Objavili portrét prvej českej učiteľky Rajskej od slovenského maliara Klemensa, 1841

Autor: Roman Kebísek | 13.2.2020 o 15:33 | (upravené 14.2.2020 o 7:58) Karma článku: 4,84 | Prečítané:  236x

Portrét Bohuslavy Rajskej od Jozefa Božetecha Klemensa identifikoval český historik umenia Lubomír Sršeň. Námet obrazu je na svoju dobu výnimočný – ženu zobrazuje pri laboratórnom pokuse.

Sršeň: Portrét Rajskej od Klemensa je svojou témou unikátny
Ako píše Lubomír Sršeň, Jozef B. Klemens namaľoval obraz B. Rajskej v r. 1840-1 v Prahe, kde ona žila a on študoval maliarstvo. Obraz sa dlho nachádzal zanedbaný, poškodený a neidentifikovaný v depozitári Národného muzea v Prahe, prešiel však dôkladným reštaurovaním. Svojou ideovou koncepciou to je výnimočný portrét, lebo nezodpovedá dobovému konvenčnému meštianskemu zobrazeniu mladej dámy ako vhodného objektu na vydaj, teda krásne oblečenej, so šperkom, pasívne vzdelanej, čiže s knižkou, či hudobným nástrojom. Obraz nečakane propaguje prírodovedné vzdelávanie žien, o čom hovoria pomôcky na chemické a fyzikálne experimenty, ktoré Rajská na obraze používa - v rukách má sklenené hranoly na skúmanie lomu svetla. Portrét púta aj výrazným osvetlením tváre ženy - silné svetlo až presvecuje jej prsty. 

Česká učiteľka Rajská a slovenský básnik Hroboň
Bohuslava Rajská (vlastným menom Antonie Reissová) bola tiež veľkou láskou o niečo mladšieho slovenského básnika Sama Bohdana Hroboňa. Obaja sa po prvý raz stretli v Bratislave r. 1841. On mal 21 rokov, ona 24. Hroboň vtedy v Bratislave študoval na lýceu a učiteľka Rajská tam prišla v skupinke českých vlastencov na návštevu. Potom sa obaja stretli r. 1842 v Prahe, kde sa Hroboň zastavil cestou na teologické štúdiá v nemeckom meste Halle. Bohdan a Bohuslava si začali písať na vlastenecké témy (obaja boli nadšení stúpenci slovanskej jednoty a obrodenia), no on pociťoval vo vzťahu k nej viac ako priateľstvo. 

Rajská o Hroboňovi: Zjavil sa mi anjel
V auguste 1843 sa Samo B. Hroboň zastavil cestou z nemeckých štúdií v Prahe. Býval v dome českého národovca Václava Staňka, ktorý mal za manželku sestru Bohuslavy Rajskej. Tam sa mohli stýkať, no vzhľadom na obmedzené možnosti na súkromný rozhovor Hroboň mohol v Prahe Rajskej iba naznačiť svoje city. Rajská zas nestihla jednoznačne reagovať. Vysvetľovanie takejto rozpačitej situácie a vôbec ich vzťahu nasledovalo až po Hroboňovom odchode z Prahy, a to v listoch, v ktorých sa napokon obaja utvrdili vo vzájomných citoch. Rajská si vo svojom denníku 21. novembra 1843 napísala:

List Bohdanův na mne podivně působil – mám věřit, že mne někdo miluje? (...) Zjevil se mi anděl v postavě lidské! Pravil, že mne miluje, nazýval mne svou hvězdou. V onom okamžení zasmálo se na mne štěstí, ponejprv smím doufati v budoucnost. Ponejprv cítím, že jsem milována!

Rajská zvádzala vnútorný boj medzi láskou a zámerom zostať učiteľkou
Bohuslava však vnútorne bojovala so svojím zámerom spred niekoľkých rokov zasvätiť svoju budúcnosť českému národu, konkrétne zriadiť dievčenský ústav a vyučovať v ňom. Vo februári 1844 Hroboňovi napísala:

Znáte rovněž moji od mnoha let kojenou touhu, moci přispěti ku vzdělání a probuzení našeho národa. (...) Jáť předsevzala sobě žiti prosta každého milostného svazku a lásku svou dětem a dívkám, kteréž by mému vychování svěřeny byly, zachovati celou. (...) Tu jste přišel vy k nám, drahý bratře. Básně vaše ve mně všechny dávné sny o štěstí a blahu života pozemského probudily a já cítila, že touhy, jež jsem na vždy za pohřbené pokládala, se křísily a hlásily k životu. Co se událo víte. Jakmile jsem první list váš z Tater obdržela, již pociťovalo to moje srdce, že na rozcestí stojí. (...) Odpusťte Bohuslavě, že naději ruší, kterouž sotva byla podala. 

Hroboň v liste Rajskej: Budem trpieť
Samo Bohdan Hroboň odpovedal Bohuslave Rajskej listom z 5. marca 1844 - okrem iného napísal: 

Bože, neopouštěj mne, když mne opustiti musí duše nejdražší; zotav a znovustvoř síly moje zlomené! Ty znáš a víš, jak jich potřebuje opuštěný lid můj! Bože! neopouštěj ani tu sestru moji nejdražší, kterou donutil osud zkrvavit srdce moje! ochraňuj svatého duše její anděla a učiň ho přítelem ducha mého! Sestro moje drahá! syn Tatry nezná proklínat – bude trpěti a blahoslavit. Blahoslavte mu i vy a pomozte mu zvítězit nad osudem ohromným. On přijde k vám a dá Bůh, že bude věčným, čistým přítelem vaším váš bratr S. Bohdan.

Bohuslava Bohdanovi: Nemôžem byť šťastná, keď tvoje srdce krváca
Bohuslavou Bohdanova odpoveď pohla. Dňa 19. marca si do svojho denníka zapísala:

Seděla jsem tiše ve svém pokoji přemítajíc, kdy asi přijde odpověď od Bohdana a zdaž mi přinese upokojení či boj ještě větší. Tu se otevřely dveře a Amálka přinesla z pošty psaní, bylo od onoho, na něhož jsem právě byla myslela. Třesoucíma rukama otevrouc četla jsem a ruce moje klesly v klín. Bože, jaký čistý to oheň, jaké to srdce! – i já kdysi své štěstí jiným obětovala. O podílu mluvíš, drahý duchu? Slze moje nikdo nepočítal - Mluvíš o štěstí mém? – Bohuslava nemůže býti šťastnou, když tvé srdce krvácí. Bohuslava snad nebyla hodna tak velké lásky, avšak jest hodna tvého utrpení a tvého soucitu.

Rajská o Hroboňovi: Jeho láska je čistá, ale blúzni 
V lete 1844 išiel Samo B. Hroboň do Prahy. Bohuslava Rajská si o ich vzájomnom stretnutí v auguste 1844 do denníka zapísala:

Konečné sejití naše bylo srdečné, bez vášní – avšak i bez přílišného dojmu. Ve mně hrozná bouře burácela, nevěděla jsem dobře, jak se k němu chovati mám. On použil nejbližší příležitosti, aby mi vyznal, že jsem mu stále vším, a jedině mnou že šťastným býti může. Otázala jsem se ho rozumně na záměry jeho; avšak ze slov jeho nemohla jsem nabýti uspokojení. Chce účinkovati ve své vlasti, chce vzdělání rozšiřovati mezí lidem – avšak jakým spůsobem, na to nedovedl mi odpověděti. Dřívější předsevzetí moje, žiti a umřití v ústavu svém, od něhož jsem veškeré radosti života očekávala, upevňovalo se ve mně vždy více. Duši mojí byla by těšila upřímně čistá láska jeho; avšak když v zápalu vidinám svým se podával a zvěstovati a viděti před sebou chtěl budoucnost svého národa – když stále o vysokém povolání svém i mém blouznil; tu se svíralo moje srdce, hrozný bol se mne zmocnil a já vidouc v tak bezúčelném zcestném blouznění zkázu jeho i po případě svou – cítila jsem se velmi nešťastnou.

Rajskú požiadal o ruku Čelakovský - chcela od spisovateľky Němcovej radu
Práve v lete 1844 požiadal Bohuslavu Rajskú nečakane o ruku slávny český básnik František Čelakovský, ktorý v tom čase ovdovel a zostali mu štyri siroty. Rajská sa so svojou komplikovanou situáciou, v ktorej sa zrazu ocitla, zdôverila priateľke, spisovateľke Božene Němcovej a požiadala ju o radu. Božena Němcová jej poslala 8. augusta 1844 list, v ktorom uviedla, že ak jej láska k Samovi B. Hroboňovi nie je pravá vášeň, má sa obetovať pre národ, teda rozhodnúť sa pre českého velikána Čelakovského:

Je-li to opravdová láska, ta vášeň, pro kterou člověk na vše, co se v cestu klade, zapomene, jemuž předmět milený jedinkým cílem blahosti jest; je-li to taková láska, již pro Bohdana cítíte, tedy jsou moje slova marná. (...) Ale je-li to pouze láska, kterou chcete pro vlast, pro naši věc obětovat, ctíte-li v Bohdanu pouze mučedníka slovanského národa, pro něhož tak velkou ztrátu my vámi zde bysme utrpěli – to, prosím vás, nečiňte, uchylte se k druhé straně, kde více působiti můžete, kde slávu celého národa českého udržíte, otce rodině a svaté naší věci a rodinu k radosti otce. Pomyslete, co na té roli pro nás pracovati můžete; víte, že muž, byť sebe více slavný byl, nesvede tolik co rozumná žena. 

Rajská sa rozhodla pre Čelakovského; Hroboň vyhlásil, že bude žiť „posvätený život“
Bohuslava Rajská relatívne rýchlo súhlasila s vydajom za Františka Čelakovského a zároveň to oznámila Samovi B. Hroboňovi. Ten jej 24. augusta 1844, ešte počas pobytu v Prahe, poslal list, kde píše, že po jej rozchode s ním, nemá už žiadne túžby, iba „vieru v Tatry“:

Posestrima! Nezľaknite sa slov Bohdanových. Hovorí k Vám ako čistý priateľ a pobratim, ktorý už nemá žiadnej túžby pre seba samého a žije posvätený život jedinej veľkej viere všesvetovej, ktorá sa opiera na pyramídy večných Tatier. Už vidím jasne, že sny moje sa uskutočnia, a preto im vďačne posväcujem život svoj a v posvätení tom nájdem iste najvyšší mier, najvyššiu lásku a najvyššiu blaženosť. Budem mať ešte zápas ohromný s dušou svojou a so svetom, kým strasiem okovy pozemské – ale Boh mi pomôže!

Hroboň: Bohuslava si vezme Čelakovského zo zúfalstva
Bohuslava Rajská bola absolventkou učiteľského kurzu, po ktorom si podala žiadosť o povolenie súkromne vyučovať a zriadiť verejný výchovno-vzdelávací ústav. Skôr než bola jej žiadosť vybavená, vyučovala v prenajatých priestoroch v Prahe. Samo Bohdan Hroboň bratovi Ľudovítovi z Prahy do Liptovského Mikuláša 15. septembra 1844 napísal:

Poviem ti tedy po slovensky, a keď sa zídeme, obšírne vyrozprávam, že sa Ona (Bohuslava) stala obeťou svojej rodiny a rozkolníctva českého. V nej si Česi zavraždili svoj posledný ideál, ako predtým v Slavojovi. Na jar sa stane manželkou vdovca Čelakovského a nechá svoj ústav, ku ktorému po veľkej biede už teraz i povolenie bezpochyby dostane. Urobila to všetko zo zúfania nad svojimi silami, v najväčšej mdlobe tela i duše, do ktorej ju uviedol celomesačný odpor proti každodennej dotieravosti Čelakovského a návalu rodiny i celého vlastenectva. Ja ju viacej vykúpiť nemôžem, len potešiť a posilniť moju vieru. Je to celá od rokov sa pradúca velebná dráma, v ktorej sa mi tajomstvá osudu odkryli. Obetuj jej slzu a mne modlitbu, aby ma Boh zachoval v sile večnej. Vzpružilo to moje sily náramne, posvätil som sa kochanke svetohviezde nad prestoly krivánske sa jagajúcej. Mám aspoň peknú minulosť za sebou a peknejšiu budúcnosť pred sebou ako ľudstvo stratený raj a nebo kráľovstvo slávy. 

63-ročný Hroboň: Po sklamaní sa v láske som odišiel do ideálneho slovanského sveta
Bohuslava Rajská napokon už po siedmich rokoch manželstva s Františkom Čelakovským r. 1852 zomrela - na tuberkulózu. Samo Bohdan Hroboň sa nikdy neoženil ani si nenašiel zamestnanie. Veľkú časť svojho života prežil striedavo na fare u svojho brata Ľudovíta v Liptovskej Sielnici a na neďalekom salaši - a popri tom písal básne. Dňa 19. februára 1883 Samo Bohdan Hroboň už ako 63-ročný českému literárnemu historikovi Františkovi Bílému, ktorý zbieral informácie o niektorých spisovateľoch, o svojom vzťahu s Bohuslavou napísal:

Rany, ktoré zadala sklamaná láska, zaceleli ešte v Prahe – ušiel som v ideálny svet slaviansky a v tom mi je dobre i v predivných celoživotných bolestiach duše i tela – predsa dobre v Bohu.  Čelakovského som navštívil v Prahe s bratom Ľudovítom – zosnulým evanjelickým farárom sielnickým, keď sme vedno cestovali na univerzitu hallskú r. 1842 z jari. Uviedol nás k nemu dr. Staněk, náš hostiteľ a napospol horliteľ a sprievodník slavianskych hosťov. Tichou dobrotou prijal nás Čelakovský a dal nám po jednom výtisku „Stolistej růže“. R. 1844 v lete, keď môj zväzok po krátkom pretrhnutí zimušnom znovu sa obnovil s Bohuslavou, prišiel Čelakovský z Vratislavi a požiadal Bohuslavu o ruku. Ona viac razy to odoprela, ale Čelakovský bol neústupný a dorážal s mnohými vlastencami českými na jej celoročným bojom už predtým duševne i telesne zomdlenú myseľ, kýmkoľvek sa neodhodlala naplniť jeho žiadosť. Ja som z dobroty dr. Staňka bol spolu s Bohuslavou v jeho dome i „bytom i sytom“ a v mojej osobitnej izbe počúval som, ako Čelakovský nahováral si Bohuslavu, za dvermi  druhej izby. Napadlo mi, že ju nezval Bohuslavou, ale drahá Antonie. Málo už bolo v ňom badať spevca „Růže stolistej“, ale viac vdovca a otca hľadajúceho ženu a matku pre siroty. I v tvári jeho bola už istá, ale vždy ešte dobromyseľná tvrdosť a irónia i nemecká odmeranosť. Predstavoval Bohuslave ťažkosť stavu učiteľského, ktorý si bola vyvolila, a môjho osudu ešte nerozhodnutosť, nezaopatrenosť, žaloval sa i na to, že mu všetko ťažko ide (...).

Zdroje:
L. Sršeň: Nevšední příběhy portrétů, 2011
Listy Sama Bohdana Hroboňa, 1991
Ž. Podlipská: Z let probuzení, 1872

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Nerozumiete? Ani my tomu, čo sa deje v parlamente

Parlament sa zmenil na cirkus.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Zodpovedná zmena Smeru: Odchod zo scény

Smer vypratal kulturáky a náhrada neprišla.


Už ste čítali?