reklama

Básnik Vozár sa vyrovnával so smrťou matky r. 1845 pozoruhodným súborom 64 sonetov

Samo Vozár zomrel r. 1850 v rodnom Hrachove ako 27-ročný. Príčina smrti mladého básnika nie je oficiálne známa, podľa rodinnej tradície ho pred smrťou prepadli neznámi ľudia a surovo zbili.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Budova niekdajšieho evanjelického lýcea v Bratislave, kde sa 14. februára 1843 tajne dohodli Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Ján Gáber, Samo Vozár a Samuel Štúr  na zavedení strednej slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov
Budova niekdajšieho evanjelického lýcea v Bratislave, kde sa 14. februára 1843 tajne dohodli Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Ján Gáber, Samo Vozár a Samuel Štúr na zavedení strednej slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov 

Vozár bol r. 1843 účastníkom historickej schôdzky, kde sa rozhodlo o slovenčine
Básnik Samo Vozár, hoci málo známy, má v dejinách kodifikácie moderného slovenského jazyka a literárnej tvorby v ňom trvalé miesto. Keď ako 18-ročný prešiel študovať z levočského lýcea na bratislavské, rýchlo sa zaradil medzi najbližších spolupracovníkov svojho učiteľa a tvorcu slovenskej národnej ideológie Ľudovíta Štúra. Samo Vozár sa do histórie zapísal tým, že bol jedným z piatich lyceistov, s ktorými sa Ľudovít Štúr 14. februára 1843 na tajnej schôdzke dohodol na zavedení strednej slovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka Slovákov (ďalšími účastníkmi schôdzky boli Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Ján Gáber a Samuel Štúr). Viac o tajnej schôdzke - tu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vozárovo prvenstvo: Najstaršie zachované básne v novej slovenčine sú od neho
Zakrátko po historickej schôdzke 14. februára 1843 o zavedení strednej slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov začal v nej Samo Vozár básnicky tvoriť. Jeho prvé básne v novej slovenčine pochádzajú už z marca 1843 a sú zároveň najstaršími zachovanými v tomto jazyku. Prvá verejná prezentácia novej slovenčiny a tvorby v nej bola 17. júna 1843 na rozlúčke študentov s učiteľom Ľudovítom Štúrom pred odchodom na prázdniny. Na rozlúčke bol aj Samo Vozár, ktorý vystúpil so svojou slovenskou básňou. 

Vozárov cyklus 64 sonetov matke
Samo Vozár sa narodil r. 1823 v Hrachove ako prvorodený z celkovo deviatich detí. Keď ich matka r. 1845 ako 39-ročná zomrela, bol to pre Vozára ťažký zážitok, s ktorým sa vyrovnával niekoľko mesiacov básnicky. Vytvoril v slovenskej literatúre ojedinelý cyklus 64 sonetov venovaných matke. Posledné tri sonety:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

62
Ó, zjav sa, drahá, v podnebí mých zrakov,
ukáž na výslň tvár ukrytú v hrobe,
daj počuť hlas tvoj spopod stínu mrakov,
ruky i prívet daj skrehlej podobe.
Roztrhni bledé plachty spočívania,
rozjar plačobné údov smrti vánia,
rozdúchaj v ňadrách ľúto stavený vzdech,
na perách milý porozväzuj úsmech.
Ó, zjav sa, zjav sa, nech zima mej straty
aspoň sa mihmo pred mnou zazelená
i obzor duše, vetrom strád zaliaty,
nech sa rozvedrí aspoň v okamženia,
lebo sprav, že tvoj pád je len sen v mukách
lebo nech sním v vek, že v mých žiješ rukách.

63
Hlucho i nemo môj hlas na pustinách
večnosti hynie a tá hran’ byt márni,
i všetky konce chová v svých končinách,
stok skutkov hádžuc zdarný o nezdarný.
Žalosť je kratšia, lež aby vzbudenie
v skutočnosti sa mohlo prežiť vládnej,
i že by nárek prítomnosti chladnej
nezmenil bolesť na čisté spomnenie.
Čo z vernej duše sa hnalo, prýštila
ťažoba, kým sa ctná neukojila,
v ranách sa nieslo, teraz prúd nehnaný
z prístavov srdca klesne a odrieva —
dlh neskroteným stínom je oddaný
i duchu jasné ráno sa zaskvieva.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

64
Posledná slza z tváre odkanula —
a kde sa podel pozor šerých stínov,
čo len prekážal pokoj jej hrobných snov,
ktoré pre zemské odsnutie odslula.
Úprimné slovo, dobrá vec rozstánia,
moje ťa ústa volať viac nemajú,
ani viac slziť nad tvoje nechania
spánky posvätné mým očiam nedajú.
Však na dne srdca vždy čerstvá pamiatka,
vždy budeš svietiť jak kahanec bľadý,
a čo ti pieseň chatrná a krátka
nevzdá, nech verných snáh ti prúd nahradí:
kto nemá zlata, ten tým, čo má, zláti;
kto nevie slávou, hrsťou prachu platí…

Vozár zomrel mladý, oficiálna príčina jeho smrti neexistuje
Samo Vozár zomrel 5. decembra 1850 v rodnom Hrachove ako 27-ročný. Ako napísal editor jeho diela Pavol Vongrej, príčina smrti nie je oficiálne známa a posledné týždne a dni mladého básnika sú doložené len rodinnou tradíciou. „Podľa tejto legendy Sama Vozára ako ´pansláva´ nenávideli rimavskosobotskí a okolití maďaróni, raz večer si ho vystriehli, pred katolíckym kostolom ho prepadli a veľmi surovo zbili, takže onedlho skonal,“ napísal literárny historik Pavol Vongrej.

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu