Štúr potichu napísal proruský spis Slovanstvo a svet budúcnosti; chcel ísť do Srbska, 1851

Autor: Roman Kebísek | 22.11.2020 o 7:43 | (upravené 22.11.2020 o 9:40) Karma článku: 4,42 | Prečítané:  1203x

Po tom, ako Rakúska monarchia odmietla po r. 1849 vyčleniť Slovensko z Uhorska, Ľudovít Štúr v utajovanom politickom spise navrhol, aby sa všetci Slovania usilovali pripojiť k Rusku. Zároveň chcel odísť do Srbska.

Slováci čakali r. 1849 od rakúskeho cisára „slovenskú korunnú krajinu“
Po porážke Napoleona a po rokoch stagnácie sa európska politika začala r. 1848 opäť hýbať. Revolučné nepokoje vo februári vo Francúzsku sa preniesli aj do Rakúskej monarchie. V Uhorsku sa v marci 1848 začala revolúcia namierená proti starému režimu cisárskeho dvora. Slováci, politicky vedení novinárom Ľudovítom Štúrom a evanjelickým farárom Jozefom Hurbanom, si však nové pomery predstavovali inak ako uhorskí revolucionári vedení Lajosom Kossutom, inak synom slovenského evanjelického zemana z Turčianskej stolice - chceli, aby sa na území obývanom Slovákmi úradovalo v slovenčine, či aby sa slovenčina vyučovala na školách. Po niekoľkých mesiacoch bojov šla v marci 1849 delegácia slovenských predstaviteľov, medzi ktorými boli aj Ľudovít Štúr a Jozef Hurban, do Olomouca, kde sa práve nachádzal cisár František Jozef I., žiadať oddelenie Slovenska od Uhorska v rámci Rakúskej monarchie. Zo stretnutia Slováci odišli s istými nádejami, že by sa to aj mohlo stať. 

O slovenskej korunnej krajine sa začalo písať vo vládnych novinách
Rakúsko napokon s pomocou Ruska revolučných Maďarov v auguste 1849 porazilo. Slovenský spisovateľ Jonáš Záborský, ktorý pôsobil v rokoch 1848/9 ako katolícky kaplán v Košiciach, vo svojich spomienkach na porevolučnú situáciu na Slovensku napísal:

Zrušili centrálnu administráciu v Pešťbudíne, zriadili štyri miestodržiteľské oddiely a predstavili im nadžupanov. Jeden z týchto oddielov bol v Košiciach a za nadžupana nám poslali Sveceného, Čecha z Haliče, ktorý vraj tam bol hlavným činiteľom roku 1846 pri škrtení poľskej šľachty. Vlastenci prijali ho so škrípaním zubov, Slováci s nádejou. Poneváč nám vláda práve Čecha poslala, mysleli sme, že azda predsa mieni zaviesť do úradov reč slovenskú. Mysleli sme to tým viac, poneváč vo vládnych Slovenských novinách dala písať o korunnej krajine slovenskej, naložila povolaným dôverníkom  svojim, Kollárovi, Hanrichovi a Hlaváčovi, i vypracovanie patričného návrhu. Niektorí advokáti už začali i Slovenské noviny čítať, slovensky sa učiť, o gramatiky sa vypytovať. 

V r. 1850 minister vnútra Bach slovenské nádeje na korunnú krajinu zmaril
Zámery cisárskej politiky sa však po stabilizácii štátu začali rýchlo meniť. V r. 1850 prijal Jonáš Záborský ponuku rakúskej vlády, aby sa stal redaktorom vládnych Slovenských novín. Minister vnútra Alexander Bach mu však dal jasne najavo, že so zriadením slovenskej korunnej krajiny sa už nepočíta:

Chatrnosť jeho (úradu redaktora vládnych Slovenských novín) spoznal som hneď pri povinnej poklone u ministra Bacha. Sporiadateľ tento nového Rakúska riekol mi, abych cele nič nenapísal o „korunnej krajine slovenskej“, a keď budeme chcieť niečo vykonať alebo nejakú sťažnosť zdvihnúť, aby sme nepísali o tom v novinách, ale predniesli vec orgánom vlády súkromne.

Štúr v tichosti r. 1851 napísal protirakúsky a zároveň proruský politický spis
S vytvorením samostatnej slovenskej korunnej krajiny oddelenej od Uhorska, avšak v rámci Rakúskej monarchie, pôvodne počítal aj Ľudovít Štúr. Preto ho zmena rakúskeho postoja mimoriadne sklamala. V tomto období sa začal výrazný nezáujem Štúra o rakúsku politiku smerom k Slovákom a zároveň jeho radikálny príklon k rusofilstvu. Svoje porevolučné názory zhrnul r. 1851 v politickom spise Slovanstvo a svet budúcnosti, o ktorom však verejne nehovoril. Rakúsku monarchiu označil v spise za nedôveryhodnú a pre všetkých Slovanov navrhol pripojiť sa k Rusku. Rukopis, ktorý napísal v nemčine, tajne odovzdal pravoslávnemu kňazovi na ruskom veľvyslanectve vo Viedni Michailovi Rajevskému. Tomu sa však nedarilo nájsť vydavateľa. Ľudovít Štúr medzitým r. 1856 nečakane zomrel. V r. 1862 odovzdal Rajevskij Štúrov rukopis ruskému slavistovi Vladimirovi Lamanskému, ktorý ho preložil do ruštiny a r. 1867 v Rusku vydal. V slovenčine dielo vyšlo až r. 1993. Štúr v spise napr. označil Rakúsku monarchiu za mŕtvolu (preklad Adam Bžoch):

Časom sa pomery zmenili, Rakúsko stratilo svoje poslanie a dohralo svoju úlohu, pretože dnes sa už sotvakto v Európe obáva Turkov. Iná moc, navyše slovanská mu odobrala chuť na vojenské ťaženia a každý deň ho bedlivo pozoruje, či už nie je zrelé na cisársky rez. Skupiny národov v Rakúsku, predovšetkým Slovania sa prebudili k duchovnému životu a pociťujú nevýslovnú túžbu po rozmachu. Nepovažujú však už za potrebné, aby ich naďalej niekto viedol ako na povrázku, chcú konať samostatne a v svojom mene. Toto je dôvod, prečo sú neustále pripravení odtrhnúť sa od Rakúska a prečo si želajú pripojiť sa k svojej národnej skupine. Rakúski Nemci sympatizujú s Nemeckom a vzhliadajú k Frankfurtu, Taliani sú naplnení túžbou patriť do jednotného Talianska, Rumuni obracajú zraky na Romániu, Maďari sa považujú za dosť silných, aby boli samostatní a Slovania sa chcú svojím duchom pridať k Rusku, jedinému samostatnému, organizovanému slovanskému štátu, k svojmu svetovému predstaviteľovi. Môžeme otvorene povedať, že po najnovších zlých skúsenostiach, ťažkých sklamaniach posledných čias sa ich srdcia úplne otvorili Rusku. Čo potom zostane z Rakúska? Nezostane už ani krásna Viedeň, ani dobre vydrezúrovaný a kedysi poslušný národ. Všetko je v úplnom rozklade, a keďže v rozklade niet života, musí nevyhnutne aj rakúska mŕtvola podľahnúť po krátkom čase všeobecnému osudu všetkých ľudí a štátov zbavených svojho ducha i poslania. 

Štúr: Ruština by mala byť spoločným literárnym jazykom všetkých Slovanov
Ľudovít Štúr v spise Slovanstvo a svet budúcnosti (v origináli Das Slawentum und die Welt der Zukunft) na rozdiel od svojich predrevolučných názorov o potrebe viacerých slovanských spisovných jazykov odporúča, aby všetci Slovania v budúcnosti používali ruštinu ako spoločný literárny jazyk:

Slovania majú pádny dôvod na to, aby vytvorili jednu literatúru — je to ich ľudská, politická a historická povinnosť. Ak nechceme mlátiť prázdnu slamu, nemusíme vôbec pochybovať o tom, na ktorú literatúru pripadne voľba. Všetky slovanské literatúry — okrem ruskej — sa obmedzujú na malé kmene a následne aj na malé územia, preto môže voľba všeobecného slovanského literárneho jazyka pripadnúť jedine na staroslovanský alebo ruský jazyk. Staroslovienčina ako taká však už vymizla a je takmer mŕtva, nie je taká ohybná a nemá vzlet živého jazyka, preto zostáva len ruština ako jediný jazyk schopný plniť takéto poslanie.

Štúr: Slovania by sa mali pripojiť k Rusku
Ľudovít Štúr v spise rozvíja tri možnosti zachovania malých slovanských národov. Prvou je podľa neho ich federatívny zväzok, druhou je ich existencia v rámci Rakúskej monarchie – obe možnosti zamieta ako nereálne. Jedine možnú budúcnosť majú malé slovanské národy, vrátane Slovákov, podľa Štúra, len ak sa pripoja k Rusku. Zdôvodňuje to aj tým, že to bolo práve Rusko, ktoré prišlo na pomoc Rakúsku r. 1849, porazilo revolučných Maďarov a tým zachránilo Slovákov:
 
Ak teda nie je možné ani jedno, ani druhé a Slovania sa nemôžu zorganizovať a rozvíjať ani vo federatívnych štátoch, ani pod Rakúskom, zostáva potom už len tretia možnosť, totiž pripojenie Slovanov k Rusku, a jedine tá je správna a má budúcnosť. Ruku na srdce, bratia, a odpovedzte: nebolo to práve Rusko, ktoré v našej smutnej minulosti svietilo ako maják v hlbokej noci nášho života? Nebolo to Rusko, ktoré oživilo naše nádeje, povzbudilo našu odvahu, vzkriesilo takmer vyhasnutú chuť do života? Nebolo to Rusko, čo prišlo na pomoc jednotlivým kmeňom, napríklad Srbom, ktorí sa pokúšali striasť neznesiteľné cudzie jarmo a v týchto dňoch viacerým bratským kmeňom zápasiacim s Maďarmi, utláčateľmi nášho národa: neprišli Rusi, hoci aj v podobe Rakúšanov, na pomoc Srbom, Chorvátom, Slovákom?

Štúr chcel r. 1851 odísť do Srbska. Čakal miesto profesora politických vied
Zachoval sa koncept listu Ľudovíta Štúra Alžbete Ostrolúckej, manželke významného stoličného úradníka a Štúrovho priaznivca Mikuláša Ostrolúckeho, z r. 1851. Podľa historika Jozefa Ambruša je koncept z októbra 1851. Štúr v ňom píše, že by ho mali v Belehrade v Srbsku zvoliť na tamojšej akadémii za profesora politických vied. Ak to vraj nejaké „intrigy“ neprekazia, pozvaniu vyhovie:

Es geht die Rede das man mich in Belgrad in Fürstentume Serbien zum Professor dem polit. Wissenschaften an der dortigen Akademie erwählt habe oder gewiss wählen werde, was sehr leicht möglich ist. Wenn nicht eine Intrique dies vererteilt, werde ich diesem Rufe folgen und auf einen mir viel angemesseneren Schauplatz mich hinbegeben.

Existujú dva Štúrove nemecké rukopisy spisu
Ľudovít Štúr napokon do Srbska nešiel. Prečo, to nevieme. Pokiaľ ide o samotný spis Das Slawentum und die Welt der Zukunft, existujú jeho dva rukopisy písané Štúrovou rukou. Ako r. 1867 napísal prvý prekladateľ a vydavateľ spisu Vladimir Lamanskij, jeden Štúrov rukopis mu dali počas jeho cesty v Uhorsku Štúrovi priatelia (nevedno ktorí). Vo Viedni na ruskom veľvyslanectve sa však Lamanskij dozvedel, že ďalší Štúrov rukopis má tamojší pravoslávny kňaz Michail Rajevskij. Rukopisy si obaja vymenili - do Ruska išla novšia verzia diela (viac o oboch rukopisoch - tu).

Zdroje:
Ľ. Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti, 1993
Ľ. Štúr: Das Slawentum und die Welt der Zukunft, 1931
Listy Ľ. Štúra (ed. J. Ambruš)
J. Záborský: Vlastný životopis

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?