Evanjelický exulant Pilárik dal postaviť v Nemecku r. 1679 kostol pre Slovákov a Čechov

Autor: Roman Kebísek | 20.2.2020 o 21:14 | (upravené 1.3.2020 o 7:15) Karma článku: 1,53 | Prečítané:  189x

Keď evanjelického farára v Senici Štefana Pilárika r. 1670 žiadali, aby odovzdal kostol katolíkom, odmietol to ako protiprávny krok. Po vyhrážkach napokon odišiel r. 1673 do Nemecka, kde dal postaviť kostol pre exulantov.

Kázeň 35-ročného Pilárika zaujala trenčiansku hradnú paniu Ilešháziovú
Štefan Pilárik sa narodil r. 1615 v Očovej, vyštudoval za evanjelického kazateľa, pôsobil na viacerých farách, až sa oňho začal zaujímať trenčiansky a liptovský župan Gabriel Ilešházi, ktorý sídlil na Trenčianskom hrade. Spolu so svojím mladším bratom Jurajom Ilešházim zdedil rozsiahle majetky, na ktorých sa museli starať aj o zabezpečenie kňazov pre farnosti. Jedna z takých farností bola aj v Liptovskej Mare, kam chcel povolať práve Štefana Pilárika, ktorý v tom čase pôsobil vo Sv. Ondreji. 35-ročný Pilárik mal vo februári 1650 v Trenčíne skúšobnú kázeň, ktorá tak zaujala hradnú paniu Evu Ilešháziovú, že mu ponúkla miesto dvorného kazateľa. 

Ilešháziová začala Pilárika súriť, keď jej manžel prešiel od evanjelikov ku katolíkom
Horlivá evanjelička, grófka Eva Ilešháziová, rod. Séčiová začala Štefana Pilárika súriť o niekoľko mesiacov, keď jej manžel, gróf Gabriel Ilešházi „odpadol“ od luteránskej viery a priklonil sa ku katolicizmu. Po príchode Štefana Pilárika do Trenčína a jeho niekoľkomesačnom duchovnom pôsobení sa Gabriel Ilešházi napokon k evanjelikom vrátil. Úryvok z Pilárikovho nemeckého životopisu Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz Boží), ktorý vydal r. 1678 vo Wittenbergu (preklad Jozef Minárik):

V desiatu nedeľu po Trojici (21. augusta 1650) potom ma žiadala spomenutá grófka písomne, aby som sa dostavil na jej dvor. (...) Totiž v sobotu pred druhou nedeľou po Trojici o 10. hodine predpoludním prišiel gróf z Trnavy na trenčiansky zámok po ťažkom odpadnutí od viery a viac mŕtvy ako živý, lebo červík svedomia zožieral ho tak nesmierne, že si temer zúfal. (...) Po jedle mi vykázali lôžko v izbe pána správcu hradu, ktorého som veľmi prosil, aby mi ráčil prezradiť príčinu smútku na dvore. Hoci sa vyhováral, predsa na moje ustavičné naliehanie vybúšili z neho tieto slová: „Náš gróf sa stal pápežským mamelukom a my všetci máme prísne zakázané o tom niečo prezradiť Vašej Dvojctihodnosti, lebo milostivá pani vás chce mať za svojho dvorného kazateľa.“ (...)Trvalo to však celkom pol roka, kým som sa tam mohol so svojou rodinou presťahovať. Roku 1651 v nedeľu Septuagesimae (6. februára) mal som vo Sv. Ondreji rozlúčkovú kázeň, nie bez žiaľu poslucháčov. (...) Keď som už verne vykonával úrad dvorného kazateľa a bohoslužby, účinkoval Duch sv. v srdci grófa, ktorý bol zo dňa na deň osvietenejším. (...) Až napokon v deň sv. Tomáša (v decembri 1651) ráno si ma dal k sebe zavolať, prosiac so slzami o rozhrešenie a o prislúženie Velebnej sviatosti. 

Pilárik dal synovi meno po Ilešházim a venoval knižku Ilešháziovej
Počas pôsobenia v Trenčíne sa Štefanovi Pilárikovi narodil syn, ktorému dal na počesť Ilešháziho meno Gabriel. Malému Gabrielovi Pilárikovi bola na krste kmotrou hradná pani Eva Ilešháziová. Štefan Pilárik r. 1651 v Trenčíne tiež vydal knižku slovenských modlitieb a veršov Harpha Davidica (napísané boli v dobovej spisovnej reči slovenských evanjelikov, teda v zastarávajúcej češtine s mnohými slovakizmami). Venovanie v úvode knižky patrí hradnej panej. V r. 1652 však ukončil svoje krátke pôsobenie ako dvorný kazateľ Gabriela Ilešháziho a jeho manželky Evy v Trenčíne a odišiel za farára do Beckova. Ilešháziová zomrela krátko po odchode Pilárika – už ako bývalý dvorný kazateľ mal ešte na jej pohrebe kázeň. Gabriel Ilešházi však o nejaký čas opäť prestúpil na katolicizmus. Úryvok z Pilárikovho životopisu o závere pôsobenia v Trenčíne:

Tam nás milý Boh v našom manželstve požehnal opäť synčekom, ktorého samotná grófka držala pri krste a dala pomenovať menom Gabriel. (...) Tu som aj vydal v slovenskej reči svoje týždenné meditácie pod titulom Harpha Davidica. Roku 1652 okolo Michala (29. septembra) vyžiadal som si dovolenie od ich grófskych milostí navštíviť svojich milých rodičov v Očovej, aby som vyprosil starootcovské požehnanie svojim milým dietkam, ktorých bolo päť, a to: Anna, Štefan, Jeremiáš, Izaiáš a Gabriel, ktoré ešte všetky žijú. Boh nám tam šťastne pomohol. Zostali sme u nich tri týždne, pretože nás moja nebohá pani matka nechcela skôr pustiť, hovoriac: Kto vie, či nás už viac uvidí. To bolo skutočné proroctvo jej smrti, pretože o štrnásť dní po našom odchode zaspala ticho a blahoslavene v svojom Ježišovi a my hneď potom sme tam museli ísť na jej pohreb. (...) Keď som sa vrátil z pohrebu, našiel som doma pozvanie od evanjelickej cirkvi v Beckove, aby som tam prišiel na próbnu kázeň, čo som nemohol slušne odmietnuť. (...) Pretože som bol už však celkom znechutený životom na dvore, učinil som to v božom mene a vybral som sa do Beckova. No u grófa som vyvolal takú veľkú nemilosť, že pobožná grófka nemohla za dlhý čas získať pre mňa odpustenie. A keby bola žila dlhšie, bol by som musel zas prísť na jej dvor. Musel som však držať pri jej pohrebe a potom i nad istou pannou pohrebné kázne, pretože to tak nariadila.

Nádašdy vyhnal r. 1662 Pilárika z fary v Beckove, kostol dal katolíkom
Patrónom beckovského kostola bol miestny zemepán František II. Nádašdy. Narodil sa v evanjelickej rodine, v dospelosti prestúpil na katolicizmus a neskôr na svojich majetkoch rozpútal násilnú rekatolizáciu. Rad prišiel aj na Štefana Pilárika, ktorý píše, že z beckovskej fary sa ho František II. Nádašdy rozhodol odstrániť r. 1660. Vo svojom životopise pokračuje:

Potom roku 1661 práve v sobotu pred druhou nedeľou po Zjavení Pána (15. januára) zúrivec Nádasdy tiahol so 400 jazdcami na svadbu mladého grófa Batthyánya a panny Kataríny Illésházyovej, dcéry často menovaného grófa Gabriela Illésházyho. Keď sa blížil k Beckovu, poslal kapitána Bálintfyho a 50 jazdcov do Beckova s prísnym rozkazom, aby so mnou zle naložil a aby ma rozsekal na najdrobnejšie kúsky. (...)  Od strachu som nevedel, kde som. A ani neviem, ako som zbadal jedny maštaľné dvere, do ktorých som vošiel. (...) Hneď sa pritom našli dve statočné ženy, ktoré ma zakryli pod válovom slamou a hnojom, vyšli von, zavreli maštaľné dvere a opreli sa o ne. (...) Nepriatelia ma hľadali na farskom dvore po všetkých miestach, i tajných. Keď ma nenašli, orabovali ma o všetko, čo som mal, o knihy, nábytok, šatstvo, klenoty, malý i veľký dobytok — v cene asi poldruha tisíc zlatých. Potom tiahli aj na kostol, vlámali sa doň, postavili v ňom svojich bôžikov, slúžili omšu a zavýjali podľa svojho zvyku, ako najlepšie vedeli.

Konvertita Nádašdy spálil Pilárikovi knižnicu
Nádašdyho ľudia potom museli odísť na svadbu Kataríny Ilešháziovej, dcéry trenčianskeho a liptovského župana Gabriela Ilešháziho, sídliaceho v Trenčíne. Na skrývajúceho sa Pilárika však nezabudli:

Medzitým nadišiel čas, že museli ísť na svadbu, a preto odpochodovali. Nádasdy však nakázal svojmu spovedníkovi, aby mi napísal a ponúkol v jeho mene milosť, oznámiac, že ak sa zjavím na budúci štvrtok v jeho kaštieli v Čachticiach a podriadim sa mu, že nielen dostanem všetko späť, ale aj kostol bude vrátený. No, bola to pustá lož, lebo bol už vydaný rozkaz, aby pre mňa a moju peknú knižnicu nakládli hromadu dreva a keby som tam prišiel, aby ma na ňu položili a upálili. To mi oznámili jeho vlastní dvorania, vystríhajúc ma. Zúrivec Nádasdy si však myslel, že ma okabáti tým chlácholivým lístkom, a preto pozval k tomuto peknému divadlu mnohých barónov a zemanov, pánov a panie a iných. Ja som však nešiel. (...) Keď videl, že sa sklamal vo svojom zámere, vykonal svoj barbarský skutok na mojich knihách a kňazskom rúchu. Veľmi sa mi pritom posmieval, ako keby som bol v tom rúchu oblečený. Hodil ho i s knihami na hromadu dreva a dal udržiavať oheň, pretože Hospodin náhle dopustil búrku s dažďom. Preto sa tiež hranica chytila iba veľmi ťažko. Keď vzbĺkol oheň, zhoreli síce knihy a moje kňazské rúcho, ale jedna latinská biblia, ktorú si môj nebohý pán otec priniesol roku 1605 zo svojho vysvätenia z Brehu v Sliezsku, zostala v ohni celkom neporušená. 

Pilárik prišiel r. 1663 do Senice; ešte v tom roku ho zajali turecko-tatárske oddiely
Štefana Pilárika pozvali r. 1663 za evanjelického kňaza z Beckova do Senice. Krátko po príchode na nové pôsobisko sa však dostal do rúk Turkom. Chytili ho Tatári, ktorí sa zúčastňovali na tureckom nájazde na uhorské územie. Štefan Pilárik sa tak stal aj svedkom tatárskych zverstiev na zajatých ľuďoch, ktoré neskoršie opísal v knihe v nemčine pod názvom Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť). Vyšla r. 1684 v meste Budyšín v Hornej Lužici. Úryvok (preklad Jozef Minárik):

Keď sme teda toho istého dňa prišli veľmi neskoro na isté miesto, kde sa Tatári utáborili v nesmierne veľkom počte a každý staval vedľa seba do radu svoju korisť - kresťanov (jeden viac ako druhý), len teraz začal nárek, kvílenie a bedákanie, lebo niektorí lúpežní podpaľači odišli, podpálili blízko ležiace dediny a celkom ich obrátili v popol, niektorí sa pustili do mrzákov, chromých, slepých a zoslabnutých a rozsekali ich na drobné kúsky. Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien. (...) A čím viac tieto odporovali a zdráhali sa, tým horšie s nimi zaobchádzali. Použili aj také násilie, že niektoré vyzerali ráno tak, ako keby ich trýznili a najstrašnejšie mučili. Niektoré mali tvár celkom rozmliaždenú a rozdrásanú, ba niektoré boli nájdené celkom mŕtve. Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť. Toto sa nedá oplakať ani žalovať trpkými slzami: Keď nejaká tehotná mala rodiť a dieťa ešte len prichádzalo na svet, vyrvali tieto hrozné medvede takéto dieťa násilím, šľahli ho o zem alebo o skalu, vrhli sa na prsia rodičky, vycicali mlieko až do krvi, napokon odrezali prsia, odhodili a pripaľovali rozžeraveným železom alebo uhlíkmi.

Po šiestich týždňoch sa Pilárikovi podarilo vyslobodiť
Štefana Pilárika predal jeho tatársky „majiteľ“ jednému valašskému veliteľovi, teda kresťanskému spojencovi Turkov. Pilárikovi sa podarilo nájsť si v jeho okolí priaznivca, ktorý mu pomohol k úteku. V tureckom zajatí bol tak asi šesť týždňov. Cestou domov, do Senice sa zastavil aj v Bratislave, kde na evanjelickom gymnáziu študovali jeho synovia Štefan a Jeremiáš:

V Prešporku boli moji dvaja synovia Štefan a Jeremiáš v gymnáziu. Chcel som ich navštíviť, a preto som sa tam hneď ponáhľal. A keď som vošiel dnu, sedeli práve pri jedle a môj syn Štefan, ktorý bol vtedy dispenzátorom čiže vydavateľom jedla, ma privítal a povedal: „Pane môj, nech sa páči s nami jesť.“ Veru ma nepoznal v uhorskom odeve. Jeremiáš sa mi však lepšie prizrel a spoznal ma. Priskočil ku mne od steny, o ktorú bol opretý hneď pri dverách, padol mi okolo krku a nahlas zvolal: „Ach, najmilší pane otče!“ Keď to ostatní videli a počuli, všetci pristúpili, chytili ma za ruky a temer ma niesli k stolu, ďakujúc a chváliac Boha za moje milostivé a podivuhodné vyslobodenie, ba za podivuhodné Božie vedenie, ktoré dokázal na mne.

Pilárik vydal r. 1666 o svojom tureckom zajatí veršovanú skladbu
O svojom tureckom zajatí napísal Štefan Pilárik veršovanú skladbu, ktorú vydal r. 1666 knižne v Žiline pod názvom Sors Pilarikiana. Bol to cenný literárny počin, keďže knižná produkcia vtedajších slovenských spisovateľov bola veľmi biedna. Pilárik v skladbe opisuje, ako 3. septembra 1663 prenikli turecko-tatárske oddiely aj do Senice, kde bol kazateľom. Popoludní okolo 3-tej hodiny utekal na hrad Branč, kde sa už skrývala jeho manželka a deti. Práve vtedy ho Tatári chytili. Úryvok z dielka Sors Pilarikiana:
 
V den třetí měsíce září
ti zlostní, lítí Tataři,
co kaně, kavky, orlice,
na křídlách se vznášejíce,
o třech hodinách spolední,
když sem se dal k utíkání
k Branči, vysoké pevnosti,
bych tam obstál s pokrevností,
posluchači i fautormi,
manželkú milú, s dítkami,
které sem před sebou vyslal,
sám pak pro služby pozustal
cirkevní: ku uvázení
rodiček s nemluvňátkami,
blízko od Senice města,
kudy do Kunova cesta,
na mně padli nemilostní
a štěkali co psi besní,
hrozným křikem handakajíc,
hrůzy, strachu dodávajíc.

Pilárikov jednoduchý literárny jazyk
Jazyk veršovanej skladby Štefana Pilárika je mimoriadne jednoduchý. Akoby len chcel knižne zachytiť súhrnnú informáciu, či správu o jeho zajatí. Stačí prepísať jeho verše do prózy a text vyznie takmer kronikársky. Ukážka:

V den třetí měsíce září tí zlostní, lítí Tataři, co kaně, kavky, orlice, na křídlách se vznášejíce, o třech hodinách spolední, když sem se dal k utíkání k Branči, vysoké pevnosti, bych tam obstál s pokrevností, poslucháči i fautormi, manželkú milú, s dítkami, které sem před sebou vyslal, sám pak pro služby pozustal cirkevní: ku uvázení rodiček s nemluvňátkami, blízko od Senice města, kudy do Kunova cesta, na mně padli nemilostní a štěkali co psi besní, hrozným křikem handakajíc, hrůzy, strachu dodávajíc.

Nástup plošnej rekatolizácie v krajine a senická vzbura evanjelikov zo 4. júna 1673
V r. 1670, po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania časti uhorskej šľachty proti cisárovi Leopoldovi I., sa začala séria opatrení s cieľom zaviesť v krajine absolutistickú vládu. Jedným z krokov bola aj rekatolizácia. Iniciatívu pri jej uskutočňovaní prebrala vysoká katolícka hierarchia. Výrazným ideológom rekatolizácie v tomto čase sa stal varadínsky biskup, spišský prepošt Juraj Báršoň. Svoje teoretické odôvodnenie rekatolizácie publikoval r. 1671 v diele Veritas toti mundo declarata, v ktorom okrem iného tvrdil že tzv. Viedenský mier z roku 1606, ktorým bola zaručená náboženská sloboda pre evanjelikov a kalvínov v Uhorsku, nie je platný, lebo protestanti údajne bránili slobodnému vyznaniu katolíkom, čo bola podmienka mieru. K najaktívnejším rekatolizátorom patrili ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni a nitriansky a viedenskonovomestský biskup Leopold Kolonič – nariaďovali odoberať kostoly evanjelikom a kalvínom a odovzdávať ich katolíkom. Mali aj vysoké funkcie v štátnom aparáte, resp. v súdnom systéme. Koncom r. 1670 žiadali aj od evanjelického farára v Senici Štefana Pilárika, aby odovzdal kľúče od kostola a odišiel z fary. Pilárik to odmietol ako protiprávny krok, po čom nasledovala dlhá séria vypočúvaní a hrozieb. Z obáv o svoj život sa napokon r. 1672 na dlhšiu dobu skryl vo Veľkých Levároch. Tam sa zároveň dopočul o krvavej vzbure senických evanjelikov zo 4. júna 1673 - bránili pred katolíkmi svoj kostol. Vo svojich pamätiach Currus Jehovae mirabilis o tom napísal:

Je pravda všeobecne známe, že katolíci svätia sviatok Tela Pána procesiou a inými vábidlami, ale pretože na ten deň pripadá v Senici jarmok, odložili takéto zasvätenie sviatku až na prvú nedeľu po Trojici (4. júna 1673). Pri tom sa zišli, ako obyčajne, mnohí katolíci zo zemianstva a z kňazskej čeliadky a jeden plebán mal pod holým nebom kázeň plnú potupy proti evanjelickému náboženstvu a presvätej Večeri Pána. (...) Cisársky tridsiatnik Štefan Horvath popudzoval kňazov, ktorí dvakrát skúšali na kostole svoje šťastie, chtiac sa ho zmocniť. (...) Nuž, keď katolíci videli, že z kostola nič nebude, zamkli a zatarasili sa v dome svojho plebána a vystrelili na našich. Jedného zastrelili, druhého smrteľne poranili. Tu sa rozzúril najmä pospolitý ľud, a pretože nemohol vylámať dvere do domu, vtrhol, kadiaľ a ako len mohol, a zmocnil sa domu a všetkých, čo boli dnu. Tridsiatnika ako skutočného vodcu a niekoľkých mušketierov dobil celkom na smrť.

Minárik o pravdepodobných príčinách a priebehu senickej vzbury zo 4. júna 1673
Editor a prekladateľ Pilárikovho diela Jozef Minárik napísal, že Pilárikov opis udalostí je jednostranný a subjektívny. K tomu Minárik pripojil pravdepodobné príčiny a priebeh vzbury a výpovede katolíkov, ktoré ale tiež považuje za zaujaté:

Katolícki duchovní, zemania a ľud sa 4. júna zhromaždili na slávnosti Božieho Tela. Senickí protestanti predpokladali konflikt, a preto už tri dni pred slávnosťou rozostavali v kostole a na cintoríne stráže. Do Senice sa zhlukli aj poddaní z Turej Lúky, Hlbokého, Sobotišťa, Brezovej, Čáčova a Prietrže. V slávnostnom sprievode katolíkov kráčali aj vojaci z brančskej posádky, ktorí podľa udania katolíkov mali len vypáliť slávnostnú salvu a podľa obáv protestantov boli pripravení zaútočiť na ich kostol. Keď sa pohol sprievod, vojaci v blízkosti evanjelického kostola vypálili salvu, čo strážcovia a ľud, najmä roľníci a mestská chudoba, považovali či už právom alebo neprávom za signál k útoku na ich kostol, vrhli sa vo vzniknutej trme-vrme na vojakov, zatlačili ich do katolíckej fary a napadli v nej slávnostných hostí a vojakov. Dobili na smrť niekoľkých kňazov, žoldnierov, žoldnierskeho slobodníka a tridsiatnika Štefana Horvatha a vyrabovali katolícky kostol.

Z podnecovania vzbury obviňovali skrývajúceho sa Pilárika, preto odišiel do exilu
Úrady z podnecovania senickej vzbury obviňovali aj vo Veľkých Levároch sa skrývajúceho Štefana Pilárika, bál sa preto o svoj život, čo ho napokon viedlo k rozhodnutiu úplne opustiť Uhorsko. V pamätiach zdôrazňoval, že na vzbure sa nezúčastňovali samotní Seničania, ale nahnevaný ľud z okolitých dedín. Následný trest zo strany cisárskych vojakov bol však namierený proti Seničanom:

A Seničania neurobili nič zlého, ale pospolitá chudoba a roľnícky ľud, ktorý odzbrojili vojaci a drábi, ako som spomenul, a tým ho popudili k takému činu. Preto, keby sa bolo po žalobe konalo nejaké vyšetrovanie, bezpochyby by nebol nasledoval proti Seničanom „následkom obžaloby“ taký krutý rozsudok a rozhodnutie, ba ani mňa by neboli považovali za vodcu, veď som tam predsa nevkročil už vyše tri štvrte roka. (...) A keď sa blížil čas vykonania rozsudku nad Senicou, mnohé pobožné srdcia dôverne vystríhali obyvateľov, oznámiac čas, kedy prídu nakomandované vojská popraviť najpoprednejších mešťanov a vyplieniť a napokon celkom vypáliť mesto. (...) Na druhý deň ráno, keď sa brieždilo, prepadli Seničanov. Tu hneď bežali niektorí Seničania k veži, začali zvoniť a volať o pomoc. Medzi nimi bol kantor, organista a zvonár. Pricválali tam však jazdci, chytili týchto troch a iných päť osôb a strážili ich v okovách v škole až do druhého dňa, ktorý bol dňom pamiatky Rozposlania apoštolov. (...) Najprv obesili kantora, potom organistu a napokon aj ostatných. (...) A keď vyplienili i celé mesto a kostol, nakoniec ho podpálili a celkom obrátili v popol, takže ostalo stáť iba niekoľko múrov. (...) Po tomto všetkom uvažovali tí pobožní, ktorí ma mali zo srdca radi, nad všetkými možnými prostriedkami, akoby ma ochránili pred nebezpečenstvom, vypravili z krajiny a doviezli do tohto saského kniežatstva.

Pilárik dal v Neusalzi v Nemecku postaviť kostol pre českých a slovenských exulantov
Štefan Pilárik odišiel napokon r. 1673 do exilu do Žitavy v Hornej Lužici, ktorú spravoval saský panovník, ochranca evanjelikov v zahraničí, kurfirst Ján Juraj II. V roku 1674 sa Pilárik stal evanjelickým farárom v neďalekom novozaloženom mestečku Neusalza. Jeho obyvatelia boli do veľkej miery exulanti z českých a slovenských oblastí. Štefan Pilárik začal hneď organizovať českú bohoslužbu pre obe národnosti (slovenskí evanjelici používali ako bohoslužobnú reč aj v Uhorsku „po slovensky čítanú“ češtinu), ako aj stavbu kostola. Posvätený bol r. 1679. Kňazskú službu tu Pilárik vykonával do r. 1691, o dva roky vo veku 78 rokov zomrel. Zároveň r. 1678 vydal v nemčine vo Wittenbergu vlastný životopis pod názvom Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz Boží). Nemecká verejnosť tak dostala možnosť oboznámiť sa s novým farárom, ktorý podľa obsahu knihy prešiel vo svojej vlasti ako evanjelik rôznymi útrapami, až napokon našiel bezpečné útočisko v Nemecku. Časť z Pilárikovho diela, ktorá sa zaoberá začiatkom výstavby kostola:

Jeho Jasnosť kurfirst nám úbohým zarmúteným ľuďom najmilostivejšie dokázal svoju hlboko vrodenú kresťanskú láskavosť a kniežaciu milosť, pretože dovolil láskavo nielen slobodné vykonávanie náboženských obradov, ale aj stavbu kostola. (...) A odvtedy sme vozili kamene, až sme konečne započali dňa 12. júla (1675) toto dielo so zvláštnymi obradmi a slávnosťou, ako nás o tom poučil bischofswerdský superintendent Andrej Kühn: Išli sme v sprievode z môjho príbytku so spevom a za zvukov zvonov až na miesto cintorína a kostola, ktoré na to určilo a obetovalo slávne zemské panstvo. (...) V takomto zoskupení sme najprv uzavreli kruh okolo cintorína a odspievali niekoľko pesničiek v nemeckej a českej reči.

Zdroje:
Š. Pilárik: Harpha Davidica, 1651
Š. Pilárik: Sors Pilarikiana, 1666
Š. Pilárik: Currus Jehovae mirabilis, 1678
Š. Pilárik: Turcico-Tartarica Crudelitas, 1684
Š. Pilárik: Výber z diela, 1958
Kostol Sv. Trojice, Neusalza-Spremberg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak nie blackout, tak čo? Dodržiavať pravidlá a viac testovať, vravia experti

Opatrenia by mali platiť aspoň do Veľkej noci, zhodujú sa odborníci.

Stĺpček Jakuba Fila

Matovičovi jeho úlohu nik nezávidí, o to viac musí byť lídrom

Nemá priestor na frky pred kamerami.


Už ste čítali?