Vodcu evanjelikov Kalinku zavolali na popravu Drábika. Potom z neho chceli katolíka, 1671

Autor: Roman Kebísek | 14.4.2020 o 8:02 | (upravené 17.4.2020 o 19:05) Karma článku: 3,68 | Prečítané:  591x

Evanjelického biskupa z Ilavy Joachima Kalinku obvinili z vlastizrady a pohrozili mu popravou. Obvinenie považoval za vykonštruované a odišiel do exilu.

Na začiatku prenasledovania Kalinku bola kniha českého vizionára Drábika
V roku 1657 vydal v Amsterdame český exulant, biskup cirkvi Jednota bratská Jan Amos Komenský vízie člena Jednoty bratskej Mikuláša Drábika, ktorý žil v exile v Lednici pri Púchove. Jan Amos Komenský ich potom ešte vydal opakovane. Podľa Drábikových vízií mal čoskoro prísť pád Habsburgovcov, ktorí vládli v Rakúskej monarchii. Prišiel však rok 1670, keď sa po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania uhorskej šľachty proti panovníkovi, Habsburgovi Leopoldovi I., začala v krajine séria súdov s jeho aktérmi, ale aj s osobami pre dvor potenciálne nebezpečnými, či nepohodlnými. Takto sa v roku 1671 začal v Bratislave, hlavnom meste Uhorska, aj proces s Mikulášom Drábikom, vtedy už 83-ročným. Po ňom, začiatkom júla 1671, predvolali na súd do Bratislavy aj evanjelického superintendenta (biskupa) Joachima Kalinku, pôsobiaceho v Ilave, ktorý sa s Drábikom poznal a ktorého úrady obvinili zo šírenia exulantových vízií. 

Kalinka bol r. 1671 svedok konverzie uväzneného 83-ročného Drábika
Joachim Kalinka si počas niekoľkomesačného procesu, teda aj núteného pobytu v Bratislave, viedol latinsko-slovenský denník, ktorý sa zachoval dodnes (doteraz však boli z neho publikované iba úryvky). Na prvom výsluchu bol 13. júla 1671. Pýtali sa ho, či má Drábikovu knihu. Povedal, že má, ale doma. Joachim Kalinka poprel, že by víziám veril, naopak, označil ich za fantázie. Obvinili ho však z toho, že o knihe neinformoval úrady. Na druhý deň, 14. júla, súd odsúdil za vízie Drábika na smrť. Na ďalší deň, 15. júla, odsúdený český exulant svoje proroctvá pred uhorským prímasom, ostrihomským arcibiskupom, Slovákom Jurajom Selepčénim (bol jedným zo sudcov) a ďalšími katolíkmi odvolal. 16. júla zavolali k Drábikovi Kalinku a ďalších evanjelikov, aby o Drábikovom odvolaní proroctiev nepochybovali ani nekatolíci. Mikuláš Drábik, ktorý ich znova odvolal, očakával, že ho prepustia na slobodu. Stal sa však opak - išiel hneď na popravisko pred bratislavskú radnicu, kde ho sťali.

Po Drábikovej poprave Selepčéni vyzval obvineného Kalinku, aby „uvažoval nad sebou“
Po poprave 83-ročného Mikuláša Drábika, ešte v ten deň, 16. júla, pozval 70-ročného Joachima Kalinku do svojej honosnej záhrady arcibiskup Juraj Selepčéni. Išlo o záhradu pri arcibiskupskom letnom paláci, budove, ktorá stále stojí a v súčasnosti v nej sídli slovenská vláda. Zvyšky záhrady v jej okolí sa zachovali dodnes. Úryvok z Kalinkovho denníka (z latinčiny preložil Jozef Minárik):

Asi o šiestej večernej hodine toho dňa (16. júla 1671 – pár hodín po poprave Drábika) som bol zavolaný po arcibiskupovom mládencovi na osvieženie a rozhovor do arcibiskupskej záhrady, ktorá je za predmestím mesta, kadiaľ sa ide do Sv. Jura. Odídem, priberúc si Michala Príleského (jeho zať), a prídem do záhrady pred príchodom najosvietenejšieho. Príde veľká družina kanonikov a dvoranov, ba i húf nevolaných. Prvá prehliadka patrila rybám, ktorým sám hádzal omrvinky chleba, druhá králikom, tretia bažantom, potom studničkám a žľabom, napokon viniču, indickým stromom a iným veciam zasadeným v tej záhrade z cudzích krajín. Záhradník nebol prítomný, preto k ostatným vzácnostiam, ktoré chcel ukázať, nemohol sa dostať a ukázať ich, čo bolestne niesol. Uprostred záhrady zastal, spytujúc sa, čo sa mi páči. Povedal som, že v mojom živote som nič podobné nevidel. „Ale také veľké veci sa hodia k veľkým.“ On na to: „Ja som tu veľa vynaložil pri obnovovaní.“ Dodal, že táto záhrada nie je ničím v porovnaní s rajom, z ktorého bol vyhnaný človek, a s večným životom, ktorý pripravil verným svojou zásluhou Kristus Pán. A ja: „Istotne viem, že sám Drabík prišiel, čo sa týka duše, do oveľa utešenejšej, ako je táto záhrada...“ Keď všetci mlčali, šiel ďalej. (...) Vonku si ma potom zavolá nabok a vraví: „Keď vaša jasnosť príde častejšie do záhrady, zabaví sa tu. Prikážem záhradníkovi, aby v tom nebránil. Zároveň napomínam a prosím, aby chytro pouvažovala o svojich veciach.

Kalinka sa počas núteného pobytu v Bratislave zaujímal o výučbu svojej dcéry Kataríny
Počas núteného pobytu v Bratislave sa Joachim Kalinka zaujímal o napredovanie svojej malej dcéry Kataríny v čítaní a vo vierouke. Zároveň jej poslal malého psíka. Vyplýva to z jeho slovenského listu manželke Anne, rod. Marklovskej, do Ilavy z 11. februára 1672:

Z listu tvého porozumel sem, že si zdravá a že lepšího pokoje již máš než predtým, na čemž sem se potešil, jako i na tom, že Katarina jestit zdravá má. (...) Ale musila bys mi  a mela správu dat, jak Katarinka v čítaní a v modlitbách a v katechismu svatém prospívá. (...) Katarine odsílám jednoho psíčka, který se jmenuje Kanikel, nech ho často myje, aby neoblchavel.

Selepčéni ponúkol Kalinkovi za prechod ku katolíkom i časť Trenčianskych Teplíc
Joachim Kalinka bol na výsluchu ešte 18. júla. Po ňom mu povedali, že jeho záležitosť sa bude ďalej riešiť vo Viedni a on má čakať na rozhodnutie v Bratislave. Čakal niekoľko mesiacov. V októbri 1671 za ním prišiel bratislavský katolícky farár Juraj Boršický, ktorého za ním poslal sám arcibiskup Selepčéni s ponukou, aby "sa vrátil do lona katolíckej cirkvi a zanechal bludy“. Ak prestúpi, môže podľa Boršického očakávať odmenu: „Budete mať skvelé postavenie, veľkú česť; stanete sa prepoštom, kanonikom a dosiahnete s tým spojený nielen primeraný titul, ale s titulom i bohatý dôchodok“. Kalinka to odmietol, Boršický však pokračoval (text podľa Kalinkovho životopisca Jána Mocka):

Ste zemanom, máte svoje zemianske kúrie, ale len zástavným právom udelené, pri tejto príležitosti učiníte si ich dedičnými, pripadnú vám a vašim potomkom dedične. A čo viac, pridaný vám bude ešte majetok Veľký Kolačín a v Trenčianskych Tepliciach čiastka, ktorá prináležala Rákocimu. Tento sa už poddal a trenčianske statky svoje nechal v rukách cisárových, môže ich on udeliť, komu chce. Je to v pravde zriedkavo prajná príležitosť, poneváč všetko v rukách má arcibiskup. Mnohí sa už uňho uchádzali o to šťastie, ale nedosiahli ho, lebo to všetko vám je odložené.

Kalinka si počas pobytu v Bratislave zapisoval veselé historky, ktoré počul
Joachim Kalinka všetky ponuky na konverziu ku katolicizmu odmietol. Keď sa ho Juraj Boršický opýtal, čo má povedať arcibiskupovi, Kalinka odpovedal, aby ho pustili domov. Napokon ho na slobodu prepustili až v máji 1672. Počas pobytu v Bratislave si tiež Joachim Kalinka do svojho denníka zapisoval aj rôzne príbehy, ktoré počul. Pri absencii vydávania podobnej svetskej zábavnej literatúry v tých časoch u nás mu mohli tento kultúrny nedostatok kompenzovať. Literárny historik Jozef Minárik o tom napísal:

Kalinkov denník je jedinečným prameňom pre poznanie vtedajších populárnych  poviedkových, anekdotických a predovšetkým facetických  látok a metód ich šírenia. Má zapísaných 19 historiek, poviedok, anekdot a najmä facécií, ktoré sa rozprávali pri cestovaní a hlavne pri stolovaní (napr. o pánovi a slúžke vydávajúcej sa za ducha zomrelej panej, o farárovi a potrestanej mulici, o čarodejníkovi a sklárovi, o Faustovi, o pánovi a ryšavom hostinskom, o sluhovi hovoriacom pravdu a o susedovi zabitom klobásou).

Kalinku r. 1673 znova predvolali pred súd v Bratislave; obvinili ho z vlastizrady
V roku 1673 – na 25. septembra - predvolali na súd v Bratislave vyše 30 evanjelických duchovných. Paušálne ich obvinili z podpory Vešeléniho sprisahania časti uhorskej šľachty proti cisárovi Leopoldovi I. Medzi predvolanými bol aj Joachim Kalinka. Kňazi obvinenie odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie protestantizmu v krajine. Významnú úlohu v súdnom procese mal trenčiansky a liptovský župan, ktorý zastával aj niektoré štátne funkcie, Juraj Ilešházi. Býval v kaštieli v Dubnici nad Váhom, neďaleko Ilavy, v mladosti prestúpil z rodičovskej evanjelickej viery na katolicizmus. Počas súdu robil istého sprostredkovateľa medzi predsedom súdu, uhorským prímasom, Slovákom Jurajom Selepčénim a obžalovanými. Podľa rečí Juraja Ilešháziho hrozilo niektorým obvineným mučenie a trest smrti. Kalinkov životopisec Ján Mocko o tom napísal:

5. októbra 1673 zase zasadal súd, aby vyniesol a vyhlásil rozsudok. A pretože bez krikľavej nespravodlivosti nemohol byť vynesený, mali sami obžalovaní byť im v tom nápomocní. Hľadeli totiž zastrašovaním obžalovaných priviesť k tomu, aby sami uznali sa vinnými, a tak prosili o milosť. O 9. hodine prišiel k nim Juro Ilešházi a prehovoril k nim takto: „Poďte páni, poďte a počúvajte ma! Ja trebárs z luterána stal som sa katolíkom, ľutujem vás; veď hľa, niektorí z vás boli mojimi spolužiakmi a iní dobrými priateľmi. Iste, iste, visí nad hlavami vašimi hrozný rozsudok. Štyria dozaista odsúdení budú na muky, potom sťatí a ruky ich odseknuté; ostatných očakáva smutné vyhnanstvo. Preto radím vám, proste panovníka o milosť a prihovárajte sa i za tých štyroch.“ Sám Selepčéni napomínal ich, aby sa poddali, uposlúchli túto radu, on sám že ich bude všemožne podporovať.

Kalinka po hrozbách podpísal tzv. reverz o odišiel do exilu, kde zomrel
Súd pod vedením uhorského prímasa Juraja Selepčéniho im dal na výber - buď ich odsúdia, aj na trest smrti, alebo sa písomne priznajú k obvineniu, no budú môcť slobodne opustiť krajinu, resp. zostať doma, ale vzdajú sa svojho kňazského úradu. Išlo o podpis tzv. reverzu. Ako píše historik Ján Mocko, duchovní, vrátane Joachima Kalinku, boli ochotní reverz podpísať, ale iba bez priznania sa k obvineniu. Údajne im aj prisľúbili, že túto formuláciu vyhodia, ale dali im vraj napokon podvodne podpísať pôvodný reverz bez toho, že by si ho mohli prečítať: "Ilešházi prisľúbil, že to miesto vystane z textu, ale luhal; lebo tie reverzy, čo vyhnancom dali podpísať v kancelárii, boli podstrčené a nebolo im dovolené, aby si ich pred podpisom prečítať mohli." Obvinení teda reverz podpísali a odišli z Uhorska alebo zostali doma, no vzdali sa svojho kňazského povolania (jeden z tejto skupinky prestúpil na katolícku vieru). 72-ročný Joachim Kalinka si vybral exil - odišiel do Žitavy v Hornej Lužici, ktorá patrila evanjelickému Sasku. V r. 1678 v tomto meste aj zomrel. Pochovali ho na miestnom cintoríne pri Chráme Svätého kríža. Miesto jeho hrobu je dnes neznáme. 

Pramene:
J. Mocko: Biskup Joachim Kalinka
Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva, ed. J. Minárik
J. Simonides, T. Masník, J. Láni: Z vlasti na galeje

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Dnes nás čaká revolúcia v dobýjaní vesmíru

Práve odštartovali nové vesmírne preteky.

Stĺpček Petra Schutza

Pellegrini je na križovatke

Buď má Pellegrini pomery za a proti spočítané, ale je rozhodnutý spáliť za sebou mosty.


Už ste čítali?