Potupa rozštvrtených na Prešovských jatkách: Psy žrali ich vnútornosti a lízali krv, 1687

Autor: Roman Kebísek | 2.3.2020 o 15:28 | (upravené 6.6.2020 o 12:44) Karma článku: 10,92 | Prečítané:  9197x

Zuzane Zimmermannovej, rod. Kecerovej popravili manžela, otca, brata i švagra. Otcovo a manželovo telo ešte rozštvrtili a vystavili na verejných miestach. Celkovo v Prešove na námestí sťali vyše 20 evanjelikov.

Prešovské jatky r. 1687, brutálne politické zúčtovanie s odbojnými uhorskými stavmi
Prešovskými jatkami sa nazýva súd v Prešove r. 1687 so skupinou evanjelických šľachticov, mešťanov a iných, ktorých úrady obvinili zo spoluorganizovania ozbrojeného vystúpenia proti cisárovi Leopoldovi I. Vzburu mala viesť Helena Zrínska sídliaca v Mukačeve, s ktorou vraj udržiavali kontakt. Zrínska bola manželkou Imricha Tököliho, ktorého povstanie krátko predtým cisár potlačil. Imrich Tököli sa v tom čase nachádzal v Turecku. Mnohých Prešovčanov a ďalších pri vyšetrovaní údajných kontaktov so Zrínskou kruto mučili a v priebehu niekoľkých mesiacov vyše 20-tich popravili, viacerých potupne – ich telá rozštvrtili a vystavili na verejných miestach. Strojcom súdu bol cisársky splnomocnenec v Prešove, Talian Antonio Caraffa. Podľa historikov nebolo obvinenie dôveryhodné, bolo vyfabrikované s cieľom predsa len potrestať odbojné uhorské stavy, ktoré získali za predchádzajúce vystúpenie proti cisárovi amnestiu, čiže za vzburu neboli vôbec potrestané.

Dobové svedectvo od prešovského učiteľa Rezika 
Najvýznamnejším dobovým svedectvom o Prešovských jatkách je spis od prešovského učiteľa Jána Rezika pôvodom z Krušoviec pri Topoľčanoch. Ján Rezik síce z mesta krátko pred súdom utiekol, informácie o ňom však podľa vlastných slov čerpal najmä od nemenovaného priameho svedka z prostredia cisárskeho vojska. Rezikovo latinské dielo Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) vo svojej dobe tlačou nevyšlo, zostalo v rukopise. V slovenskom preklade od Gustáva Pogánya vyšlo až r. 1930.

Učiteľ Rezik: Prešovské jatky vyfabrikovali na krivej výpovedi ľahkej ženy Táboryovej
Učiteľ Ján Rezik v latinskom diele Laniena Eperiensis píše, že celý súd osnovali na krivej výpovedi ľahkej ženy Alžbety Táboryovej. Naviedol ju údajne neskorší žalobca a jeden z 12-tich sudcov, Prešovčan Ladislav Szentiványi, ktorý napísal falošný list a povedal jej, aby ho odovzdala Žigmundovi Zimmermannovi, ktorému ho vraj poslala Helena Zrínska, manželka Imricha Tökoliho. Úryvok z diela Laniena Eperiensis (preklad Gustáv Pogány):

Závisť rada tučnie na cudzej škode a neviem, či je lepší spôsob a cesta nahromadiť si majetky ako obžalovať a dať odsúdiť z vlastizrady bohatých a stať sa potom účastníkom ich majetkov. Z takých ľudí bol Ladislav Szentiványi, po obsiahnutí grófskej hodnosti úhlavný nepriateľ rodiny Kecerovskej. Vedel, že Žigmund Zimmermann, ktorý si vzal za manželku dcéru Andreja Kecera, Zuzanu, je človek prebohatý a na svoje zväzky s preslávnou, vtedy kvitnúcou rodinou Kecerovcov i hrdý. Silou-mocou chcel ho dostať do osídla. Napísal tento Szentiványi falošný list, položil naň meno a pečať Heleny Zrínskej, adresuje ho na Zimmermanna a vyzýva ho, aby ju spolu s ostatnými priaznivcami Tököliovými neprestal i naďalej podporovať, že príde skoro jej manžel, hynúcu vec Uhrov napraví a iste nenechá svojich prívržencov bez odmeny. Začne ho potom informovať o položení cisárskeko vojska. List zveril zvrhlej prostitútke, Alžbetou Táboryovou zvanej, ktorá Žigmunda Zimmermanna — ako obyčajne — nachádza pri víne s Jánom Weberom, apatekárom v Prešove, a s Jurom Fleischhakkerom, odovzdáva mu list, ktorý títo podnapití ľudia podľa jednej mysli roztrhajú a listonošku bez odpovedi prepúšťajú. Szentiványi však posiela v mene Tököliovej list nový, v ktorom sa im vytýka, že prvý nechali bez odpovedi; na naliehavé prosby listonošky dávajú Tököliovej odpoveď ľahostajnú; tento list si podržal Szentiványi. Alžbeta Táboryová prišla s listom i po tretí raz, ale nedostala nič, iba odpoveď neurčitú a vlažnú, ktorú tiež dostal Szentiványi. (...) Szentiványi, keď už mal obidva listy Zimmermannove, šiel do Viedne a informoval z nich upodozrievavých ministrov, čo sa robí v krajoch horného Uhorska. Vtedy sa vysiela do Prešova gróf Antonio Caraffa za delegovaného cisárskeho komisára, ktorý prišiel vo februári r. 1687.
 
Zatknutie a mučenie Zimmermanna 
Dňa 16. februára 1687 dal Antonio Caraffa Žigmunda Zimmermanna zatknúť ako podozrivého z udržiavania písomného styku s Helenou Zrínskou s cieľom dohovoriť sa s jej manželom Imrichom Tökolim na opätovnom vpáde do Uhorska. Zimmermann podozrenie odmietol, tak ho 25. februára podrobili mučeniu – rozťahovali ho. Priznal sa k listom, prestúpil z evanjelickej na katolícku vieru, ako mu to odporúčal jezuita Ignác Peritzhof, ktorý bol prítomný na výsluchu, Zimmermannova manželka dala svoje zlaté náhrdelníky Caraffovej, no obvinenému to nepomohlo: 

Žigmund Zimmermann, rodom šľachtic, náboženstva evanjelického, čo do hodnosti senátor a inšpektor v meste založeného kolégia evanjelických stavov. Bol občanom prešovským a obchodníkom medzi prvými. (...) Bystrosťou umu predstihoval svoj vek; vynikal nevšednou vzdelanosťou; hovoril plynne po latinsky, nemecky, maďarsky a slovensky. (...) podrobili ho dňa 25. februára (...) trýzňam a ho v mučiarni tuhou prácou katanov za celé štyri hodiny — ba aj dlhšie — neľudsky rozťahovali. (...) Mnohé veci vytrvale zapieral, ako i na mestskom dome; k mnohým sa v hrozných mukách priznal a udával i nevinných za hriešnikov.

Zatknutie a mučenie Andreja Kecera, Zimmermannovho svokra
Dňa 16. februára zatkli aj Andreja Kecera, Zimmermannovho svokra, otca jeho manželky Zuzany, vtedy už 64-ročného. Andrej Kecer však aj na mučidlách všetky obvinenia odmietol, ako hovorí úryvok z diela:

(...) vytiahli ho 26. februára na škripec (...) a priložiac mu oheň k samému boku (...), mučili ho lámaním a rozťahovaním údov päť a či šesť hodín, aby sa priznal, pričom ruky mal spútané na chrbte (...). Ale od neho nebolo počuť ani slova ani zastonanie; tak srdnato sa choval, že ani vo vyberaných mukách nevydal nijakého, sebe alebo iným škodlivého svedectva, a tým krásne zmaril neľudskú krutosť múk, sudcov a katov. (...) Častejšie opakoval: "Robte, sudcovia, čo chcete, so mnou. Ja neodsúdim vlastnou výpoveďou ani seba, ani iných. (...)“

Poprava Žigmunda Zimmermanna
Prvá zo série popráv na Prešovských jatkách sa konala 5. marca 1687. Spolu s Andrejom Kecerom v tento deň popravili aj Žigmunda Zimmermanna a ďalších dvoch odsúdených. Najprv im odťali pravú ruku, potom sťali hlavu, potom ich mŕtve telá rozštvrtili. Ľudské časti rozvešali popri štyroch cestách, ktoré viedli z Prešova. Hlavy napichli na koly pred mestom. Učiteľ Ján Rezik o poprave Žigmunda Zimmermanna napísal:

 (...) Po vyhlásení rozsudku jasným hlasom vyvolávača najsamprv Zimmermann vykročil na lešenie smrti (...). (...) odťal mu prešovský kat na dve rany ruku. Aký je život milý a drahý! — ani okyptený neprestáva mocne túžiť po ňom, spínajúc ruky, skrúšene prosí o milosť; potom ešte raz vracia sa k modlitbám: „Ježiši, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Kým sa tak modlil, priblížil sa mu od chrbta vojenský kat a dal mu poslednú, ale menej šťastnú ranu. Lebo hlava zostala na čiastke hrdla visieť, ktorú nešikovnosť košický kat ostro pokarhal a spomenutého kata pohoršený zohnal z lešenia.

Rezik: Psy žrali vnútornosti a lízali krv popravených
Trest bol potupný - krv lízali psy, jeden žral aj vnútornosti odsúdeného. Úryvok:

Keď im ruky už boli odsekli, hlavy odťali a ich krv široko sa roztiekla po lešení, prešovský kat (lebo vojenský hlavy odtínal) ich so svojimi paholkami nožom a sekerou rozštvrtil a, vyhodiac na sane, na ktorých Andreja Kecera viezli k smrti, tak povešal na šibenice na spomenutom mieste, aby každá časť odsúdencovho tela na jednom kríži visela, hlava však aby bola pribitá železným klincom o šibenicu. Časť vnútorností zostala — nevedno, či z nedopatrenia katov a či úmyselne — na hrozne skrvavenom lešení, a keď odsúdených vyviezli k šibeniciam, stala sa pokrmom susedovho psa. Krv psi zlízali, ako v jatke, a čo stiekla pod lešenie, zhanobili nečisté svine. 
 

Poprava Gabriela Kecera, syna Andreja, a Martina Sárossyho, Andrejovho zaťa
Druhú zo série popráv počas Prešovských jatiek vykonali 22. marca 1687. Medzi popravenými bol aj Gabriel Kecer, syn Andreja, ale aj Andrejov zať Martin Sárossy (ich telá po sťatí už nerozštvrtili). Gabriela Kecera zatkli vtedy, keď išiel prosiť o milosť pre otca. Pred popravou si dal zavolať slovenského evanjelického kňaza Jána Andricia (v Prešove bol ešte maďarský a nemecký):

Kým ako vďačný syn horlivo plní svoju úlohu, prosí pre otca milosť, prosbami a naliehaním nakláňa k priazni známych i neznámych, aby ho vyslobodil, dostáva sa deň-dva po uväznení otcovom tiež do väzenia, pod stráž ako pôvodca nových hnutí, alebo preto, že vie o nich. (...) Nadišiel už 22. marec, deň jemu posledný, na ktorý čakal odhodlaný. Dal si zavolať Jána Andricia, duchovného pastiera slovenskej cirkvi v Prešove, aby sa nebeským pokrmom ujal jeho duše (...). Po tomto obrade vzali ho zo žalára a viedli s kňazom a vojakom po boku pod meč. (...) Keď drahocenné, cez plecia prehodené rúcho oddal sluhovi a keď mu tento (sluha) zaviazal oči, sklonil sa krásnym pohybom, so zopätými rukami, pri neustálom vrúcnom modlení a, obnažiac si trochu plecia, tak prijal osudnú ranu, že sa ho ruka katova nikde nedotkla na tele. Tak stuha ho zasiahla rana, že mu hlava zo stredu lešenia odskočila až do blata na zemi. Zdvihli ju a priložili k telu, samého však položili v predsieni susedného domu do rakvy; stadiaľ ho preniesli do otcovského domu, obmyli vodou a slzami manželky i sestier a druhého dňa viezli do Peklian, do obce majetkov Kecerovských, na dve míle od Prešova, kde ho pri veľkom smútku priateľov a nežne milovanej manželky uložili do hrobky predkov, čomu Nemci, ktorí tam mali pole a hrobku pre seba požadovali, sprvu odopierali, neskoršie však dovolili.

V rodine Kecerovcov celkovo popravili štyroch ľudí
V rodine Kecerovcov tak popravili štyroch ľudí: Andreja Kecera, jeho syna Gabriela a dvoch zaťov - Žigmunda Zimmermanna (manžela Kecerovej dcéry Zuzany) a Martina Sárossyho (manžela ďalšej dcéry Andreja Kecera). Časti rozštvrtených tiel viseli na výstrahu pre ostatných na verejných miestach niekoľko mesiacov. Pochovať ich nebolo možné. Zuzana Zimmermannová napokon manželove pozostatky vyprosila. Opäť Ján Rezik:

Zimmermanna, za koho jeho manželka naliehavejšie prosila u Caraffu, po šiestich týždňoch sňal z potupného dreva zlatom najatý kat, ovinul do čistého plátna, poskladal do truhly a v prítomnosti dvoch z jeho bývalých domácich a niekoľkých z ľudu, vykonávajúcich pohrebný obrad, uložil po vytrpení posmechu a potupy na odpočinok v pustej komôrke záhrady kdesi v predmestí. 

Andrejova sestra Klára dala tajne zvesiť bratove pozostatky a pochovala ich
Klára Kecerová (vyd. Szinyei-Merse), sestra Andreja Kecera, sa rozhodla tajne dať zvesiť časti tiel niektorých popravených, vrátane svojho brata. Pomohol jej Ján Radvanský, syn Juraja Radvanského, ktorý zomrel na Prešovských jatkách pri mučení a ktorého mŕtve telo rozštvrtili počas ďalšej série popráv 22. apríla 1687. Tajne odnesené ostatky štyroch ľudí pochovali v kostole v blízkej obci Svinia (vtedy evanjelickom, dnes katolíckom):

Klára Kecerová (...) bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, ktorému prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. (...) poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby z nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Uhrov a priniesli ich jej v noci na štvorzáprahovom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestranný hrob pod vežou alebo v átriu svinianskeho chrámu. Ján Radvanský, pamätajúc sa dobre na hlavu svojho otca Juraja, ju vlastnou rukou zobral, zakrútil do ručníka a vezmúc spolu s klincom, ktorým bola pribitá, v Radvani uložil v starootcovskej krypte, klinec však medzi cennými vecami prechovával. Privezené údy pochovali na spomenutom mieste; potom r. 1705 vdova po Jurajovi Radvanskom, Johana Máriássy, 300 zlatých darovala na renováciu chrámu svinianskeho, pretože okrem hlavy tu odpočívajú všetky údy jej manžela.

Ostatky pochované v svinianskom kostole vykopali r. 1930 a preniesli do Prešova
V roku 1930 opravovali v obci Svinia vežu katolíckeho kostola (v čase Prešovských jatiek evanjelického). Vtedy vykopali aj kostry štyroch osôb, ale len s troma lebkami. Boli to obete Prešovských jatiek - Andrej Kecer, Juraj Radvanský, Ján Bertók a Gabriel Pálašty. Chýbajúca lebka patrila Jurajovi Radvanskému, pretože jeho syn Ján ju vzal domov do Radvane a tam ju uložil do rodinnej hrobky. Vo svinianskom kostole nájdené ostatky premiestnili r. 1930 do krypty evanjelického Chrámu Svätej Trojice v Prešove, kde sú doteraz.

Zuzanu Zimmermannovú, rod. Kecerovú po popravách už nikto nevidel veselú
Zuzane Zimmermannovej, rod. Kecerovej popravili na Prešovských jatkách r. 1687 manžela Žigmunda, otca Andreja, brata Gabriela a švagra Martina Sárossyho – manžela jej sestry. Manželia Zimmermannovci, ktorí boli spolu ešte len dva roky, mali malú dcérku. Úryvok z diela učiteľa Jána Rezika Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) o Zuzane Zimmermannovej:

Najviac obdivu zasluhuje si spomedzi všetkých Zuzana, dcéra Andreja Kecera, verná manželka Zimmermannova, nielen pre najväčšiu stratu svojich milých, ktorí boli sťatí, ale najmä pre nezlomnosť jej ducha. Stratila mladá žena, práve keď svoju dcérušku dojčila, najsamprv mladého manžela Zimmermanna; stratila toho istého dňa vrelo milovaného otca. (Matka už prv bola umrela prirodzenou smrťou.) Po niekoľkých dňoch uvidela hroznú smrť vlastného brata, ako i švagra Martina Sárosssyho; samé nemluvňa muselo okúsiť žalár s matkou. Bolesť, nad ktorú neviem, či bola niekedy väčšia! K tomu prišlo zhabanie nesmiernych majetkov a v jeho zapätí chudoba. Div, že po tom všetkom žena Zuzana ešte dlhé roky žila; ostala, pravda, smutná až do smrti a veselú ju potom nevidel nikto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?