Adolf Szentiványi: Slovenské rusofilstvo je viac detinské ako nebezpečné, 1861

Autor: Roman Kebísek | 9.2.2020 o 8:22 | Karma článku: 3,35 | Prečítané:  572x

Slovenský pohyb v 19. storočí bol silne poznačený rusofilstvom. Kritizovala to slovenská šľachta aj Česi.

.

Kuzmány v próze Ladislav: Slovanov by mala spájať ruština (1838)
Už slovenský básnik a ideológ „slovanskej vzájomnosti“ Ján Kollár v českej skladbe Slávy dcera píše: „Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.“ „Dubisko“ je metafora Ruska. O niekoľko rokov neskôr, r. 1838, slovenský básnik, spisovateľ a novinár Karol Kuzmány publikoval českú beletristickú prózu Ladislav, v ktorej sa titulný hrdina hovorí (preklad do slovenčiny):

Je zvrchovaný čas, aby sme sa my, Slovania všetkých nárečí, usilovali naučiť sa všetkým našim hlavným nárečiam, ale dobré by bolo, keby sme všetci pestovali najmä jedno zo všetkých nárečí podľa príkladu starých Grékov. Má to síce v našich okolnostiach veľké ťažkosti a viem, že nás, najmä západných a južných Slovanov, označujú v očiach jednej strany ako národy, dychtiace po politickom spojení s Ruskom, keďže ruské nárečie študujeme, ruské knihy čítame a iných k tomu povzbudzujeme. Ale ak sa má úprimne priznať - bez ohľadu na takých vykladačov - ktoré nárečie by bolo i najvhodnejšie na to, i také, ktoré by zaručovalo i najväčšiu pravdepodobnosť i možnosť i význam hodný toho, aby sa prijalo všetkými kmeňmi ako prostriedok, spojujúci všetkých nás, i ja sa domnievam, že by sme sa mali chytiť ruštiny. Kmeň toho nárečia je najsilnejší, jeho literatúra je najvýbornejšia, a ak sa môžem tak vysloviť, to nárečie je najslovanskejšie. Nám Slovákom je omnoho bližšie, než sa vôbec domnievame. Už len samo písmo, i keď je nám nemilé, je najsúcejšie pre našu reč.

Štúr: Slovania by sa mali spojiť s Ruskom, písať v ruštine (1851)
Ľudovít Štúr r. 1851 spísal rukopisne v nemčine dielo Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti), v ktorom prezentoval svoje predstavy o tom, ako si malé slovanské národy, ktoré sa nachádzali hlavne v Rakúskom impériu, môžu uchrániť svoju národnú existenciu. Tlačou tento spis vyšiel až v ruskom preklade v roku 1867 v Rusku – prekladateľ Vladimir Lamanskij napísal, že rukopis získal r. 1862, teda 6 rokov po Štúrovej smrti, od nemenovaných Štúrových známych počas svojho pobytu v Uhorsku. Štúr v diele hovorí, že „pripojenie Slovanov k Rusku“ je jedinou možnosťou ich vývoja, ktorá „má budúcnosť“. Ďalej napísal: 

Druhá vec, na ktorú sa musia Slovania pripraviť, je spoločný literárny jazyk, pretože kto by nepochopil, že mnohosť literatúr len brzdí porozumenie, rozvoj ducha a spoločné konanie? Slovania majú mnoho literatúr, no budú schopní pre ich malosť zodpovedať veľkým požiadavkám ľudského vývoja, keď sa dostanú na svetodejinnú scénu? V porovnaní so západnými literatúrami, s nemeckou, francúzskou, anglickou, sú všetky naše literatúry — s výnimkou ruskej — malé a nie veľmi významné, nevynímajúc z toho ani českú literatúru. Pokiaľ budú slovanské kmene takto rozdrobené, nebudú mať ani možnosť dosiahnuť niečo významné, pretože aké povzbudenie ducha, aké prostriedky by mohli poskytnúť tieto jednotlivé literatúry na malom priestore, ktorý majú k dispozícii, ako ďaleko by mohli posunúť rozvoj človečenstva? Vzájomnosť Slovanov je síce úcty a chvály hodná, no je len malou náhradou v núdzi a nebude nikdy schopná všeobecne pôsobiť v živote všetkých kmeňov. Slovania majú pádny dôvod na to, aby vytvorili jednu literatúru — je to ich ľudská, politická a historická povinnosť. Ak nechceme mlátiť prázdnu slamu, nemusíme vôbec pochybovať o tom, na ktorú literatúru pripadne voľba. Všetky slovanské literatúry — okrem ruskej — sa obmedzujú na malé kmene a následne aj na malé územia, preto môže voľba všeobecného slovanského literárneho jazyka pripadnúť jedine na staroslovanský alebo ruský jazyk. Staroslovienčina ako taká však už vymizla a je takmer mŕtva, nie je taká ohybná a nemá vzlet živého jazyka, preto zostáva len ruština ako jediný jazyk schopný plniť takéto poslanie. (podľa prekladu A. Bžocha)

Adolf Szentiványi: Slovenské rusofilstvo je viac detinské ako nebezpečné
Adolf Szentiványi bol podľa historika Františka Bokesa príslušníkom uhorskej šľachty, ktorý prejavoval náklonnosť k slovenskému národnému hnutiu. Začiatkom roku 1861 Adolf Szentiványi uverejnil v periodiku Priateľ školy a literatúry úvahu pod názvom Záujmy Slovákov v Uhorsku, v ktorej Slovákov varuje pred rusofilstvom. Slovenským vodcom okrem iného vyčíta:

Druhá podstatná politická chyba slovenských vodcov spočíva v osobnom koketovaní s Ruskom; táto viac detinská, sama v sebe ako nebezpečná idea, záležitostiam Slovenska doma i v cudzine neslýchané poškodila; doma tým, že ich z hrozného hriechu, zo zrady naproti vlasti obviňovať začínali, v cudzine tým, že inteligencia slovenská v podozrenie nepriateľstva civilizácie európskej upadla.

Šľachtic Anton Radvanský: Som Slovák, ale nepriateľ panslávov
Barón Anton Radvanský z Radvane (dnes súčasť Banskej Bystrice), nar. r. 1807, písal v súkromí slovenské básne - pod pseudonymom Varšiansky. Posielal ich svojmu bývalému spolužiakovi, evanjelickému farárovi v Slovenskej Ľupči Jánovi Fuksovi. Anton Radvanský sa síce považoval za Slováka, ale tzv. panslávov, teda slovenských národovcov slovanskej a protimaďarskej orientácie považoval za nepriateľov - ako to píše v jednej svojej básni:

Dajteže mne už raz pokoj.
Vždy ma nekarhajte!
Nie som Slovákom nepriateľ, 
teda pokoj dajte!

Z Liptova i mne slovenská 
matka život dala,
a slovenská kolísočka
i mňa kolísala.

Priateľ vždy som bol Slovákom,
a tak celým právom
nepriateľ som vždy, aj budem
terajším panslávom.

Lež národu slovenskému
a slovenskej slávy
najväčší sú nepriatelia
sami tí panslávi.

Šrobár: Masaryk kritizoval rusofilstvo Slovákov
Časť mladej slovenskej inteligencie, ktorá pôvodne vyrástla na štúrovskej ideológii, zmenila postoj k rusofilstvu v 90-tych rokoch 19. storočia počas svojich štúdií v Prahe. Zásluhu na tom mal vysokoškolský učiteľ filozofie Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý sa niekedy r. 1889 stretol so skupinkou mladých Slovákov študujúcich v Prahe - rozoberal s nimi možnosť vydávať v duchu jeho politického realizmu pre Slovákov noviny. O stretnutí píše vo svojich pamätiach aj Vavro Šrobár – bol jedným z jeho účastníkov a neskôr sa stal lídrom slovenského hlasistického hnutia, ktoré bolo v opozícii k postštúrovskej politike tzv. martinského centra. Ako v spomienkach Vavro Šrobár píše, Tomáš Garrigue Masaryk skupinke slovenských študentov hovoril, že slovenské rusofilstvo „iba uspáva činnosť a prácu za ľud a v ľude“. Úryvok zo Šrobárových pamätí: 

Masaryk bol asi prvý, ktorý ukázal na nesprávny rusofilský, lepšie povedané cárofilský smer našej slovenskej politiky a žiadal nápravu.

Zdroje:
J. Kollár: Slávy dcera, 1824
K. Kuzmány: Ladislav, 1838
Ľ. Štúr: Slovensko a svet budúcnosti, 1993
Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848-1914, 1962
R. Uram: Z veršov Varšianskeho, Slovenské pohľady, 1895
V. Šrobár: Z môjho života, 1946

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Nerozumiete? Ani my tomu, čo sa deje v parlamente

Parlament sa zmenil na cirkus.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Zodpovedná zmena Smeru: Odchod zo scény

Smer vypratal kulturáky a náhrada neprišla.


Už ste čítali?