Hurban: Štúr nevylučoval možnosť založiť si rodinu, obával sa však ťažkých čias

Autor: Roman Kebísek | 20.8.2020 o 19:15 | (upravené 3.9.2020 o 11:40) Karma článku: 6,13 | Prečítané:  1965x

Podľa Ľudovíta Štúra zakladať si rodinu v ťažkých časoch znamená vystavovať ju nebezpečenstvu. Preto bol proti. Podľa Jozefa M. Hurbana práve rodina dáva v ťažkých časoch človeku silu. Preto bol za.

Štúr: Chcel som dať všetky sily na boj proti Maďarom, no Marie mi vzala pokoj srdca
Keď sa 25-ročný učiteľ na lýceu v Bratislave Ľudovít Štúr vracal v lete 1840 z filozofických a lingvistických štúdií v Nemecku, zastavil sa 11. septembra v Hradci Králové, kde navštívil rodinu českého nakladateľa Jana Pospíšila, ktorého syn Jaroslav, pražský redaktor, bol jeho priateľom. Keď však Ľudovít Štúr 16. septembra 1840 od Pospíšilovcov odchádzal, spadol na schodoch a zlomil si pravú ruku. Zostal preto neočakávane ešte niekoľko dní u svojich hostiteľov. Starala sa o neho 19-ročná Jaroslavova sestra Marie. Dňa 6. novembra 1840 sa Ľudovít Štúr Jaroslavovi Pospíšilovi v liste priznal, že k Marii pocítil lásku. Zároveň mu opisoval situáciu na Slovensku, hlavne na slovenskej katedre, ktorej hrozil zánik:

Rána na pravici se již snad brzo zhojí, ale ona do srdce, již mi zadala, hojíc onu, milostná opatrovnice má, jest hluboká, nevyhojitelná. Kdož by mi byl předpovídal, že v Hradci padnu do bolů lásky jimž sem pečlivě vyhýbal, abych tím neodvisleji, tím samostatněji pracovati a pro jednu úlohu pojité všecky síly vynaložiti mohl? (...) Vaše vlastenecká, dobrosrdečná, milostná skromná panna sestra strašně na mne působila, ona mi unesla dosavadní pokoj srdce (...). (...) Já teď v boji. Maďarstvo a odrodilstvo zbouřilo se proti naší zdejší stolici, chtějíce ji vyvrátiti.

Listu Pospíšilovi predchádzal list Zaya Štúrovi o potrebe pomaďarčiť Slovákov
Štúrovmu listu Pospíšilovi o láske k jeho sestre Marii a o snahe Maďarov a odrodilcov zlikvidovať slovenskú katedru na bratislavskom lýceu, kde učil, predchádzal list generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi v Uhorsku Karola Zaya Ľudovítovi Štúrovi z 31. októbra 1840, v ktorom mu písal, že táto katedra nie je potrebná, pretože v záujme Uhorska vraj je, aby Slováci boli pomaďarčení, lebo len tak sa údajne zlikvidujú ich kontakty s Ruskom ako hrozbou pre európskou civilizáciu. Úryvok zo Zayovho listu Štúrovi:

Vašou povinnosťou je pracovať za vieru a vlasť, za Maďarstvo, a nie márniť svoje krásne nadanie v jazykovednom bádaní, aby ste sa, doň pohrúžený, napokon spolu s mnohými inými, aj keď dobromyseľnými, zobudili na plieskanie kančuky. Keby tu bolo ešte mocné a samostatné Poľsko, dalo by sa hovoriť o šírení slovanskej reči, alebo, ako sa to teraz s obľubou nazýva, jej kultúry. Keďže však táto vysunutá pevnosť európskej inteligencie a slobody padla a náboženské, rečové a konštitučné hranice stoja tu dokaličené ako pamätník krásnej minulosti, zároveň však aj ako varovné znamenie s výstrahou pre budúcnosť, prišiel rad na Uhorsko pochopiť túto svetohistorickú chvíľu a nastúpiť na miesto Poľska. (...) Aby sa mohla vykonať táto veľká úloha, je predovšetkým potrebné vystríhať sa akýchkoľvek, čo aj najvzdialenejších stykov s oným mocným nepriateľským živlom a jeho nevedomých nositeľov - uhorských Slovanov - treba pomaďarčiť. Ak sa to zmešká, čoskoro bude môcť aj ruský cár zvolať ako francúzsky kráľ Ľudovít XIV. nie síce „nieto už Pyrenejí“, ale „nieto už Karpát“, a potom nám už nič iné nezostáva, len sa rozlúčiť s kultúrou, slobodou, protestantizmom. (...) Ale nech je už akokoľvek, verní zástancovia inteligencie, duchovného pokroku, a na ich čele protestanti, nikdy neobetujú veľké záujmy ľudstva nijakému subjektívnemu záujmu, najmenej však etymologickým bádaniam a jazykovedným cvičeniam, a nebudú podporovať šírenie ruskopravoslávneho živlu. Aj keby toto všetko podporovatelia uhorského Slovanstva vyhlasovali za číry výmysel, alebo ho dobromyseľne za niečo takého pokladajú, jednako je najsvätejšia povinnosť tých, ktorí sú bližšie oboznámení s politickými pomermi, a majú pred očami nielen záujmy protestantizmu, ale aj záujmy ľudskej všeobecnej kultúry a inteligencie, aby boli na stráži a nedali sa ani peknými slovami učičíkať, ani nejakým prejavom moci sa nedali zastrašiť, lež musia s celou účinnosťou pracovať za veľký cieľ a Uhorsko pomaďarčiť.

Štúr poslal Jaroslavovi verše venované Marii. Aby ich publikoval
Ľudovít Štúr zároveň k listu Jaroslavovi Pospíšilovi zo 6. novembra 1840 pripojil svoje básne venované Marii a dodal: „Naději pak se, že druhou tuto báseň (Vzpomenutí) ve svých milostných Květech propustíte, a dovolíte jí přijíti touto cestou k Oné, k jejímuž srdci mluví.“ Báseň Vzpomenutí vyšla v Květoch 19. novembra 1840, a to pod Štúrovým pseudonymom Boleslav Záhorský, ktorý však ľudia z jeho okruhu poznali. V básni Ľ. Štúr píše, ako mu Marie do duše priniesla leto a je vraj len na nej, či ho čaká jeseň (záver):

Marie! Tatry se již sněhem lesknou
a po dolinách sever rejdy tropí;
brzo přivezeť on již zimu tesknou,
před níž příroda smutné oči sklopí;
ale v mém srdci, vzdor celé přírodě,
plápol se vzmáhá, jejžto si znítila,
onť léto nese; však to v tvé svobodě,
by traplivá v něm jeseň se zrodila
.

Kto bola Štúrova láska Marie Pospíšilová – ešte ako 18-ročnú si ju všimol Hurban
Kto bola Štúrova láska Marie Pospíšilová? V r. 1839 bol 22-ročný študent bratislavského lýcea Jozef M. Hurban, priateľ Ľudovíta Štúra, na ceste v Čechách, kde v Hradci Králové navštívil aj rodinu Pospíšilovcov. V roku 1841 o svojom pobyte vydal knihu Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách r. 1839. Úryvok o Marii Pospíšilovej, v čase jeho návštevy 18-ročnej:

Slečinka Marie při kytaře zpívala české krakoviačky a písně vlastenské. Jak „líbezně plynou ty zpěvy z ust Slavenky medohlasé“; toto sem měl na mysli, ale říci sem se ostýchal. Nebo znám povahu ráznou Slavenky; nerádať ona slyší, co se jiným tak líbí a na čem jiné tolik zakládají – pochlebování. Zpěv se proměnil v řečnění, toto ve veliká vlastenská rozjímání.

Vo februári 1841 Štúr napokon kvôli boju s Maďarmi vzťah s Marií ukončil
Ľudovít Štúr však 28. februára 1841 Jaroslavovi Pospíšilovi napísal, že ho očakáva "boj s Maďarmi", čo má vplyv aj na jeho vzťah k Marii, preto zložil báseň Rozžehnání (Rozlúčka), kde jej píše, že má zabudnúť na „syna Tatier“:

Mezi námi a Maďary hrozný boj nastává; oni nám jej vypověděli výslovně na život a na smrt. Fanatism maďarský každým dnem roste, kterýž jednou nalezne své nástroje. (...) Z málo těchto slov, která by ještě mnohými datami rozmnožiti mohl, Vy seznáte, že já na vlnách. Ony mne hned vyhazují v výšku, hned pustí do hlubiny; kdo ví, co se státi může? (...) Budete-li psát do Hradce, vzkažte velectěné rodině Vaší mé úcty  a pozdravení. Vzkažte je rovně Marii! Představte jí smysl básně mé s upřímnou bratskou radou zapomenouti na syna Tater. Já jí nechci více psáti: zastupte Vy, drahý Jaroslave, místo mé.

Štúrova báseň Rozžehnání: Drahá, zapomeň
Štúrova báseň Rozžehnání (Rozlúčka) vyšla v Květoch 28. októbra 1841 opäť pod pseudonymom Boleslav Záhorský. V básni adresátke hovorí, aby na neho zabudla, on vraj musí zanechať všetky slasti sveta, ale nikdy nezanechá svoju vlasť. Prvá strofa:

Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha,
nade nímž mraky se bouřlivé shání;
zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha,
jenž Ti posílá bolné rozžehnání:
On na vše světa zapomene slasti,
jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!

Štúr po rozchode s Marií ďalšej Češke Bohuslave: Položte mi ruku na ranu - zahojí sa
V dňoch 21.-23. mája 1841 bola v Bratislave prvá česká učiteľka Bohuslava Rajská spolu s ďalšími českými priateľmi. Stretli sa s Ľudovítom Štúrom a jeho poslucháčmi a pri tejto príležitosti išli na túru na vrch Kamzík v Malých Karpatoch. Bohuslava Rajská zanechala o túre svedectvo vo svojom denníku. Zmieňuje sa aj o Štúrovom páde v septembri 1840 v Hradci Králové, pri ktorom si zlomil ruku a ktorá nemusela byť ešte v máji 1841 úplne zahojená. Bohuslava Rajská si do denníka napísala, že keď jej Ľudovít Štúr ponúkol rameno, opýtala sa ho, či by svojou rukou priveľmi netlačila na jeho ranu. Štúr jej však vzápätí sám vzal ruku a dodal, že práve naopak, ona mu vraj rameno úplne vylieči:

Štúr nabídl mně rámě, na kteréž zdráhala jsem se zavěsit vědouc, že si byl ruku v Králově Hradci zlámal a že dosud zahojena nebude. Mé zdráhání však nespomohlo ničeho, žertem prohodil, že mu ji úplně zahojím, když ruku na ni vložím, a již mne chopil a rychle šlo to do výšiny.

Rajská: Zay núkal Štúrovi peniaze
Bohuslava Rajská si tiež do denníka zapísala, že Karol Zay núkal Ľudovítovi Štúrovi peniaze, ak zanechá slovenskú vec a bude bojovať za maďarskú:

(...) až k večeru vrátili jsme se z nezapomenutelného onoho výletu zpět do Břetislavy. Štúr dovedl nás do svého bytu. (...) V bytu svém četl mi více listů Zayových, v kterých mu tento bídník peníze nabízel, aby ku straně maďarské přestoupil a národní věc zradil.

Hurban vyzýval Štúra, aby si založil rodinu; ten to úplne nevylučoval
Po smrti Ľudovíta Štúra Jozef M. Hurban v spomienkach napísal, že mu odporúčal, aby si založil rodinu. Doslova mu údajne hovoril: Založ rodinu na základe lásky opravdivej k dievke tak nadšenej ako Mária, založ rodinu podľa vzoru Pospíšilovskej krásnej rodiny — tohto roztomilého strediska toľkých duchov činných na poli národa (...) a dá mi za pravdu budúcnosť, že z takej rodiny vyjde na národ viacej požehnania, vzíde viacej sily a odvahy než z toho večne smutného alebo večne rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panicov.“ Ľudovít Štúr na to podľa Hurbanových slov doslova povedal: 

Možnosť neupieram, keby len tých nastávajúcich búrok nie; ale čože si počneš s rodinou, keď to začne zo všetkých strán — ako predvídam — búrať sa a váľať?

Hurban sa oženil, Štúr nie, zomrel však mladý
Jozef M. Hurban sa oženil s dcérou sobotištského učiteľa Samuela Jurkoviča Annou. Spomedzi ich detí bol najznámejší slovenský spisovateľ a ideológ Svetozár Hurban, zvaný Vajanský. Ľudovít Štúr sa neoženil, zomrel však len 41-ročný.

Zdroje:
Dopisy Ľudevíta Štúra Jaroslavu Pospíšilovi, 1919
J. M. Hurban: Ľudovít Štúr
J. M. Hurban: Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách r. 1839
Z let probuzení. Paměti a korrespondence Bohuslavy Rajské z let 1839-1844, 1872
Portrét K. Zaya
Portrét J. M. Hurbana
L. Sršeň: Nevšední příběhy portrétů, 2011

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?