33-ročná Timrava odišla načas na druhý koniec Slovenska zabudnúť na neopätovanú lásku

Autor: Roman Kebísek | 25.4.2020 o 11:34 | (upravené 27.4.2020 o 7:28) Karma článku: 11,01 | Prečítané:  7360x

Príbuzní spisovateľky Timravy hovoria o jej láske k dvom bratom - učiteľom Jozefovi a Ľudovítovi Čipkayovcom. Láska k staršiemu Jozefovi bola skôr hravá, k mladšiemu Ľudovítovi bolestná. Oba vzťahy sa prejavili v jej tvorbe.

Timravina sestra o Jozefovi Čipkayovi: Bola to jej veľká láska
Vzťah mladej Timravy (vlastným menom Božena Slančíková, nar. 1867) k učiteľovi Jozefovi Čipkayovi charakterizovala jej sestra Mária Krpelcová, rod. Slančíková ako „veľkú lásku“. Zomrel však mladý. Zo spomienok Timravinej sestry Márie (Slančíkovci bývali v dedine Polichno v Novohrade):

Robili sme spolu výlety na Bralce a Husárovo, kde sme si piekli slaninku, hrali spoločenské hry a na večer sme sa vracali domov. A vtedy večer prichádzali učitelia z našej a susedných dedín na partiu karát k apíkovi. Medzi nimi boli i takí, čo nám dievčatám neboli ľahostajní, ako Jozef Čipkay, ktorého sme pomenovali „Bacúrik“. Bola to veľká láska Boženkina. O tejto láske som sa aj ja ako najmladšia dozvedela. Neviem však veľa povedať o ich vzťahu. Jeho brat bol istý čas na Polichne učiteľom a tak Čipkay, najmä v lete, bol skoro naším denným hosťom. Bol to veľmi zábavný spoločník, dobrák, ale trochu čudák. Nadovšetko ho zaujímala poľovačka a rád si vypil. Vtedy zabudol i na to, že treba učiť deti. Preto, keď sa uchádzal o učiteľské miesto v Polichne, Polichňania ho nechceli zvoliť za rechtora. Neoplýval krásou, skôr naopak, no mal neobyčajne pekné, hlboké, čierne oči, ktoré Boženka viackrát ospievala. Cez letné mesiace chodieval s Boženkou denne na prechádzky na Bralce a Husárovo. V zime sa chodil hrávať v karty. Neviem, či si písali, ale asi nie. Najprv bol učiteľom v Bacúrove (odtiaľ aj to meno „Bacúrik“, ktoré mu Boženka dala), potom na Budinej a Veľkej Vsi, kde aj asi ako 30-ročný zomrel na zápal pľúc.

Timravine verše o Jozefovi Čipkayovi: Ak budeš kartovať, nebudem sa hnevať
V roku 1953, teda po smrti Timravy, sa našli práve u jej sestry Márie Krpelcovej veršovačky zo spisovateľkiných mladých čias. Timrava ich písala pre pobavenie svoje i sestier a úzkeho okruhu mladých ľudí. Niektoré básničky sú podľa literárneho vedca Ivana Kusého aj Timraviným „intímnym sebaironizujúcim básnickým denníkom“. Ide o 140 veršovačiek, teda nenáročných textov na melódie najmä dobových módnych maďarských pesničiek. Ukážka z Timravinej pesničky o Jozefovi Čipkayovi:

(...) Ak budeš kartovať, 
nebudem sa hnevať,
Poľovať, víno piť môžeš pre mňa:
ešte ti nalievať budem.

Ty budeš pán môj sám,
tebe s úctou oddaná.
Moje srdce, vlastnosť tvoja:
pre teba som i zomrieť hotová.

A tak prídi, prídi.
Ó, nech ťa uvidí
oko moje čím skôr, dnes-zajtra už,
prídi, prídi, staň sa môj pán, môj muž!

Jozef Čipkay ako prototyp literárnej postavy učiteľa Ivana Čierneho
Pesničky na učiteľa Jozefa Čipkaya si Timrava zapisovala v rokoch 1894-7. Literárny vedec Ivan Kusý píše, že Jozefa Čipkaya spisovateľka zobrazila v postave učiteľa Ivana Čierneho v silne autobiografickom diele Všetko za národ. Ona sama v próze vystupuje ako Viera Javorčíková. Úryvok z diela zo stretnutia Viery a Ivana krátko pred jeho smrťou:

On stojí tam nepohnute. Jednu ruku drží na operadle stoličky a jeho zrak rozplamenený horúčkou upretý je na ňu tiež.  Oči ich v dychtivom pohľade skúmajú jeden druhého, akoby chceli pochopiť a poznať v tej chvíli, čím sú jeden druhému. A vtom vzduch zapaľuje sa okolo nich, plní horúčosťou, omamuje, sťahuje jeho k nej a ju k nemu, i musí sa stať čosi ... musí. No nič sa nestalo ... nič. On zachvel a spamätal sa, a ona rýchlo uniká preč. „Dobrú noc!“ rečie poľakaná a dojatá. Čierny ostal stáť, kým odišla, potom sadol na stoličku zmorene a privrel oči. „Dobrú noc, na večnosť ... a odpusť, dušička!“ mrmoce perami vyschnutými od horúčky. Zrazu povstala mu tma. V hlave zmútilo sa mu, krútilo, miešalo, akoby už žiadnej myšlienky nebolo v nej. Ešte raz prelomil duch jeho valiace sa bezpovedomie a v tej jasnej chvíľke akoby sudba chcela ho i naposledy vysmievať, či pokúšať, predstúpila pred ducha jeho postava krásneho dievčaťa – ale to nebola Viera...

Autobiografická próza sa končí zmienkou o príchode „lásky k nehodnému“
Učiteľ Ivan Čierny v novele Všetko za národ od Timravy zomrel, ako zomrel aj jeho prototyp, učiteľ Jozef Čipkay. Vzťah hlavnej protagonistky Viery k nemu však nie je vyvrcholením diela, je len epizódou. O príchode „lásky, akú si sama žiadala“ píše autorka až na konci, ale len v malej zmienke, v ktorej nového, nemenovaného muža nazýva „nehodným“:

Viera sa nevydala (...) prišla i ľúbosť, taká, akú si sama žiadala. Láska bola desná ako búrka, strašná ako príval, ničiaca ako požiar. Tá zobrala jej ruže z líc, hladkosť čela, mladistvosť postavy – lebo bola k nehodnému. Víchor prestal, búrka stíchla, požiar zhasol, a teraz Viera píše rozprávky a – slúži národu (...).

Neter: Timrava sa zaľúbila do Ľudovíta Čipkaya, mladšieho brata Jozefa
V roku 1937, ako 70-ročná, redaktorke časopisu Živena Lei Mrázovej analogicky s autobiografizovanou novelou Všetko za národ Timrava povedala: „Raz som sa tak strašne zaľúbila do jedného. A keď som bola vytriezvená, videla som, ako ten nebol hoden.“ Znalec Timravinho života a diela Ivan Kusý píše, že pravdepodobne táto láska našla svoj odraz v jej novele s názvom Bez hrdosti. Ako inde Kusý tvrdí, prototypom hlavnej mužskej postavy v novele Bez hrdosti je Ľudovít Čipkay, učiteľ z Ábelovej. Bol to mladší brat Jozefa Čipkaya, ktorého Timrava mala rada predtým, no ktorý zomrel. Láska k Ľudovítovi Čipkayovi bola však pre Timravu oveľa bolestivejšia. K tomu Timravina neter Zlata Petrivaldská v spomienkach na svoju tetu napísala:  

(...) kým sa jej brat Bohuslav – môj otec – neoženil (r. 1899), teta bývala u neho (v Ábelovej) a vtedy sa bola zamilovala aj do tamojšieho učiteľa Ľudovíta Čipkaya. Každý vedel, ba aj ona sama, že z toho nebude nič, veď on bol oveľa mladší ako teta a potom aj jeho povaha nevyhovovala. Domácnosť mu viedla sestra, s ktorou sa teta spriatelila a tak chodila denne k nim. Myslím, že hodne z toho zachytila  novele Bez hrdosti. 

Novela Bez hrdosti ako odraz Timravinej lásky k Ľudovítovi Čipkayovi
V novele Bez hrdosti od Timravy vystupuje ako hlavná hrdinka Milina, ktorá je zaľúbená do Sama, no napokon z lásky "vytriezvie“. Samo je podľa Ivana Kusého prototypom Ľudovíta Čipkaya, Timravinej lásky. Úryvok:

I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom. „Teraz mohla by ho i zabiť!“ myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe po ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžná jedno zaucho, ktoré i musí mu dať. „Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!“ šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. „Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!“

Neter: Timrava videla beznádejnosť svojej lásky, tak odišla na Oravu
V prvom polroku 1900 bola Timrava v Dolnom Kubíne na Orave ako „spoločnica“ vdovy Pavly Orsághovej. Timravina neter Zlata Petrivaldská dala pobyt priamo do súvislosti s jej nešťastnou láskou k Ľudovítovi Čipkayovi: „Videla beznádejnosť svojej lásky, preto sa rozhodla ísť do Kubína, kde ju rodina odporúčala zabudnúť (Skúsenosť)." Petrivaldská zároveň uviedla názov neskoršej Timravinej autobiografickej novely Skúsenosť, ktorá sa týkala tohto obdobia spisovateľkinho života. Autorka v diele píše aj o dôvodoch cesty hlavnej postavy Maríny Majtáňovej do Dolného Kubína. Hlavný dôvod v tejto autobiografickej novele nepomenuje:

Ona odíde ďaleko, treba! Po prvé, je „spisovateľka“, po druhé, tam bývajú „naši rýdzi“, po tretie ... toto je hlavné, prečo ide, ale to nepovie nikomu ...

Timrava: Keby som sa bola vydala, nebola by som spisovateľkou
Novely Skúsenosť, Bez hrdosti a Všetko za národ napísala Timrava v opačnom časovom poradí, ako boli úseky jej života, ktoré v nich podávala. Ako 70-ročná Timrava povedala: „Keby som sa bola vydala, iste by som sa nebola stala spisovateľkou...“

 

ZDROJE:
Timrava v kritike a spomienkach, 1958
Timrava: Všetko za národ
Timrava: Bez hrdosti
Timrava: Skúsenosť
Slovenská národná knižnica

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?