Francisci a Jurkovičová
Poslucháč evanjelického lýcea v Bratislave Ján Francisci (nar. 1822) a dcéra sobotištského učiteľa Anička Jurkovičová (nar. 1824) sa zoznámili r. 1841 vďaka účinkovaniu v ochotníckom divadle v Sobotišti, ktoré založil Aničkin otec Samuel Jurkovič. Obaja mladí ľudia v ňom hrávali. Ako Francisci napísal vo svojich pamätiach, z tejto známosti mohol vzniknúť celoživotný vzťah, sám však Aničkinmu otcovi písomne oznámil, že sa obetoval pre národ. Išiel tak v šľapajach svojho rigorózneho učiteľa Ľudovíta Štúra, ktorý urobil podobný krok vo vzťahu k Češke Marii Pospíšilovej (viac o tom tu). Úryvok z Francisciho pamätí:
Moja známosť s ňou (Aničkou Jurkovičovou) bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby ja nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a takej, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju osobnú budúcnosť.
Francisciho báseň pre Aničku pod názvom Nezabudnuteľnej
Pre Jána Francisciho však nebolo jednoduché na Aničku zabudnúť. V r. 1844 napísal báseň s názvom Spomienka, ktorý zmenil na nadpis Nezabudnuteľnej, v inom rukopise je však pod nadpisom Aničke (úryvok):
Pamätáš, milá, na tie krásne časy?
Na krásne časy nášho sa poznania,
keď mňa prvý raz milým pozvala si,
ja Ťa predmetom môjho milovania,
keď sme len v sebe nebo, svet videli,
všetko krem seba, všetko zapomneli.
(...)
Lež, milá, sladké nač pamiatky budiť,
keď sa k životu vzbudiť viac nedajú;
načo ranené srdcia klamom šudiť,
keď sa už pravdou tešiť viac nemajú:
Lepšie keď v dušiach zostanú skrytými,
v zabudnutosti nezabudnutými.
Jurkovičovú si vzal Hurban. Francisci: Pri mojom dievčatku už iný sedáva
Anička Jurkovičová sa nakoniec vydala za Jozefa M. Hurbana. Ján Francisci v liste priateľovi Augustovi Horislavovi Škultétymu 19. septembra 1845 lakonicky napísal: „Hurban Jožo bude mať 7. 10. sobáš - berie si Aničku." City Francisciho k Aničke však stále trvali. Práve v septembri 1845 datoval svoju báseň s názvom Posledné spomenutie:
Letela, letela,
uletela páva,
pri mojom dievčatku
už iný sedáva;
sedáva, sedáva,
aj bude sedávať,
už sa my musíme
ta pozabúdavať;
zabudnúť musíme
jeden na druhého,
jakby kameň hodil
do mora šíreho.
Zabudnúť, zabudnúť,
ľahko sa to povie,
kde je srdce také,
jak kruchy ľadovie;
ale kde srdiečko
živým ohňom horí,
to jedno slovo ho
dobre neumorí, —
ťažkosťou zatíska
a bôľami krája,
žiaľami ho kŕmi,
slzami napája.
I ja som tak myslel
nie raz, nie dva razy,
že Ťa tak zabudnem,
ako keď odrazí,
ako keď odpadne
z jablone jabĺčko;
ale teraz cíti
nešťastné srdiečko,
že mu tak prichodí,
akoby ráňali,
jakby celú jabloň
s koreňom trhali.
(...)
Francisci sa napokon oženil s inou
Ján Francisci si napokon r. 1852 vzal Amáliu Kasanickú. Napísal o tom:
Keď Anna Jurkovičová ma nechcela, vydajúc sa za Jozefa M. Hurbana, (...) odhodlal som sa vziať si mladú slečnu Amáliu, dcéru Ondreja Kasanického, komorného nadlesného v Banskej Bystrici (...).