Prečo je lebka z tela Juraja Radvanského, umučeného r. 1687, v Radvani a zvyšok v Prešove

Autor: Roman Kebísek | 19.3.2020 o 11:53 | (upravené 28.3.2020 o 16:45) Karma článku: 5,61 | Prečítané:  416x

Praprapraprapravnučkou Juraja Radvanského z Radvane pri Banskej Bystrici, ktorý zomrel r. 1687 počas tzv. Prešovských jatiek, bola Adela Ostrolúcka.  

Zatknutie a mučenie Juraja Radvanského
V r. 1687 zatkli v Radvani 42-ročného Juraja Radvanského, majiteľa kaštieľa a panstva, a odviedli do Prešova, kde ho vypočúvali ako spoluobvineného z účasti na vzbure proti cisárovi Leopoldovi I. Habsburskému. Išlo o tzv. Prešovské jatky, čo bola séria brutálnych výsluchov s mučením a vyše 20 popravami prešovských, ale aj iných protestantských šľachticov, mešťanov a ďalších. Súd zriadil cisársky splnomocnenec v Prešove, Talian v službách Habsburgovcov Antonio Caraffa. Prešovské jatky opísal prešovský učiteľ Ján Rezik, ktorý utiekol z mesta krátko pred nimi. Úryvok z latinského diela Jána Rezika Laniena Eperiensis (Prešovské jatky), ktorý sa týka Juraja Radvanského (preklad Gustáv Pogány):

V mesiaci februári priviezli ho do Prešova a pozbaviac ho záprahu i ostatných vecí, čo mal, uväznili a nútili odpovedať na rozličné otázky pred sudcami na radnici; potom ho vytiahli na škripec. Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. Diváci spozorovali, že telo jeho bolo také spálené, ako býva pečená hovädzina. V nevýslovných bolestiach a útrapách sa zvieral za mnohé dlhé dni na holej slame na zemi tento kedysi najšťastnejší medzi ľuďmi, teraz najúbohejší bedár, hodný zľutovania všetkých, vyjmúc tých, ktorí ho utýrali a utýrať dali, najmä sudcov a katov.

Juraj Radvanský po mučení zomrel. Jeho mŕtvolu sťali a rozštvrtili
Juraj Radvanský odmietol akúkoľvek vinu - aj pri mučení, ktorému nakoniec podľahol. Jeho mŕtve telo vyviezli napriek tomu na káre na popravisko a potupne ho 22. apríla 1687 sťali. Opäť zo záznamov prešovského učiteľa Jána Rezika:

Tak ho stonajúceho, horekujúceho, každou ľudskou dušou opusteného osud preniesol — ako by na rukách — inam, pozbavil života, ktorý mu v tomto súžení a trápení iste nemohol byť milý; no potupy, ktorá čakala na živého, nemohol ho sprostiť ani po smrti. Lebo čo bolo najžalostnejšie — špinavé ruky katov a katových paholkov ho vyvliekli z ohavných dier väznice, na vozík vyložili, a kým ostatní pešo šli na popravisko, jeho vyviezol šarha. Keď ho z voza sňali, položili na nosidlá a niesli na katovské lešenie, tu hodili ním ako červami žratým hoviadkom na klát, aby ho rozsekali. Takto ho zhanobiac, najsamprv mu odsekli pravicu, potom mu o vlasy katovi paholci priviazali povraz, za ktorý ho mali vytiahnuť a tak nastaviť, aby sa mu šija mečom dala preťať. A keď o povraz priviazané vlasy neuniesli ťarchu tela a sa odtrhli, spustili mu povraz až pod uši, tam hlavu previazali a tak postaviac telo, odťali mu hlavu. Hovoria, že sám poľný kat sa veľmi pohoršoval a hneval, že tak hnusne a špatne zachádzali s človekom prirodzenou smrťou už umrevším. Jeho rozsekané telo bolo také, aké býva dopoly upečené mäso. 

K mučenému Jurajovi Radvanskému prišiel ešte pred smrťou slovenský farár
Ďalšie svedectvá o Prešovských jatkách získal po učiteľovi Jánovi Rezikovi zeman, vojak a zberateľ starých listín Samuel Székely (nar. 1704), ktorý píše, ako za mučeným Jurajom Radvanským chodil do väzenia jeho syn Ján (vtedy 19-ročný). Ten u strojcu jatiek, cisárskeho splnomocnenca Antonia Caraffu zároveň vymohol pre otca pred jeho smrťou aj slovenského evanjelického farára Ján Andricia (v Prešove bol ešte nemecký evanjelický farár a maďarský):

Každý deň dvakrát nosil otcovi jedlo, vydávajúc sa za jeho sluhu, a zlatkou podplatiac strážneho, dlhší čas trávil u svojho polomŕtveho otca. I opýtal sa otca, či chce umrieť v zdedenej viere evanjelickej. On odpovedal, že za to jedno prosí Hospodina, aby mu nedal rozísť sa s vierou, ktorú za spasiteľnú poznal, a hoci ani Bibliu alebo inú knižočku nesmel mať u seba ani on, ani iní, nešťastný otec viac výpovedí citoval z Písma svätého. Nasledujúceho dňa zas dal zlatku strážnemu a tú istú smutnú a žalostnú službu preukazoval umierajúcemu otcovi. Nakoniec Ján Radvanský vymohol u Caraffu, aby už-už umierajúceho otca mohol navštíviť Ján Andricius, prešovský farár, ktorý spolu s jeho synom Jánom prítomný bol pri jeho konaní, umieraní a pri smrti.

Klinec, ktorým bola pribitá hlava Juraja Radvanského, si zobral jeho syn Ján
Časti sťatého a rozštvrteného tela Juraja Radvanského spolu s ďalšími rozvešali na verejné miesta. Príbuzní ich mali zakázané zvesiť a pochovať. Klára Kecerová, sestra jednej z obetí Prešovských jatiek, sa však rozhodla tajne dať zvesiť časti tiel niektorých popravených. Pomohol jej Ján Radvanský, syn Juraja Radvanského. V tajnosti odnesené ostatky popravených pochovali v kostole v blízkej obci Svinia (vtedy evanjelickom, dnes katolíckom). Ján Radvanský si však otcovu hlavu vzal do Radvane, aby ju uložil v rodinnej krypte. Zároveň si zobral ako spomienku na otca klinec, ktorým bola potupne pribitá jeho hlava. Klinec si uchovávali aj ďalšie generácie Jánových potomkov:

Klára Kecerová (...) bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, ktorému prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. (...) poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby z nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Uhrov a priniesli ich jej v noci na štvorspražnom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestranný hrob pod vežou alebo v átriu svinianskeho chrámu. Ján Radvanský, pamätajúc sa dobre na hlavu svojho otca Juraja, ju vlastnou rukou zobral, zakrútil do ručníka a vezmúc spolu s klincom, ktorým bola pribitá, v Radvani uložil v starootcovskej krypte, klinec však medzi cennými vecami prechovával. Privezené údy pochovali na spomenutom mieste; potom r. 1705 vdova po Jurajovi Radvanskom, Johana Máriássy, 300 zlatých darovala na renováciu chrámu svinianskeho, pretože okrem hlavy tu odpočívajú všetky údy jej manžela.

Pozostatky Juraja Radvanského a niektorých ďalších popravených vykopali r. 1930
V roku 1930 opravovali v obci Svinia pri Prešove vežu katolíckeho kostola (v čase Prešovských jatiek evanjelického). Vtedy vykopali aj kostry štyroch osôb, ale len s troma lebkami. Boli to obete Prešovských jatiek - Andrej Kecer, Juraj Radvanský, Ján Bertók a Gabriel Pálašty. Chýbajúca lebka patrila Jurajovi Radvanskému, pretože jeho syn Ján si ju vzal domov do Radvane. Vo svinianskom kostole nájdené ostatky premiestnili r. 1930 do krypty evanjelického Chrámu Svätej Trojice v Prešove, kde sú doteraz.

Praprapraprapravnučkou Juraja Radvanského bola Adela Ostrolúcka
Praprapraprapravnučkou Juraja Radvanského bola Adela Ostrolúcka z Ostrej Lúky, žiačka Ľudovíta Štúra, ktorá mala na rozdiel od drvivej väčšiny príslušníkov uhorskej šľachty pochopenie pre dobový slovenský pohyb. Adela Ostrolúcka bola siedmou generáciou potomkov Juraja Radvanského. Sled: Juraj Radvanský z Radvane mal syna Jána, ktorý mal dcéru Alžbetu Radvanskú. Tá sa vydala za Alexia Príleského zo Zemianskeho Podhradia. Mali syna Ľudovíta, ktorý mal dcéru Ester, vydatú Rottschützovú, a tá mala dcéru Ľudoviku, ktorá sa vydala za Ľudovíta Ostrolúckeho. Mali syna Mikuláša, ktorý býval v Ostrej Lúke. Adela bola jeho dcérou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak nie blackout, tak čo? Dodržiavať pravidlá a viac testovať, vravia experti

Opatrenia by mali platiť aspoň do Veľkej noci, zhodujú sa odborníci.

Stĺpček Jakuba Fila

Matovičovi jeho úlohu nik nezávidí, o to viac musí byť lídrom

Nemá priestor na frky pred kamerami.


Už ste čítali?