Vplyv nemeckých mysliteľov Herdera, Goetheho a Hegela na Kollára a Štúra

Autor: Roman Kebísek | 22.3.2020 o 14:10 | (upravené 23.3.2020 o 6:31) Karma článku: 2,63 | Prečítané:  130x

Základné myšlienky, ktoré ovplyvnili slovenský pohyb v 1. polovici 19. storočia, si slovenskí vzdelanci priniesli zo štúdií v Nemecku.

Nemecký filozof Herder chválil Slovanov
V r. 1784-91 vyšlo v Nemecku dielo od filozofa Johanna Gottfrieda Herdera Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit (Myšlienky k filozofii dejín ľudstva). V jednej kapitole sa venoval aj Slovanom, ktorých charakteristiky, humanizmus a miesto v budúcich dejinách sveta podal mimoriadne pozitívne (preklad do češtiny Jan Patočka):

Usadili se všude, aby se uvázali v majetek země, opuštěné jinými, aby ji vzdělávali a jí užívali jako kolonisté, pastýři a zemědělci; po všem tom předchozím pustošení, po všem tom procházení a stěhování národů byla tudíž jejich nehlučná, pilná přítomnost těmto zemím na prospěch. Měli v lásce zemědělství, dostatek stád a obilí, rovněž tak různé domácí dovednosti, a s výrobky své země a píle zahájili všude užitečný obchod. (...) Byli mravů krotkých, pohostinní až k rozhazovačství, milovali volnost venkova, ale byli poddajní a poslušní, protivilo se jim loupení a plenění. To vše nic nezmohlo proti útlaku, ba naopak to k němu přispělo. Neboť neucházejíce se o nadvládu nad světem, nemajíce bojechtivých dědičných knížat a dávajíce se raději v poplatnost, jesliže jen mohli v klidu obývati svou zemi, umožnili četným národům kmene německého, aby se na nich těžce prohřešili. (...) Neštěstí tohoto národa pocházelo z toho, že při své mírnosti a lásce k domácí pilné práci nedovedl si zavésti trvalé válečné zřízení, ačkoli mu nechybělo statečnosti v rozhořčeném odporu. Neštěstí bylo v tom, že jeho postavení mezi národy země jej uvedlo na jedné straně v takovou blízkost k Němcům, na druhé straně pak vydávalo jeho nechráněný týl všem vpádům východních Tatarů, pod nimiž, zvláště pod Mongoly, mnoho zkusil, mnoho trpěl. Leč kolo času, který vše mění, se točí a nelze je zastavit; a jelikož tyto národy obývají většinou oblast Evropy, která by byla nejkrásnější, být jen úplně vzdělána a obchodně vytěžena; jelikož také není jinak možná, než že zákonodárství a politika v Evropě bude muset stále více podporovati tichou píli a pokojný vzájemný styk národů místo bojovnosti, a že je též vskutku bude podporovat; budete i vy, tak hluboko kleslí, kdysi pilní a šťastní národové, konečně procitlí ze svého dlouhého, nečinného spánku, konečně osvobozeni od svých otrockých okovů, užívati svých krásných krajin od Asie až ke Karpatům, od Donu až k Muldě jako svého majetku a na nich budete moci slavit své staré slavnosti klidného obchodu a píle.

Priamy vplyv Herdera na Kollára
V r. 1817-9 študoval v Nemecku slovenský teológ Ján Kollár, neskorší ideológ slovanskej vzájomnosti. Vo svojej základnej stati O literárnej vzájomnosti sa priamo odvolal na nemeckého filozofa Herdera (z nemčiny preložil Karol Rosenbaum):

Národ (Kollár hovorí o Slovanoch), ktorý po stáročia spal alebo niesol cudzie jarmo, alebo zostal ďaleko od kultúry, má práve toľko práva na prebudenie, na slobodu a vzdelanie ako tie, ktoré ich už po stáročia vlastnili a užívali. Božie dary sú nepredajné a kto si myslí, že sú vôbec niektoré národy oprávnené, aby slobodu a právo na vzdelanie u svojich susedov a ich potomkov navždy potlačili a zničili, ten sa veľmi mýli. Je pravda, prišli sme trocha neskoro: ale o to sme mladší; vieme, čo vykonali iné národy, čo vykonáme my, to druhí nevedia. Pán sveta rozdeľuje úlohy vo veľkej dráme každému národu, každému storočiu, každej epoche sveta; jeden národ musí menej, druhý dlhšie čakať a dozrievať, až príde naň rad. Život národov nevstupuje skokom z detstva do mládeneckého a mužného veku. Čo rýchlo rastie, kvitne a dozrieva, rýchlo aj hynie. Pieskovec a diamant sú oba kamene, ale onen sa tvorí niekoľko mesiacov a rokov, tento splodia len stáročia. A už Slovania sa vskutku vypracovali k súvekému omladeniu a zdvihli k oným zásadám a stupňom vzdelanosti, ktoré síce nedosahujú prejemnenú múdrosť a prehnane vzdelané osvietenstvo, ktoré však sú schopné život zachovať a určovať; už začínajú niektoré kmene literárne osamostatnievať a dozrievať k usilovným členom a statným robotníkom novej veľkej duchovnej ríše sveta. (...) Pravda, nikdy sa Slovania neuchádzali o panstvo nad svetom, nezamestnávali sa remeselne krvipreliatím a zotročením druhých národov, lebo si ctili a milovali aj slobodu nepriateľa, vôbec milovali viac mier ako vojnu. Ale hovoríme s Herderom: „Pretože sa nedá ináč myslieť, než že zákonodarstvo a politika vždy viac v Európe musí podporovať a bude podporovať miesto bojovného ducha tichú pilnosť a pokojný styk medzi národmi, tak aj slovanské národy konečne oživnú po svojom dlhom spánku a budú užívať ako vlastný majetok svoje krásne háje od Jadranu až po Karpaty, od Dunaja až k Mulde.“

Kollár a nemecké zjednocovanie
Udalosť, ktorá významným spôsobom ovplyvnila Jána Kollára, bola oslava 300-ročnej pamiatky reformácie Martina Luthera, ktorá sa konala v októbri 1817 na hrade Wartburg. Stretnutiu dominovala túžba po zjednotení Nemcov, rozdrobených v mnohých štátoch a štátikoch. Čo tam 24-ročný Ján Kollár videl, opísal v novinách Týdenník, ktoré vydával Juraj Palkovič v Bratislave. Ján Kollár v článku prerozprával aj nasledovné slová jedného účastníka stretnutia:

Každý má býti nejen člověkem a vzdělancem, ale i Němcem, má vyzvléci ze sebe egoizmus, provincialismus, dialektismus a povýšiti se na stupeň celého národu. Hanba jestiť vzdělanému žáku ničím jiným nebýti než Sasíkem, Hessem, Frankem, Švábem, Prusem, Rakušanem, Bavorem, Hannoveránem, Švejcarem atd. Nechať budoucně zmizí tato pitva národní mezi námi a buďme jedno tělo, jeden národ německý.

Kollár a zjednocovanie Slovanov
Jána Kollára myšlienky celonemeckého zjednotenia ovplyvnili. V českej verzii článku O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými, ktorý vydal r. 1836 v časopise Hronka vydávanom Karolom Kuzmánym, Ján Kollár napísal:

Polák buď nejen Polákem, ale Slavopolákem (genus et species), znaj nejen knihy svého, ale i českého, ruského, serbského nářečia; Rus buď nejen Rusem, ale Slavorusem, znaj a čítaj spisy nejen svého, než i polského, českého, serbského nářečia; Čech buď netoliko Čechem, ale Slavočechem, uč se nejen českému, ale i polskému, ruskému, serbskému nářečiu; Serb čili Illyr buď netoliko Serbem, ale Slavoserbem, čítaj netoliko serbská, ale i polská, ruská a česká díla. Jen kdo této hlavná nářečia umí, jen ten by péro do ruky bráti a slavským spisovatelem býti mal… Ne kdo je mezi Slávy najpřednějším, najvětším, najsilnějším, ale kdo je najvzájemnějším a najspojenějším s jinými, kdo život a samostatnost i menších a slabších najvíce šetří: ten zasluhuje v našich časech chválu a krásné jméno Slava.

Goethe Kollárovi: Prineste mi slovenské piesne
24-ročný slovenský teológ Ján Kollár vyhľadal počas štúdií v Jene aj nemeckého básnika, myšlienkového súpútnika J. G. Herdera, vtedy 68-ročného Johanna Wolfganga Goetheho. Ten ho nečakane požiadal o slovenské ľudové piesne. Svoje stretnutie s J. W. Goethem opísal Ján Kollár vo svojich pamätiach. Po prvý raz navštívil nemeckého básnika spolu so svojím spolužiakom a krajanom Samuelom Mažárim:

Sotvy že jsem se v Jeně osadil a poohledl, první má práce byla uviděti a poznati nejen profesory ale i jiné slavné tam žijící muže, aneb aspoň jejich pomníky a domy, kde bydleli a pracovali. Náhoda pak tomu chtěla, že p. Wolfgang Göthe nedaleko od nás bydlel, jemu tedy bylo prvnímu moje navštívení obětováno. Byl jsem tam nejprvé s Mažárim potom častěji sám. Ponejprv nechal nás v předním pokoji něco čekati, pokud se prý oblekl a připravil. I předstoupil před nás tento německý Jupiter s nádhernou zdvořilostí a s odměřenými kroky i slovy. I pan Göthe byl toho domnění, že v Uherské krajině pouzí Maďarové bydlejí, pročež i nás za Maďary měl. Když já ale proti tomu protestoval jsem, řka: "Pane, já jsem Slovák aneb chcete-li, Slavjan, tento pak můj druh jest polomaďar poloněmec", zasmál se p. Göthe hlasitě nad touto mou upřímností, pročež obrátiv se ke mně, důvěrně prosil mě, abych mu několik slovenských národních písní opatřil a přeložil, anť prý slyšel mnoho i o jejich mnohosti i o jejich kráse. O maďarské prý prosil a psal již mnohým, ale že posud žadných dostati nemohl. "Ich höre die Magyaren sollen ebenso sanglos sein, wie unser Deutsches Volk." Tak jsme se rozešli. Asi za měsíc potkal jsem pana Götheho v knížecí zahradě na procházce, i hned ke mně kroky obrátě vylál mi: "Co dělají Slovenské Zpěvanky?" Já vymluviv se nedostatkem času s počátkem roku universitského, slíbil i zplnil jsem to, jak mile se první nahrnuté práce umenšili. Některé z nich od něho metricky přepracované vyšli v časopise od něho vydávaném.

Zbieranie ľudových piesní vyvrcholilo u Kollára Národnými spievankami
Pre Jána Kollára sa po návrate do Uhorska napokon stalo zbieranie ľudových piesní jednou z hlavných náplní jeho života. Už v roku 1823 ich spoluvydal 92 v knižke pod názvom Písně světské lidu slovenského v Uhřích. O niekoľko rokov vydal aj nepomerne rozsiahlejšie, dvojdielne Národné spievanky (1834, 1835). Ako neskôr napísal jeden z "otcov" novej slovenčiny Jozef M. Hurban, „spievanky vzkriesili slovenský život". V diele Slovensko a jeho život literárny J. M. Hurban napísal:

Ku krásnym výsledkom, aké Slávy dcera dosiahla, pristúpilo to veľké národné povedomie, aké spôsobili Národné spievanky vydané Kollárom. Ak sa mládež našla v Slávy dcere, uspokojac ducha a túžbu po výlevoch skvelých citov, horúcich nádejí a tých velebných výhľadov do istej budúcnosti: to isté bolo dosiahnuté u národných hromád, u nevedomej masy ľudu, lebo v týchto spievankách sa naraz zhliadla duša národa, poznajúc sa doteraz sebe samej neznáma. Slovenský národ sa tu objavil ako inteligentný, nadaný, hlbokej mysle a veľkej duševnej nadanosti a spôsobilosti. Sami básnici vyšších letov zadivili sa týmto divým krásam, tomuto umeniu. Sami zúfalí filozofi navážili viery o budúcnosti takého kmeňa. Bo kde sa toľký prúd poézie valí, tam jesto i stála istá budúcnosť. A sám národ pocítil pri videní svojej poézie pulz svojho života. Neklamné znamenie umeleckého povolania a dokonalosti pri dielach poézie je rodenie sa túžby v duchu poslucháča nadaného po podobnom výtvore. Čítajúc dokonalú báseň, vidiac podarenú sochu zažiada sa nám môcť dačo podobného vytvoriť, alebo aspoň závidíme takú moc umelcovi. A toto osvedčil celý národ pri videných svojich spievankách. Už pred vyjdením Kollárových spievaniek bol vydal Šafárik maličký zväzok národných piesní a zdalo sa mu, že národné piesne zo dňa na deň viac a viac hynúť počínajú. A tak to bolo aj vskutku. Ale po vyjdení dvoch zväzkov Kollárových Spievaniek obživilo sa náramne toto pole. (...) Kollár odklial isté životné živly od nežitia, ale výsledky ich života už nebol schopný udržať v poslušnosti. Jeho Spievanky vzkriesili slovenský život, voľný, neobmedzený, určovaný len ideou v samom živote ľudu a rosenou a vlaženou národným podaním.

Štúrove štúdiá v Nemecku a filozofia dejín Hegela
Učiteľ na bratislavskom evanjelickom lýceu Ľudovít Štúr študoval v r. 1838-40 filozofické a iné predmety na univerzite v meste Halle v Nemecku. Len krátko predtým, r. 1831, zomrel nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorého filozofia v tej dobe vládla a zasiahla aj Štúra - aj Hegelov spis Philosophie der Geschichte (Filozofia dejín), ktorý vyšiel r. 1837, teda 6 rokov po smrti samotného Hegela a rok pred príchodom Štúra do Nemecka. Hegel v diele píše, že dejiny nie sú náhodné, ale majú svoje zákonitosti - sú prejavom tzv. svetového ducha, ktorý smeruje k slobode človeka. Tento vývoj podľa Hegela postupuje od orientálnych národov, pokračuje v antike u Grékov a Rimanov a vrcholí u Germánov. Úryvok z Hegelovej Filozofie dejín (preklad Teodor Münz):

Ako je substanciou hmoty tiaž, tak musíme povedať, že substanciou, podstatou ducha je sloboda. (..) Podľa tohto abstraktného určenia možno o svetových dejinách povedať, že sú znázornením ducha, znázornením, ako si vypracúva vedenie o tom, čím je osebe; a tak, ako semeno obsahuje celú povahu stromu, chuť a tvar plodov, aj prvé stopy ducha obsahujú virtuálne celé dejiny. Orientálci ešte nevedia, že duch alebo človek ako taký, je osebe slobodný: a keďže to nevedia, nie sú ani slobodní. Vedia len to, že jeden človek je slobodný, no práve preto takáto sloboda je len svojvôľou, divokosťou, temnou náruživosťou, alebo aj náruživosťou miernou, krotkou, ktorá je tiež len prírodnou náhodilosťou alebo svojvôľou. – Preto je tento jeden človek len despotom a nie slobodným človekom. Vedomie slobody vyklíčilo iba u Grékov, a preto boli slobodní, no Gréci, ako aj Rimania, vedeli len to, že slobodní sú len niekoľkí ľudia a nie človek ako taký. Nevedel to ani Platón ani Aristoteles. Preto mali Gréci nielen otrokov a ich život a pekná sloboda boli na otroctvo nielen viazané, ale aj sama ich sloboda bola sčasti len náhodným, pominuteľným a obmedzeným kvetom, sčasti zároveň tvrdou porobou ľudského, humánneho. – Až germánske národy dospeli v kresťanstve k vedomiu, že človek ako človek je slobodný, že sloboda ducha vytvára jeho najvlastnejšiu prirodzenosť. (...) Germánsky duch je duchom nového sveta, ktorého cieľom je realizovať absolútnu pravdu ako nekonečné sebaurčovanie slobody, tú slobodu, ktorej obsahom je jej absolútna forma sama.

Štúr "prerobil" filozofiu Hegela: Nad Germánov umiestnil Slovanov
Keď sa Ľudovít Štúr do Bratislavy vrátil, pokračoval vo svojich prednáškach na slovenskej katedre na evanjelickom lýceu. Jeho vyučovanie sa týkalo nielen bohoslužobného jazyka slovenských evanjelikov, vtedy tzv. bibličtiny, teda archaickej češtiny, ale aj literatúry a histórie Slovanov vôbec a aj celkovej filozofie dejín. Jeho svetodejinné názory boli pod vplyvom Hegela, no Štúr si ho upravil - na rozdiel od nemeckého filozofa nevidel vrchol vývinu ľudstva v Germánoch. Štúr ich považoval za citovo prázdnych, rozorvaných, sebeckých, ako utláčateľov, zmyselných a pod. Štúr preto videl rozpor v Hegelovej myšlienke umiestniť Germánov na vrchol ľudstva. Budúcnosť a zavŕšenie dejín Štúr nachádzal v Slovanoch. Tých považoval za plných citu, nikdy údajne nikoho neprenasledovali, ľudských a veriacich. V liste z 8. novembra 1842 svojmu žiakovi a priateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi - vtedy už študujúcemu tiež v Halle - napísal, že Hegela treba "prerobiť":

Ano skutečně, život Germanů potápí se v hrozném odporu s (Hegelovou) myšlénkou, život těchto cituprázdných, rozervaných, člověčenstvo jen v sobě vidoucích, utískavých, smyslných Němců a patrno z toho, že oni nemohou býti uskutočnitelé té věčně pravé, samospasitelné myšlénky, čili království Božího na zemi. Musíť to býti národ jiný, hlubokého citu plný, myšlénku věčně pravou již zcela pojatou a za takovou, ačkoli posud jen abstraktně, světem uznanou přejavší, národ neslýchaně mnoho trpěvší, nikdy jiné nepronásledovavší, národ sílou a počtem k ohromné ouloze mocný, národ srdce opravdu lidského, národ věřící a vidoucí, myšlénkou věčně pravou čili vůlí Boží se řídící, nikdy na ni neškemravší. Vyslovil-li myšlénku tuto Bohem poslaný, pln lásky nejčistější k člověčenstvu, stíhaný, pronásledovaný, sebe se obětovavší Kristus, musí národ, apoštol jeho té samé povahy co on býti, musil těch jistých osudů zažíti a musí se člověčenstvu posvětiti. A jelikož Kristus provedl myšlénku svou i životem, a nikde není odporu mezi ní a životem jeho, poskytl on nám zřetelný důkaz, že jest v světě našem provedení její možné, stane se skutečné a že přijíti musí království Boží na zemi. Byli-li Hellenové nadáni hlubokým citem a citem-li zavírali a představovali si myšlénku pravou, klestili-li ji Řimané mohoutným ramenem svým cestu, pojali-li ji Germané a obeznámili-li s ní svět, je-li pak každý světohistorický národ předešlého vyšší, jej v sobě zavírající, tedy musí nyní se blížící světohistorický národ reproductie všech předešlých býti, musí v něm býti myšlénka v citu (víra, Slovanská mysl), musí v něm býti ona jasná, ze sféry oné temnější vyňatá, ouplně vědomá a musí on i práci pro ni podniknouti moci a službě její zcela se posvětiti mohoucnost míti. (...) my jen na podstatě filosofie velikého myslitele Hegela dále stavěti můžeme. My si filosofii tuto přerobíme (...)

Štúrova triáda vývoja dejín: Gréci-Germáni-Slovania, teda krása-pravda-dobro
Prednášky Ľudovíta Štúra vo svojom životopise spomínal aj ďalší jeho žiak - Ján Francisci. Podľa nich videl Ľ. Štúr vývoj dejín v postupnosti od Grékov a Rimanov k Románom a Germánom až k Slovanom, teda od krásy cez pravdu až k dobru:

Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Taký starý grécko-rímsky antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský. Takýmito vysvetlivkami a vývodmi bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extázy za svoj národ a za Slovanstvo, lebo videl že Slovenstvo a Slovanstvo zahynúť nesmú, ale vyvíjať a rozvinúť sa musia neomylnou potrebnosťou historického vývinu človečenstva za uskutočniteľa a nosiča zvrchovanej úlohy človečenstva.

Literatúra:
J. G. Herder: Vývoj lidskosti, 1941
G. W. F. Hegel: Filozofia dejín, 1957
J. Kollár: Paměti z mladších let života, 1863
J. Kollár: O literárnej vzájomnosti, 1954
J. Francisci: Vlastný životopis, 1909
Listy Ľudovíta Štúra
J. M. Hurban Slovensko a jeho život literárny, 1972

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak nie blackout, tak čo? Dodržiavať pravidlá a viac testovať, vravia experti

Opatrenia by mali platiť aspoň do Veľkej noci, zhodujú sa odborníci.

Stĺpček Jakuba Fila

Matovičovi jeho úlohu nik nezávidí, o to viac musí byť lídrom

Nemá priestor na frky pred kamerami.


Už ste čítali?