapitolka:

A v dadove (predškolské zariadenie), kde maďarčili deti dediny, prehadzovala sa pod hodvábnym paplónom ovodáška (vychovávateľka) Líza Malinská, bujnej nízkej postavy, i zišlo jej na um opýtať sa matky: „Mama, bol tam už aj Štefan Širický, keď ten hlúpy bachter trepal na bubon? Nerozumiem, prečo bolo potrebné nás zo sna zobudiť. Mohli to i zajtra oznámiť, že bude vojna... Nemôžem už zaspať – juj, aká to zlosť!“

Zuza Peková – jedna z protagonistiek Timravinej novely Hrdinovia
Jednou z protagonistiek Timravinej novely Hrdinovia je Zuza Peková, či Pekovka. Pred vojnou ju nečakane nechal jej frajer Ďuro, ktorý sa oženil s bohatou Ančou Matvejovie. Ohrdnutej Zuze tak zostal len hrbáč Paľo Peko a hlboký pocit krivdy a zrady. Ďurovo priezvisko spisovateľka nepoužíva, volá ho „prístavok Matvejovie“, čo znamená, že sa priženil do domu bohatých Matvejovcov. Úryvok z novely Hrdinovia:

Pekovka, štíhla žena, podlhovastej, peknej tváre, sedí na chladných skalách na podstení. Čierne oči upreté do zeme, na tvári ruže od vzrušenia. Už rok, ako všetko to strašné sa stalo, keď nechal ju Ďuro pre Anču Matvejovie. Už rok, a rana je ešte nezahojená – veď sa veľmi milovali. Obaja slúžili u bohatého gazdu Boldína. On nemal nikoho, len chudobnú matku – ona ani tej. Obľúbili sa, sľubovali vernosť jeden druhému, že sa nenechajú, čo by sa čo stalo, že skôr sa svet pominie, ako ich láska – tá že naveky bude trvať. Chceli sa zobrať, nech len rok doslúžia – a tu dorástla Anča u Matvejov a hoci rokov ešte nemala, vydávali ju na písma. I hľadali jej ženícha po celom vidieku. Dosť sa ich ponúkalo, mohla si vyberať, veď bola najkrajšou a najbohatšou dievkou v dedine. Krásni mládenci sa hlásili, čo boli jej roveň. Ktorého chcela, mohla si vziať – a ona vybrala si Ďura, sluhu, ktorý sa jej, Zuze, sľúbil, sirote osirelej. No už keď Pekovka vtedy neprišla o rozum, nemôže ani jedna dievka prísť oň pre žiaľ. Slzy boli jej chlebom a ústa nevydali reči, akoby bola onemela za ten čas. Ďuro šiel. Veď nebol blázon, aby taký ďah bol opustil. Každý mu to uznal – i ona musela. Ona vydala sa potom za Peku, ktorému sa smejú, že kotol nosí na chrbte a salaša nemá – za ktorého nechcela ísť ani jedna. Všetko toto ide Pekovke cez rozum teraz, keď bude vojna a chlapi z dediny i Ďuro idú na ňu. Ľaľa, sotva sa rok minul, už Anku odtrhne od Ďura vojna, ako ju, Zuzu, Anka od neho odtrhla. Len rok, a už budú rozdvojení, ako im ona priala...

Timrava dokáže odhaliť vnútorný svet človeka
Timrava dokáže realisticky a do hĺbky odhaliť vnútorný svet človeka, ktorý on navonok skrýva. Spisovateľka nezobrazuje pohnútky ľudí, aké by mali byť, či aké by niekto chcel, ale aké naozaj sú. Jej postavy sú psychologicky pravdivé. Nielen ľudská túžba po láske, šťastí, dobre a kráse, ale aj túžba po odplate za pocit krivdy, pocit zadosťučinenia, ak sa tak stane, či radosť z nešťastia iného. „Neverný“ Ďuro z novely Hrdinovia na vojne padne. Posledné slová, či myšlienky v Timravinej próze patria pôvodne ohrdnutej Zuze Pekovej. Záver diela:

„Matvejovie prístavok padol, Matvejovie prístavok padol!“ znelo z úst do úst po dedine, všade vzbudiac v srdciach strach a ľútosť nad ním i jeho ženou. Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako začarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka, nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach žiaľu, aby ich boh roztrhol, tak ako Anča ju od neho – to sa i stalo. Anča vzala jej Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho boh. Teraz nech trpí, ako ona trpela, nech umiera žiaľom, ako ona umierala. (...) Keď si aj ona pomyslí, že si čajsi o svet prišla, keď ju za Peku vydali, za neho ani jedna nechcela ísť a ju pohanil Ďuro, keď si vzal druhú, a hľa, ako sa zmenili veci. Tá hrdá, čo zvíťazila vtedy, je teraz pokorená k zemi – a jej, vtedy pokorenej, je teraz dobre. Ženy ostatné hrdlujú sa, orú, kosia, derú sa v chlapských robotách, lebo robotníkov vzala od nich vojna, a jej je dobre pri mužovi, ktorý všetko zaopatrí. Vtedy plakala, teraz je na pokoji. V pokoji môže žiť, pri plnom stole v pohodlnosti, v hojnosti – a Zuzu zašiel taký dobrý cit, akoby med prežierala.

Timrava: Nefotografovala som sa. Nechcela som sa tváriť, ako chcel fotograf
Spolok Živena pripravoval zároveň r. 1918 prvý zväzok Timraviných zobraných spisov, mimochodom, prvého knižného vydania spisovateľkinho diela, lebo dovtedy jej práce vychádzali len časopisecky. Pri tejto príležitosti pýtala predsedníčka Živeny Elena Maróthy-Šoltésová od nej jej fotografiu. Timrava, ktorá vtedy žila v Ábelovej pri Lučenci, jej v liste z 9. mája 1918 odpísala:

Čo sa fotografie týka, nemám ani mladistvú ani nijakú. Ja som sa nikdy nedala sfotografovať. Sama sa divím tomu, lebo som bola márnomyseľná dosť a do svojej tváre zaľúbená tiež dosť. Hádam sa mi nepozdalo sadnúť pred fotografistu a strúhať takú tvár, akú on žiada. Ak sa dostanem dajako do Lučenca – čo je teraz tu dosť ťažká vec - nuž dám sa vziať a pošlem Vám ju s krvácajúcim srdcom (neberte vážne), lebo moja je veru už nič nie mladistvá.

Zdroje:
Korešpondencia Timravy a Šoltésovej, 1952
Slovenská národná knižnica
Časopis Živena

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rusom vynášali tajnosti aj na Slovensku. Vyhostenie by Moskve sťažilo operácie

Slovensko sa zrejme nevyhne vyhosteniu ruských diplomatov.

CYNICKÁ OBLUDA

Kauza Sputnik v skratke

Úžasné dobrodružstvo v úlohe užitočného idiota sa blíži k vyústeniu a my si ho môžeme zrekapitulovať.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Kde je Korčokov Rhodos

Z porovnania správ BIS a SIS vyplýva, že o ruskej diverzii nemajú obe slovenské kontrarozviedky ani poňatia.


Už ste čítali?