Alžbeta Révaiová zo Sklabinského hradu dostala gratulačné verše v tvare kvetu, 17. stor.

Autor: Roman Kebísek | 13.7.2020 o 7:01 | (upravené 18.7.2020 o 7:22) Karma článku: 4,99 | Prečítané:  566x

Alžbeta Révaiová podporovala slovenskú knižnú kultúru, literárnu tvorbu, slovenské školstvo a bola adresátkou slovenskej barokovej poézie.

Rodina Révaiovcov patrila k najváženejším, najbohatším a najkultivovanejším v Turci
Alžbeta Révaiová bola jediným dieťaťom turčianskeho župana Imricha Révaia a jeho manželky Kataríny Ujfalušiovej. Táto evanjelická rodina patrila k najváženejším, najbohatším a najkultivovanejším v Turci. Alžbeta Révaiová, ktorá sa narodila okolo r. 1660 a vyrastala na Sklabinskom hrade, sa stala významnou podporovateľkou slovenskej barokovej knižnej kultúry a adresátkou slovenskej barokovej poézie. Vydala sa za Štefana Petróciho, ktorý vyrástol na hrade Košeca. Na začiatku spoločného života mali dve deti, no tie im v útlom veku zomreli. Manžel ako predstaviteľ protirakúskeho povstania Imricha Tököliho čoskoro odišiel na dlhé roky do exilu a manželku nechal osamotenú doma. 

Révaiovský pamätník s gratulačnými veršami pre Alžbetu Révaiovú
V slovenských archívnych fondoch sa nachádza rukopisný pamätník z r. 1686-99, ktorý patril rodine Imricha Révaia. Sú v ňom aj gratulačné verše venované Alžbete Révaiovej, medzi nimi aj pozoruhodná báseň v tvare ľalie, teda nie zaznačená do riadkov, napísaná pri príležitosti jej menín. Literárno-výtvarné dielko, pri ktorom nie je uvedený autor, mohol vytvoriť napr. jeden zo žiakov evanjelickej školy v neďalekých Necpaloch, ktorú rodina Révaiovcov podporovala. Záver stroficky upraveného prepisu básne podľa literárnej historičky Gizely Gáfrikovej:

Ó, Velikomožná 
Paní Elizabetha Révaj nábožná,
Vaše Velikomožnost práve
kvitne v zahrade Kristové.

Tyto kvítky nejvonejší,
nad vše zahradní platnejší,
na všem míste hojnejší.

Odtud prívaly težkostí
premáhá, svetí s radostí
památku jména svého.
Dej Búh, aby tyto ctnosti,
zde, potom i na večnosti
vydávali vúní mnoho.

Révaiová vydala po smrti matky smútočné verše: Jsem jako růže, kdy oprchne
Keď Katarína Ujfalušiová r. 1700 zomrela, na jej pohrebe, ktorý sa konal 4. decembra na Sklabinskom hrade, odznela séria smútočných veršov od neznámych slovenských autorov, ktoré jej dcéra Alžbeta Révaiová vydala v Žiline knižne pod názvom Srdečné a velmi žalostivé slzy. V súbore básní napísaných v dobovom spisovnom jazyku slovenských evanjelikov – z dnešného hľadiska slovenčenej knižnej češtine – vtedy sa však hovorilo, že „po slovensky“ - je podaný aj trpký osud samotnej pozostalej Alžbety Révaiovej, ktorej v tom čase už zomreli obaja rodičia, nemala súrodencov, vtedy ani svoje deti a jej manžel Štefan Petróci žil už roky v exile. Zostala teda úplne sama. Úryvok zo skladby o Alžbete Révaiovej:

A tak dcera nejsem, neb rodičův nemám,
matka nejsem, nebo ani dítek nemám,
panna, vdova nejsem, nebo manžela mám,
však manželka nejsem, nebo s ním nebývám.

Ani sestry vlastní ani bratra není,
který by měl se mnou horekovat nyní,
na mně jest samotné toto vše soužení,
nevím, co si počít, ach, běda mně nyní.

jsem jako růže, kdy všecka oprchne,
toliko bodlavý prostředek zůstane,
nemá žádné krásy, ani žádné vůně,
tak jsem i já smutná, ach, kdo mne zastane?

Potomkovia Alžbety Révaiovej
Manžel Alžbety Révaiovej Štefan Petróci bol synom Štefana Petróciho st., majiteľa hradu a panstva Košeca pri Ilave. Narodil sa r. 1654, študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, ktoré poskytovalo najvyššie vzdelanie evanjelikom v Uhorsku. Zišla sa tam uhorská evanjelická aristokratická a intelektuálna elita (napr. vodca protirakúskeho povstania Imrich Tököli, či učiteľ a dramatik Eliáš Ladiver). Keďže Štefan Petróci sa zúčastnil na povstaní Imricha Tököliho, musel byť v r. 1685-1704 dlhých 19 rokov v exile. Vrátil sa až počas ďalšieho povstania Františka II. Rákociho. V r. 1705 sa mu s manželkou Alžbetou Révaiovou narodila dcéra Alžbeta Petróciová, ktorá sa vydala za Kristiána Kališa – bývali v kaštieli v Bytčici. Ich vnučka Mária Kališová si vzala Imricha Zaya, ktorý povolal za učiteľa do Uhrovca Samuela Štúra, otca Ľudovíta Štúra.

Zdroje: 
G. Gáfriková: Zabúdané súvislosti, 2006
Srdečné a velmi žalostivé slzy, 1948, ed. R. Brtáň

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?