Apológia z r. 1728 - prvá a posledná politická obrana slovenskej šľachty

Autor: Roman Kebísek | 28.3.2020 o 6:54 | Karma článku: 3,36 | Prečítané:  904x

Spis Apológia vznikol v Dubnici nad Váhom. Ako z jeho obsahu vyplýva, zostavili ho farár Magin, šľachtic Ugronovič a Trenčan Tukinský. Trenčianske stavy ho venovali županovi Ilešházimu a vydali pri príležitosti snemu r. 1728.

Na začiatku bol v r. 1722 spis o podradnom postavení Slovákov. Trenčanov rozhorčil
Všetko sa začalo r. 1722, keď v Bratislave zasadal uhorský snem. Pri tejto príležitosti vydal profesor práva na Trnavskej univerzite Michal Bencsik spis Novissima diaeta... (Najnovšie snemovanie...), v ktorom napadol z národnostného hľadiska Slovákov, konkrétne šľachtu a mešťanov z Trenčianskej stolice. Sú vraj pozostatkami ľudu veľkomoravského vládcu Svätopluka, ktorý predal krajinu Maďarom za bieleho koňa. Slovenský ľud sa podľa Michala Bencsika poskrýval v lesoch v Trenčianskej stolici, „no napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom" a "nájomcom pôdy". Spis trenčianske stavy, teda šľachtu a mešťanov, urazil a začali pripravovať verejnú odpoveď. 

Vznik „protispisu“ Apológia ako obrany Slovákov
Trenčiansku župu zastupovali na sneme r. 1722 v dolnej komore šľachtici Krištof Ugronovič a Gašpar Hrabovský a trenčiansky mešťan František Tukinský, ktorí patrili aj k iniciátorom verejnej odpovede, teda anonymného latinského spisu Murices Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclito comitatu Trenchiniensi (Ostne namierené proti pisateľovi spisu Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice). V súčasnej slovenskej literatúre sa ujal zjednodušený názov Apológia. O okolnostiach jej vzniku hovorí samotný predhovor knihy. Podpísané pod ním sú „stavy Trenčianskej župy“ a adresovaný je hlavnému županovi Jozefovi Ilešházimu, z čoho vyplýva, že ide o dielo trenčianskej šľachty a meštianstva všeobecne, ktoré župan odobril. V predhovore, datovanom rokom 1724, sa ďalej píše, že trenčianske stavy sa na zostavení spisu "jednomyseľne" dohodli roku 1723 a definitívne ho zostavil Gnorimednopoliprostatus, čo je literárne meno vzdelanca, katolíckeho farára z Dubnice nad Váhom Jána Baltazára Magina. Mimochodom, župan Jozef Ilešházi sídlil tiež v Dubnici, v rodovom kaštieli, ktorý bol oproti Maginovej fare. 

Literárny rámec Apológie: Diskutéri Magin, Ugronovič a Tukinský sa stretli v Dubnici
Začiatok diela zároveň čitateľa uvádza do okolností rozhovoru hostiteľa s dvoma priateľmi. Z Apológie vyplýva, že domácim pánom je Gnorimednopoliprostatus, teda farár v Dubnici nad Váhom Ján Baltazár Magin, prvým priateľom je Gnorimenes, teda zeman Krištof Ugronovič z neďalekých Borčíc ("si úmyselne vybral bývanie na vidieku pre duševný odpočinok - je to síce sotva na dve míle od mesta") a druhým priateľom je Polifilus, teda František Tukinský z Trenčína ("býva v otcovskom dome pod skalami Terentiovými" - Riman Terentius bol údajne zakladateľom Trenčína). Úryvok z úvodnej reči Gnorimednopoliprostata (preklad z latinčiny Gašpar Sedlák):

(...) dvaja priatelia, spojení veľmi pevným putom starého priateľstva, Gnorimenes a Polifilus, priblížili sa pri západe slnka k môjmu domu (...). "Ach, vitajte, priatelia!" hovorím, "(...) Kde ste sa skutočne stretli, že ste mohli razom prekročiť prah môjho domu? Veď je známe, že Gnorimenes si úmyselne vybral bývanie na vidieku pre duševný odpočinok - je to síce sotva na dve míle od mesta - Polifilus zase býva v otcovskom dome pod skalami Terentiovými. (...) Prosím - stôl, pripravený podľa mojich skromných pomerov, pozýva vás dnu k večeri takej filozofickej (...).

Apológia: Bencsik urazil trenčiansku vyššiu aj nižšiu šľachtu
Zeman Krištof Ugronovič, ktorý sa skrýva za literárnou postavou menom Gnorimenes, na adresu Michala Benscika hovorí:

Nerozvážny právnik ponížil celú šľachtu, vyššiu i nižšiu, či už je uzavretá hradbami mesta a či sa rozlieva hojne po celej župe. Všetci sme tu len hostia, nájomníci zeme, poddaní, sluhovia, otroci, nevoľníci, žíznivý smäd si hasíme len cícerovým vínom. Veď nešťastný osud Svätoplukov zbavil jeho biednych pozostalých slobody, olúpil ich o zlato, odsúdil k pluhu, poľným bránam, motyke, rýľu, čakanu, lopate, poskrýval ich medzi drsné vrchy, siahajúce k hraniciam Markomanov a Kvádov. Nad to trpí sa u nás takou nevedomosťou, že rozprávame len po slovensky.

Apológia: Slováci majú tie isté občianske práva ako Maďari
V Apológii sa o Bencsikovom spise hovorí ako o „zlomyseľných a urážlivých výrokoch o slovenskom národe". Podľa Apológie všetci Slovania bývajúci v Uhorsku (resp. Slováci) „majú to isté občianske právo ako Maďari". Hovorí Polifilus:

Z toho, čo prv povedal Gnorimednopoliprostatus, ako aj z toho, čo si ty zhrnul, možno dostatočne dokázať, že všetci Slovania bývajúci v Uhorsku majú to isté občianske právo ako Maďari, tú istú rodovú starobylosť i dôstojnosť, tú istú vojenskú česť svojich predkov, ten istý prístup k výsadám, tú istú zem, zdedenú po predkoch a aj dnes pevne ovládanú: jednako ostáva mi ešte niečo zvláštne, čo, ak sa pripomenie, úplne zošije ústa protivníkove. Čo je to teda? Hovorím, že uhorskí Slovania sú členmi toho istého národa ako Maďari. 

Apológia vyšla tlačou v roku 1728, pred ďalším snemom
Tlačou spis vyšiel v Púchove v roku 1728 - pred ďalším zasadnutím uhorského snemu. Priama reakcia na spis neprišla - M. Bencsik ešte v tom istom roku zomrel. 

Ešte niečo o spoluautorovi Apológie Ugronovičovi: V r. 1713 vypočúval Jánošíka
Krištof Ugronovič,, jeden zo spoluzostavovateľov Apológie, mal významné miesto pri vyšetrovaní Juraja Jánošíka v roku 1713 v Liptovskom Mikuláši. Ako píše historik Jozef Kočiš, Krištof Ugronovič tu vo funkcii slúžneho zastupoval Trenčiansku stolicu, pretože Juraj Jánošík bol Terchovčan, teda z tejto stolice, a spáchal v nej aj viacero prepadov pocestných. Obžaloba mu dokonca kládla za vinu aj zabitie katolíckeho farára Juraja Vrtíka z Domaniže. 

Krištof Ugronovič sa Juraja Jánošíka pýtal na vraždu farára Juraja Vrtíka
K útoku na farára Juraja Vrtíka došlo pri dedine Fačkov 4. septembra 1712. V obžalobe proti Jurajovi Jánošíkovi sa uvádza: „(...) okolo Fačkova prepadnuvše na jednoho pána plebana a jeho zbíjat chtejíc, který bránivše se mu, tohože pána plebana tak smrtelne ranil, že z takovej rany i umret musel (...)“ (podľa prepisu historika Andreja Melicherčíka z dobového záznamu). Ako Jozef Kočiš píše, na domanižskej fare 5. októbra 1712 do úmrtnej matriky zapísali, že farára Juraja Vrtíka postrelili 4. septembra 1712 v Suchej doline pri Fačkove dvaja zbojníci. Kňaz zomrel na následky tohto zranenia o mesiac, 2. októbra 1712. Pochovali ho o tri dni neskôr. Krištof Ugronovič sa obžalovaného Juraja Jánošíka pýtal na okolnosti zabitia farára. Juraj Jánošík odpovedal: „Dva tovarišia, Plavčík z Dunajova a Turjak predepsaný, strelili naňho a on ten čas vodu pil na studnici a že od toho pána pátera nič nevzali a že ho Huncaga prestrelil“. Podľa Juraja Jánošíka teda na farára strieľali jeho druhovia Plavčík z Dunajova a Turjak, prezývaný Huncaga, ktorý ho zasiahol.

V rozsudku nad Jurajom Jánošíkom sa už nehovorí o tom, že by farára Vrtíka zabil
V súdnom verdikte, podľa ktorého Juraja Jánošíka odsúdili za sériu prepadov na zavesenie na hák, sa potom už nepíše o tom, že by farára zabil, iba že bol svedkom tejto udalosti: „(...) jako sa z jeho vlastního vyznaní zdá, jeho tovariši, tedy on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali (...)“. Ostatky farára Juraja Vrtíka sú údajne doteraz uložené v krypte kostola v Domaniži. Rozsudok nad Jurajom Jánošíkom zo 17. marca 1713 sa zachoval v Kongregačnom protokole Liptovskej stolice, ktorý sa nachádza v Štátnom archíve v Bytči. Je napísaný v dobovej slovenčine (upravený prepis podľa Andreja Melicherčíka):

Poneváč predepsaný Juro Janošak, zavrhnuce prikázaní jak Božské tak též zákon krajinský, predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vudcem aneb hajtmanom takovým se učinil, který s tými tovariši svými na cestách zastavujíce mnohých lidí o statek, áno i jako se z jeho vlastního vyznaní zdá, jeho tovariši, tedy on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže postrelili a bezbožne zamordovali, tak též i jinších, jako jest predepsané, zlých skutkuv se dopustil. Protož pre takové veliké zlé účinky a prikázaním prestúpení má byť na hák na lavem boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má byť zavesený.

Krištof Ugronovič bol r. 1713 aj na súde s bratom Juraja Jánošíka - Jánom
Historik Andrej Melicherčík píše, že 18. decembra 1713 sa pred zemepanský súd grófa Jána Jakuba Löwenburga v Tepličke nad Váhom za prítomnosti zástupcov Trenčianskej stolice postavil Ján (!) Jánošík z Terchovej, starší brat Juraja Jánošíka. Ján Jánošík bol obžalovaný z lúpežnej vraždy, ktorej sa mal dopustiť okolo sviatku Všetkých svätých (1. novembra), keď sa vracal z jarmoku z Turčianskeho Sv. Martina. Išlo o vraždu istého Jána Obšívaného, ktorého mal okrem toho obrať o 22 toliarov. Jánovi Jánošíkovi však súd ešte za väčšiu vinu kládol spoluúčasť na zbíjaní svojho mladšieho brata Juraja a jeho zbojníckej skupiny, že u seba ukrýval nimi nazbíjané veci, že vo svojom príbytku ukrýval zbojníkov. Za uvedené priestupky odsúdil zemepanský súd v Tepličke nad Váhom v ten istý deň Jána Jánošíka na trest smrti obesením. Ako píše archivár Jozef Kočiš, Trenčiansku stolicu  na zemepanskom súde s Jánom Jánošíkom v Tepličke nad Váhom zastupoval Krištof Ugronovič.

Zdroje:
J. B. Magin: Obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože mena, 2002
A. A. Baník: Ján Baltazár Magin a jeho politická, národná i kultúrna obrana Slovákov, 1936
J. Kočiš: Neznámy Jánošík, 1986
A. Melicherčík: Juraj Jánošík, 1963
Dubnický kaštieľ

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?