V r. 1670 evanjelický farár v Senici Pilárik nechcel vydať kostol
V r. 1670 odhalili tzv. Vešeléniho sprisahanie časti uhorskej šľachty proti cisárovi Leopoldovi I., po čom nasledovala séria tvrdých opatrení na zabezpečenie cisárskej moci v krajine. Jedným z cieľov dvora bolo aj rýchlejšie zavádzanie absolutizmu a rekatolizácia. Po krajine začali chodiť komisári, ktorí žiadali evanjelikov a kalvínov, aby odovzdali svoje kostoly katolíkom. V novembri 1670 prišli aj do Senice. Mestská rada aj farár Štefan Pilárik (1615-1693) si pýtali od komisárov cisárske nariadenie, to však nedostali, tak kľúče od kostola nevydali. Vo svojom nemeckom životopise Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz Boží) z r. 1678 o tom Štefan Pilárik napísal (podľa prekladu Jozefa Minárika):
Potom okolo Martina (r. 1670), keď každý myslel, že máme blahodarný pokoj, prišiel do Senice barón Valentín Balassa s niekoľkými jazdcami a predvolal k sebe mestskú radu, žiadajúc kľúče od kostola mocou rozkazu Cisárskej Jasnosti, ktorý má vraj pri sebe. Bola to však iba lož. Poslal ho tam len prezident (Uhorskej kráľovskej komory Leopold) Kollonich, pán Ján Majthényi a arcibiskup (Juraj Selepčéni), aby miernosťou alebo hrozbou vylákal kostolné kľúče. Mestská rada však odpovedala krátko, vraviac, že to neurobí. Preto sa obtieral okolo mňa, mysliac, že dostane odo mňa kľúče pomocou svojich dvoranov. Keď však mal ukázať údajný cisársky mandát, nemal žiadny. Preto vôbec nič nikde nedosiahol a hoci sa štyri dni veľmi namáhal, musel napokon odísť s neúspechom.
Vzbura Seničanov počas procesie katolíkov 4. júna 1673
Medzitým sa však v krajine podarilo komisárom, často sprevádzaným vojakmi, či jezuitmi, získať od evanjelikov a kalvínov stovky kostolov, niektoré aj ľsťou, či násilím ako vylomením dverí, obsadením kostola v noci a pod. Situácia v krajine bola mimoriadne napätá, žiadni evanjelici, ktorí boli v tom čase na Slovensku vo väčšine, si neboli istí svojím kostolom. Po tom, ako senický evanjelický farár Štefan Pilárik r. 1670 odmietol odovzdať úradnej komisii kľúče od kostola, ho niekoľkokrát vypočúvali a vyhrážali sa mu. Z obáv o svoj život sa napokon r. 1672 na dlhšiu dobu skryl vo Veľkých Levároch u evanjelického šľachtica Krištofa Koloniča, mimochodom bratranca Leopolda Koloniča, prezidenta Uhorskej kráľovskej komory, katolíckeho biskupa, ktorý patril paradoxne k Pilárikovým prenasledovateľom. U svojho veľkolevárskeho ochrancu sa Pilárik zároveň dopočul, že 4. júna 1673 došlo v Senici ku krvavým nepokojom počas procesie katolíkov, ktorí podľa evanjelikov chceli zabrať evanjelický kostol. Vo svojich pamätiach Currus Jehovae mirabilis o tom Pilárik napísal:
Je pravda všeobecne známe, že katolíci svätia sviatok Tela Pána procesiou a inými vábidlami, ale pretože na ten deň pripadá v Senici jarmok, odložili takéto zasvätenie sviatku až na prvú nedeľu po Trojici (4. júna 1673). Pri tom sa zišli, ako obyčajne, mnohí katolíci zo zemianstva a z kňazskej čeliadky a jeden plebán mal pod holým nebom kázeň plnú potupy proti evanjelickému náboženstvu a presvätej Večeri Pána. (…) Cisársky tridsiatnik Štefan Horvath popudzoval kňazov, ktorí dvakrát skúšali na kostole svoje šťastie, chtiac sa ho zmocniť. (…) Nuž, keď katolíci videli, že z kostola nič nebude, zamkli a zatarasili sa v dome svojho plebána a vystrelili na našich. Jedného zastrelili, druhého smrteľne poranili. Tu sa rozzúril najmä pospolitý ľud, a pretože nemohol vylámať dvere do domu, vtrhol, kadiaľ a ako len mohol, a zmocnil sa domu a všetkých, čo boli dnu. Tridsiatnika ako skutočného vodcu a niekoľkých mušketierov dobil celkom na smrť.
Historik o senickej vzbure zo 4. júna 1673
Literárny historik, editor a prekladateľ Pilárikovho diela Jozef Minárik napísal, že Pilárikov opis udalostí je jednostranný a subjektívny. K tomu Minárik pripojil pravdepodobné príčiny a priebeh vzbury a výpovede katolíkov, ktoré však tiež považuje za zaujaté:
Katolícki duchovní, zemania a ľud sa 4. júna zhromaždili na slávnosti Božieho Tela. Senickí protestanti predpokladali konflikt, a preto už tri dni pred slávnosťou rozostavali v kostole a na cintoríne stráže. Do Senice sa zhlukli aj poddaní z Turej Lúky, Hlbokého, Sobotišťa, Brezovej, Čáčova a Prietrže. V slávnostnom sprievode katolíkov kráčali aj vojaci z brančskej posádky, ktorí podľa udania katolíkov mali len vypáliť slávnostnú salvu a podľa obáv protestantov boli pripravení zaútočiť na ich kostol. Keď sa pohol sprievod, vojaci v blízkosti evanjelického kostola vypálili salvu, čo strážcovia a ľud, najmä roľníci a mestská chudoba, považovali či už právom alebo neprávom za signál k útoku na ich kostol, vrhli sa vo vzniknutej trme-vrme na vojakov, zatlačili ich do katolíckej fary a napadli v nej slávnostných hostí a vojakov. Dobili na smrť niekoľkých kňazov, žoldnierov, žoldnierskeho slobodníka a tridsiatnika Štefana Horvatha a vyrabovali katolícky kostol.
Úrady sa Seničanom pomstili – vojsko vyplienilo a vypálilo mesto aj evanjelický kostol
Po vzbure Seničanov prišiel trest. Cisárski vojaci vyplienili a vypálili mesto aj kostol:
A keď sa blížil čas vykonania rozsudku nad Senicou, mnohé pobožné srdcia dôverne vystríhali obyvateľov, oznámiac čas, kedy prídu nakomandované vojská popraviť najpoprednejších mešťanov a vyplieniť a napokon celkom vypáliť mesto. (...) Na druhý deň ráno, keď sa brieždilo, prepadli Seničanov. Tu hneď bežali niektorí Seničania k veži, začali zvoniť a volať o pomoc. Medzi nimi bol kantor, organista a zvonár. Pricválali tam však jazdci, chytili týchto troch a iných päť osôb a strážili ich v okovách v škole až do druhého dňa, ktorý bol dňom pamiatky Rozposlania apoštolov. (...) Najprv obesili kantora, potom organistu a napokon aj ostatných. (...) A keď vyplienili i celé mesto a kostol, nakoniec ho podpálili a celkom obrátili v popol, takže ostalo stáť iba niekoľko múrov.
Pilárik: Po senickej vzbure sa úrady rozhodli predvolať všetkých evanjelických kňazov
Ako ďalej Štefan Pilárik píše, po senickej vzbure sa jeho ochranca Krištof Kolonič od svojho bratranca Leopolda Koloniča, ktorý patril k najväčším rekatolizátorom v krajine, dozvedel, že úrady v Uhorsku chystajú predvolať na súd všetkých evanjelických kňazov a učiteľov. Preto sa Pilárik rozhodol, že pôjde do exilu. Vo svojom životopise Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz Boží), ktorý vydal r. 1678 už vo vyhnanstve v Sasku, napísal:
Po tomto všetkom uvažovali tí pobožní, ktorí ma mali zo srdca radi, nad všetkými možnými prostriedkami, akoby ma ochránili pred nebezpečenstvom, vypravili z krajiny a doviezli do tohto saského kniežatstva. Preto šli osobne do Prešporka vyzvedieť, ako sa skončí v budúcnosti toto prenasledovanie. A keď sa dopočuli, že má postihnúť celú krajinu a že prezident (Uhorskej kráľovskej komory Leopold Kolonič) už aj prihotovil prísne predvolanie na duchovných, cirkevných učiteľov, notárov a študujúcu mládež, aby sa dostavili do Prešporka, dali potajomky usilovne pátrať, či by sa nenašiel nejaký povoz do Vratislavi.
Súdy s evanjelickými a kalvínskymi kňazmi a učiteľmi v rokoch 1673 a 1674
Už v septembri 1673 predvolali na súd do Bratislavy vyše 30 evanjelických kňazov, ktorých paušálne obvinili z viacerých skutkov – hlavne však z podpory tzv. Vešeléniho sprisahania - čiže neboli to konkrétne obvinenia voči konkrétnym osobám. Kňazi obvinenia odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie evanjelikov v krajine. Súd pod vedením uhorského prímasa, Slováka Juraja Selepčéniho im dal na výber - buď ich odsúdia, aj na trest smrti, alebo sa písomne priznajú k obvineniu, no budú môcť slobodne opustiť krajinu, resp. zostať doma, ale vzdajú sa svojho kazateľského úradu. Všetci predložené vyhlásenie, tzv. reverz, podpísali a odišli z Uhorska alebo zostali doma, no vzdali sa svojho povolania (jeden z tejto skupinky prestúpil na katolícku vieru). Oveľa viac obžalovaných z tých istých skutkov povolali na súd do Bratislavy na 5. marca 1674 – vlastne takmer všetkých ostatných evanjelických a kalvínskych kňazov a učiteľov – bolo ich niekoľko stoviek, reálne sa ich však dostavilo asi 400. Dá sa povedať, že v krajine sa až na výnimky zastavili verejné bohoslužby protestantov. Súd r. 1674 od obžalovaných tiež chcel – ako r. 1673 - aby podpísali reverzy, hneď to však neurobili, tak ich 4. apríla 1674 odsúdili na trest smrti. V rozsudku sa spomínajú aj nepokoje v Senici. Úryvok (preklad rozsudku Peter Kónya):
Týmito svojimi potupnými skutkami sa tak na menované kresťanské Uhorsko, ako baštu s ním susediacich krajín a celého kresťanstva, na krajiny nespočetných kráľov a kniežat iných dŕžav a následne celého kresťanstva konečné zničenie a úplné spustošenie snažili zoslať, ako to dokazujú aj skutky, ktoré zvlášť v Senici a – v Nitrianskej, Trenčianskej a Oravskej stolici – na viacerých iných miestach, t. j. v Hornom Uhorsku, no takisto v preddunajských častiach krajiny, najkrutejším pobitím mnohých nevinných prívržencov nášho Milostivého Pána vykonali, ako hrôzostrašný a neslýchaný príklad svojho hriešneho úmyslu a sprisahaní. (...) stali sa účastníkmi, spolukumpánmi a spolupáchateľmi proti tejto cisárskej výsosti a verejnému poriadku zosnovanej vzbury, povstania, vnútorného a vonkajšieho sprisahania, nezatrasúc sa ani pred najprísnejšími trestami hroziacimi za tieto zločiny, ktoré zvykové právo a zákony krajiny posvätili. Preto vyššie vymenovaných obžalovaných (...) ako previnivších sa zločinom urážky majestátu, teda nevernosti, trestajú sa stratou hlavy, ako aj – aby tie pripadli kráľovskej pokladnici – stratou kdekoľvek sa nachádzajúcich akýchkoľvek hnuteľných a nehnuteľných majetkov (...).
Protestanti išli napokon do exilu, či sa vzdali duchovného úradu. Niektorí šli na galeje
V priebehu niekoľkých týždňov však stovky na smrť odsúdených evanjelických a kalvínskych kňazov a učiteľov neustále prehovárali, aby reverz predsa len podpísali. Veľká väčšina to aj urobila a mohli z Bratislavy odísť. Medzitým aj cisár Leopold I. zmenil rozsudok smrti na väzenie. Napokon zostalo vyše 90 najpevnejších vo svojej viere, ktorí nepodpísali. Tí išli v máji 1674 do väzení v Leopoldove, v Komárne, či na Branči. V marci 1675 presne 41 z nich zaradili do vojenskej eskorty do Talianska, aby ich odviedli pešo na galeje. 25 z nich bolo kalvínov, 16 evanjelikov. Niektorí zomreli už počas eskorty, niektorí ušli, niektorí zomreli na galejach a niektorých vykúpili bohatí protestanti zo zahraničia.
13 slovenských evanjelických kňazov a učiteľov eskortovaných na galeje
13 evanjelikov zo 41-člennej skupiny, ktorá odišla v marci 1675 na galeje, bolo zo súčasného slovenského územia. Ich definitívny osud bol rôzny. Už počas eskortovania zomrel v Taliansku od vysilenia evanjelický kňaz z Kalinova (okres Poltár) Michal Gótš. Potom z eskorty ušli evanjelický rektor z Krupiny Juraj Láni, evanjelický rektor z Brezna Ján Simonides a evanjelický kaplán z Ilavy Tobiáš Masnicius (všetci traja sa dostali do Nemecka, kde v niekoľkých knihách vo viacerých jazykoch oboznámili európsku verejnosť s utrpením svojím aj ostatných). Počas eskorty celkovo prišlo o život, ušlo alebo nemohlo ísť od vysilenia ďalej 11 väzňov (6 kalvínov, 5 evanjelikov). Napokon prišlo v máji 1675 na galeje do Neapola 30 väzňov (19 kalvínov, 11 evanjelikov). Tam museli otrocky pracovať pripútaní na lodiach k veslám. Od vyčerpania na galejach zomrel evanjelický rektor z Martina Michal Pavlovič, evanjelický kňaz z Tomášoviec (okres Lučenec) Daniel Mažári aj evanjelický farár z Lešti (okres Zvolen) Ján Timkovič. S nimi zomreli aj dvaja kalvínski kňazi a ešte jeden evanjelický. Ostatných galejníkov vykúpil r. 1676 s finančnou pomocou od zahraničných protestantov holandský admirál Michiel de Ruyter. Medzi vykúpenými boli aj evanjelický kňaz z Fiľakova Andrej Végh-Turóczi, evanjelický kňaz z Gemera (okres Revúca) Mikuláš Bugán, evanjelický kňaz z Dolnej Strehovej (okres V. Krtíš) Baltazár Nikletius, evanjelický kňaz z Poltára Mikuláš Leporíni, evanjelický kňaz z Novej Bane Samuel Nikletius, či banskobystrický konrektor Tomáš Steller.
Pilárik dal v exile postaviť kostol pre slovenských a českých evanjelikov
Prenasledovaný senický farár Štefan Pilárik odišiel ešte pred súdom v septembri 1673 do exilu do Žitavy v Hornej Lužici, ktorú spravoval saský panovník, ochranca evanjelikov v zahraničí, kurfirst Ján Juraj II. V roku 1674 sa Pilárik stal evanjelickým farárom v neďalekom novozaloženom mestečku Neusalza (dnes časť mesta Neusalza-Spremberg). Jeho obyvatelia boli do veľkej miery exulanti z českých a slovenských oblastí. Štefan Pilárik začal hneď organizovať bohoslužbu v materinskom jazyku pre obe národnosti (slovenskí evanjelici v Uhorsku vtedy používali ako bohoslužobnú reč „po slovensky čítanú“ češtinu), ako aj stavbu kostola. Vysvätený bol r. 1679. Kňazskú službu tu Pilárik vykonával do r. 1691, o dva roky vo veku 78 rokov zomrel. Zároveň r. 1678 vydal v nemčine vo Wittenbergu vlastný životopis pod názvom Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz Boží). Časť z Pilárikovho životopisu, ktorá sa zaoberá začiatkom výstavby kostola:
Jeho Jasnosť kurfirst nám úbohým zarmúteným ľuďom najmilostivejšie dokázal svoju hlboko vrodenú kresťanskú láskavosť a kniežaciu milosť, pretože dovolil láskavo nielen slobodné vykonávanie náboženských obradov, ale aj stavbu kostola. (…) A odvtedy sme vozili kamene, až sme konečne započali dňa 12. júla (1675) toto dielo so zvláštnymi obradmi (…): Išli sme v sprievode z môjho príbytku so spevom a za zvukov zvonov až na miesto cintorína a kostola, ktoré na to určilo a obetovalo slávne zemské panstvo. (…) V takomto zoskupení sme najprv uzavreli kruh okolo cintorína a odspievali niekoľko pesničiek v nemeckej a českej reči.
Zdroje:
Š. Pilárik: Výber z diela, 1958
Masník, T., Simonides, J., Láni, J.: Z vlasti na galeje, 1961
Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII. Turci v Uhorsku 2. časť, 2006
