Potupa rozštvrtených na Prešovských jatkách: Psy žrali ich vnútornosti a lízali krv, 1687

Autor: Roman Kebísek | 2.3.2020 o 15:28 | (upravené 14.3.2020 o 19:36) Karma článku: 10,92 | Prečítané:  8836x

Zuzanu Zimmermannovú, rod. Kecerovú po potupnej poprave jej manžela, otca, brata i švagra vraj už nikto nikdy nevidel veselú. Na Prešovských jatkách sťali za údajnú vzburu vyše 20 evanjelikov.

Prešovské jatky r. 1687
Prešovskými jatkami sa nazýva súd v Prešove r. 1687 so skupinou evanjelických šľachticov, mešťanov a iných, ktorých úrady obvinili zo spoluorganizovania vzbury proti cisárovi Leopoldovi I. Vzburu mala viesť Helena Zrínska sídliaca v Mukačeve, s ktorou vraj udržiavali kontakt. Zrínska bola manželkou Imricha Tököliho, ktorého povstanie krátko predtým cisár potlačil. Mnohých Prešovčanov a ďalších pri vyšetrovaní kontaktov so Zrínskou kruto mučili a v priebehu niekoľkých mesiacov vyše 20-tich popravili, viacerých potupne – ich telá rozštvrtili a vystavili na verejných miestach. Strojcom súdu bol cisársky splnomocnenec v Prešove, Talian Antonio Caraffa. Najvýznamnejším dobovým svedectvom o Prešovských jatkách je spis od prešovského učiteľa Jána Rezika pôvodom z Krušoviec pri Topoľčanoch. Ján Rezik síce z mesta krátko pred súdom utiekol, informácie o ňom však čerpal najmä od priameho svedka z prostredia cisárskeho vojska. Rezikovo latinské dielo Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) vo svojej dobe tlačou nevyšlo, zostalo v rukopise.

Niekoľko popravených v rodine Andreja Kecera
Spomedzi popravených bola najviac zasiahnutá rodina evanjelického zemana Andreja Kecera – okrem neho sťali aj jeho syna Gabriela a dvoch zaťov - Žigmunda Zimmermanna (manžela Kecerovej dcéry Zuzany) a Martina Sárossyho (manžela ďalšej dcéry Andreja Kecera). Andrej Kecer mal už 64 rokov, keď ho zatkli v jeho prešovskom dome. Úryvok z diela Jána Rezika Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) o Andrejovi Kecerovi (podľa prekladu Gustáva Pogányho):

(...) vytiahli ho 26. februára na škripec (...) a priložiac mu oheň k samému boku (...), mučili ho lámaním a rozťahovaním údov päť a či šesť hodín, aby sa priznal, pričom ruky mal sputnané na chrbte (...). Ale od neho nebolo počuť ani slova ani zastonanie; tak srdnato sa choval, že ani vo vyberaných mukách nevydal nijakého, sebe alebo iným škodlivého svedectva, a tým krásne zmaril neľudskú krutosť múk, sudcov a katov. (...) Častejšie opakoval: "Robte, sudcovia, čo chcete, so mnou. Ja neodsúdim vlastnou výpoveďou ani seba, ani iných. (...)“

Poprava Andreja Kecera
Prvá zo série popráv na Prešovských jatkách sa konala 5. marca 1687. Spolu s Andrejom Kecerom v tento deň popravili aj jeho zaťa Žigmunda Zimmermanna (manžela jeho dcéry Zuzany) a ďalších dvoch odsúdených. Rozsudok znel:

Najprv sa im na lešení sekerou odtne ruka (...), potom mečom hlava, potom sa rozštvrtení povešajú a zostanú visieť na hákoch vedľa štyroch hradských ciest (z ktorých jedna ide do Šariša, druhá do Šebeša, tretia do Levoče, ostatná do Košíc) pocestným na pobavenie a pohŕdateľom jeho veličenstva na výstrahu a postrach; hlavy sa pribijú veľkým železným klincom na šibenice (...). 
 
Poprava Žigmunda Zimmermanna, zaťa Andreja Kecera
Učiteľ Ján Rezik o mučení a poprave Žigmunda Zimmermanna, manžela dcéry Andreja Kecera - Zuzany, napísal:

Žigmund Zimmermann, rodom šľachtic, náboženstva evanjelického, čo do hodnosti senátor a inšpektor v meste založeného kolégia evanjelických stavov. Bol občanom prešovským a obchodníkom medzi prvými. (...) Bystrosťou umu predstihoval svoj vek; vynikal nevšednou vzdelanosťou; hovoril plynne po latinsky, nemecky, uhorsky a slovensky. (...) podrobili ho dňa 25. februára (...) trýzňam a ho v mučiarni tuhou prácou katanov za celé štyri hodiny — ba aj dlhšie — neľudsky rozťahovali. (...) Mnohé veci vytrvale zapieral, ako i na mestskom dome; k mnohým sa v hrozných mukách priznal a udával i nevinných za hriešnikov. (...) Po vyhlásení rozsudku jasným hlasom vyvolávača najsamprv Zimmermann vykročil na lešenie smrti (...). (...) odťal mu prešovský kat na dve rany ruku. Aký je život milý a drahý! — ani okyptený neprestáva mocne túžiť po ňom, spínajúc ruky, skrúšene prosí o milosť; potom ešte raz vracia sa k modlitbám: „Ježiši, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Kým sa tak modlil, priblížil sa mu od chrbta vojenský kat a dal mu poslednú, ale menej šťastnú ranu. Lebo hlava zostala na čiastke hrdla visieť, ktorú nešikovnosť košický kat ostro pokarhal a spomenutého kata pohoršený zohnal z lešenia.
 
Poprava Gabriela Kecera, syna Andreja
Druhú zo série popráv počas Prešovských jatiek vykonali 22. marca 1687. Medzi popravenými bol aj syn Andreja Kecera – Gabriel, aj zať Martin Sárossy. Gabriela Kecera zatkli vtedy, keď išiel prosiť o milosť pre otca. Pred popravou si dal zavolať slovenského evanjelického kňaza Jána Andricia (v Prešove bol ešte maďarský a nemecký):

Kým ako vďačný syn horlivo plní svoju úlohu, prosí pre otca milosť, prosbami a naliehaním nakloňuje k priazni známych i neznámych, aby ho vyslobodil, dostáva sa deň-dva po uväznení otcovom tiež do väzenia, pod stráž ako pôvodca nových hnutí, alebo preto, že vie o nich. (...) Nadišiel už 22. marec, deň jemu posledný, na ktorý čakal odhodlaný. Dal si zavolať Jána Andricia, duchovného pastiera slovenskej cirkvi v Prešove, aby sa nebeským pokrmom ujal jeho duše (...). Po tomto obrade vzali ho zo žalára a viedli s kňazom a vojakom po boku pod meč. (...) Keď drahocenné, cez plecia prehodené rúcho oddal sluhovi a keď mu tento (sluha) zaviazal oči, sklonil sa krásnym pohybom, so zopätými rukami, pri neustálom vrúcnom modlení a, obnažiac si trochu plecia, tak prijal osudnú ranu, že sa ho ruka katova nikde nedotkla na tele. Tak stuha ho zasiahla rana, že mu hlava až zo stredu lešenia odskočila do blata na zemi. 

Potupa rozštvrtených: Psy žrali ich vnútornosti a lízali ich krv
Ján Rezik o poprave prvej štvorice odsúdených, medzi ktorými boli Žigmund Zimmermann a Andrej Kecer napísal:

Keď im ruky už boli odsekli, hlavy odťali a ich krv široko sa roztiekla po lešení, prešovský kat (lebo vojenský hlavy odtínal) ich so svojimi paholkami nožom a sekerou rozštvrtil a, vyhodiac na sane, na ktorých Andreja Keczera viezli k smrti, tak povešal na šibenice na spomenutom mieste, aby každá časť odsúdencovho tela na jednom kríži visela, hlava však aby bola pribitá železným klincom o šibenicu. Časť vnútorností zostala — nevedno, či z nedopatrenia katov a či úmyselne — na hrozne skrvavenom lešení, a keď odsúdených vyviezli k šibeniciam, stala sa pokrmom susedovho psa. Krv psi zlízali, ako v jatke, a čo stiekla pod lešenie, zhanobili nečisté svine. 

Kecerova vnučka: Prešovské jatky stáli na krivej výpovedi pobehlice Táboryovej
Učiteľ Ján Rezik, ktorý je autorom najznámejšieho dobového svedectva o Prešovských jatkách, zomrel r. 1711. K jeho literárnej pozostalosti, teda aj k latinskému rukopisu Laniena Eperiensis (Prešovské jatky), sa dostal ďalší prešovský učiteľ Samuel Matthaeides, ktorý sa oženil s vdovou po Jánovi Rezikovi Zuzanou. Dcéru Samuela Matthaeidesa Ester si vzal za manželku vzdelaný vojak Samuel Székely, ktorý takto získal aj rukopis o Prešovských jatkách. Samuel Székely však pátral aj po ďalších svedectvách o udalosti. Nové informácie získal hlavne od dcéry popraveného Žigmunda Zimmermanna – Zuzany, teda vnučky ďalšieho popraveného Andreja Kecera, ktorá ich mala od svojej matky, ktorá sa volala rovnako – Zuzana Zimmermannová (rod. Kecerová). Samuel Székely na základe výpovede Zuzany Zimmermannovej ml. píše (podľa prekladu z latinčiny od Gustáva Pogánya):

Závisť rada tučnie na cudzej škode a neviem, či je lepší spôsob a cesta nahromadiť si majetky ako obžalovať a dať odsúdiť z vlastizrady bohatých a stať sa potom účastníkom ich majetkov. Z takých ľudí bol Ladislav Szentiványi, po obsiahnutí grófskej hodnosti úhlavný nepriateľ rodiny Kecerovskej. Vedel, že Žigmund Zimmermann, ktorý si vzal za manželku dcéru Andreja Kecera, Zuzanu, je človek prebohatý a na svoje zväzky s preslávnou, vtedy kvitnúcou rodinou Kecerovcov i hrdý. Silou-mocou chcel ho dostať do osídla. Napísal tento Szentiványi falšovaný list, položil naň meno a pečať Heleny Zrínskej (manželky Imricha Tököliho – vodcu proticisárskeho povstania), adresuje ho na Zimmermanna a vyzýva ho, aby ju spolu s ostatnými priaznivcami Tököliovými neprestal i naďalej podporovať, že príde skoro jej manžel, hynúcu vec Uhrov napraví a iste nenechá svojich prívržencov bez odmeny. Začne ho potom informovať o položení cisárskeko vojska. List zveril zvrhlej prostitútke, Alžbetou Táboryovou zvanej, ktorá Žigmunda Zimmermanna — ako obyčajne — nachádza pri víne s Jánom Weberom, apatekárom v Prešove, a s Jurom Fleischhakkerom, odovzdáva mu list, ktorý títo podnapití ľudia podľa jednej mysli roztrhajú a listonošku bez odpovedi prepúšťajú. Szentiványi však posiela v mene Tököliovej list nový, v ktorom sa im vytýka, že prvý nechali bez odpovedi; na naliehavé prosby listonošky dávajú Tököliovej odpoveď ľahostajnú; tento list si podržal Szentiványi. Alžbeta Táboryová prišla s listom i po tretí raz, ale nedostala nič, iba odpoveď neurčitú a vlažnú, ktorú tiež dostal Szentiványi. (...) Szentiványi, keď už mal obidva listy Zimmermannove, šiel do Viedne a informoval z nich upodozrievavých ministrov, čo sa robí v krajoch horného Uhorska. Vtedy sa vysiela do Prešova gróf Antonio Caraffa za delegovaného cisárskeho komisára, ktorý prišiel vo februári r. 1687.
 
Učiteľ Ján Rezik o Alžbete Táboryovej
Ako uviedol v spise Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) učiteľ Ján Rezik, Alžbeta Táboryová tvrdila, že listy od povstalcov z Mukačeva dostával aj Prešovčan Fridrich Weber. Ján Rezik označil Alžbetu Táboryovú za predavačku vína:

Toho času, keď sa Imrich Tököli r. 1685 rozložil táborom pri nižnej bráne Prešova, slobodne vychádzali ľudia oboch pohlaví do tábora, jednak aby videli čaty a výzbroj vojakov, jednak aby sa im sami ukazovali, pri čom sa hodne napili vína, tam predávaného. Hnaný podobnou zvedavosťou, neraz bol v tábore i Fridrich Weber, človek v meste nemálo vážený, a pohovel si pri čistom, nemiešanom víne. A keď raz nemal u seba peňazí, vyhľadal známu ženskú (Alžbetu Táboryovú), čo víno predávala, a vypil si s priateľmi niekoľko krčahov. Keď sa krátko zatým tábor rozbil, táto žena uchýlila sa na bezpečnejšie miesto; náhle však cisárski dostali posilu, prišla i do Prešova, a keď sa cisárske vojsko zmocnilo mesta, tu sa i usadila. Súc vo veľkej núdzi, neraz a márne upomínala a prosila táto žena medzi inými dlžníkmi i Webera, aby jej vrátil desať cisárskych grošov, ktoré jej za víno už dávno ostal dlžen, že jej budú viac za dar, než za platbu. Tu chytili a uväznili na rozkaz Caraffov Webera práve na Karlov jarmok, a keď ho vliekli na výsluch, generál vyčítal mu, že prostredníctvom tejto ženy prijal list od Mukačevských. On tvrdil, že neprijal. Aby si však generál získal túto ľahkomyseľnú ženu, kázal sluhom, aby ju do akéhosi domčeka zaviedli, tam výbornými jedlami a prvotriednym vínom až do zhnusenia hostili, a tak ju omámili sľubovaním darov, že by smelo vedela povedať Weberovi do očí pred generálom, že bola v Mukačeve a priniesla mu list od tamojších rebelov. Keď sa vyšetrovanie opakovalo, žena mu to vyčítala, a ako ju poučili, tvrdila, že áno, priniesla list z Mukačeva a ho tomuto Weberovi odovzdala. On dôsledne zapiera. (...) Ignác Peritzhof (jezuita) videl, že musí chytiť vec za iný koniec, a nenašiel lepšej cesty, len že začína sľubovať úbohému, ctibažnému človeku, ktorý sa triasol o život a bol vo veciach viery hotovým chameleónom, bezpečnosť, hodnosť a bohatstvo, ak zo svojej sekty (bol evanjelik) prejde do katolíckej cirkvi. Tak sa stalo, že, lapený do tejto sieti, začal tvrdiť, čo prv dôsledne zapieral, a povedal, že listy prijal. (...) Dopytujú sa teda, kto ich potom ešte čítal, komu ich odovzdal, kto ich počul čítať, kto ich videl, kto o nich vedel, čo v nich stálo, kde a u koho sú. Tým, že odpovedal na všetko, a udal, nešťastník, i mená tých, čo ich čítali atď., mnohých priviedol do nebezpečenstva, že stratia dobré meno a život.

Pochovať popravených sa podarilo až po dlhšom období
Časti rozštvrtených tiel viseli na výstrahu pre ostatných na verejných miestach dlhšie obdobie. Pochovať ich nebolo možné. Zuzana Zimmermannová napokon manželove pozostatky vyprosila. Opäť Ján Rezik:

Zimmermanna, za koho jeho manželka naliehavejšie prosila u Caraffu, po šiestich týždňoch sňal z potupného dreva zlatom najatý kat, ovinul do čistého plátna, poskladal do truhly a v prítomnosti dvoch z jeho bývalých domácich a niekoľkých z ľudu, vykonávajúcich pohrebný obrad, uložil po vytrpení posmechu a potupy na odpočinok v pustej komôrke záhrady kdesi v predmestí. 

Andrejova sestra Klára dala tajne zvesiť bratove pozostatky a pochovala ich
Evanjelička Klára Kecerová, sestra Andreja Kecera, sa rozhodla tajne dať zvesiť časti tiel niektorých popravených, vrátane jej brata. Pomohol jej Ján Radvanský, syn Juraja Radvanského, ktorý zomrel na Prešovských jatkách pri mučení a ktorého mŕtve telo tiež rozštvrtili. Tajne odnesené ostatky popravených pochovali v kostole v blízkej obci Svinia (vtedy evanjelickom, dnes katolíckom). 

Klára Kecerová (...) bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, ktorému prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. (...) poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby z nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Uhrov a priniesli ich jej v noci na štvorspražnom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestranný hrob pod vežou alebo v átriu svinianskeho chrámu. Ján Radvanský, pamätajúc sa dobre na hlavu svojho otca Juraja, ju vlastnou rukou zobral, zakrútil do ručníka a vezmúc spolu s klincom, ktorým bola pribitá, v Radvani uložil v starootcovskej krypte, klinec však medzi cennými vecami prechovával. Privezené údy pochovali na spomenutom mieste; potom r. 1705 vdova po Jurajovi Radvanskom, Johana Máriássy, 300 zlatých darovala na renováciu chrámu svinianskeho, pretože okrem hlavy tu odpočívajú všetky údy jej manžela.

Pozostatky niektorých popravených vykopali r. 1930
V roku 1930 opravovali v obci Svinia vežu katolíckeho kostola (v čase Prešovských jatiek evanjelického). Vtedy vykopali aj kostry štyroch osôb, ale len s troma lebkami. Boli to obete Prešovských jatiek - Andrej Kecer, Juraj Radvanský, Ján Bertók a Gabriel Pálašty. Chýbajúca lebka patrila Jurajovi Radvanskému, pretože jeho syn Ján ju vzal domov do Radvane a tam ju uložil do rodinnej hrobky. Vo svinianskom kostole nájdené ostatky premiestnili r. 1930 do krypty evanjelického Chrámu Svätej Trojice v Prešove, kde sú doteraz.

Zuzanu Zimmermannovú, rod. Kecerovú po popravách už nikto nevidel veselú
Na konci série popráv r. 1687 zostalo mnoho nešťastných ľudí – medzi nimi azda najviac Zuzana Zimmermannová, rod. Kecerová. Keď popravili jej manžela Žigmunda Zimmermanna, boli spolu ešte len dve roky, pričom už mali malú dcérku. Zuzana Zimmermannová však prišla na Prešovských jatkách aj o otca Andreja Kecera, brata Gabriela a švagra – manžela svojej sestry Martina Sárossyho. Úryvok z diela učiteľa Jána Rezika Laniena Eperiensis (Prešovské jatky): 

Najviac obdivu zasluhuje si spomedzi všetkých Zuzana, dcéra Andreja Kecera, verná manželka Zimmermannova, nielen pre najväčšiu stratu svojich milých, ktorí boli sťatí, ale najmä pre nezlomnosť jej ducha. Stratila mladá žena, práve keď svoju dcérušku nadájala, najsamprv mladého manžela Zimmermanna; stratila toho istého dňa vrelo milovaného otca. (Matka už prv bola umrela prirodzenou smrťou.) Po niekoľkých dňoch uvidela hroznú smrť vlastného brata, ako i švagra Martina Sárosssyho; samé nemluvňa muselo okúsiť žalár s matkou. Bolesť, nad ktorú neviem, či bola niekedy väčšia! K tomu prišlo zhabanie nesmiernych majetkov a v jeho zapätí chudoba. Div, že po tom všetkom žena Zuzana ešte dlhé roky žila; ostala, pravda, smutná až do smrti a veselú ju potom nevidel nikto. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak nie blackout, tak čo? Dodržiavať pravidlá a viac testovať, vravia experti

Opatrenia by mali platiť aspoň do Veľkej noci, zhodujú sa odborníci.

Stĺpček Jakuba Fila

Matovičovi jeho úlohu nik nezávidí, o to viac musí byť lídrom

Nemá priestor na frky pred kamerami.


Už ste čítali?