Rôzne verzie posledného dňa slovenského barokového spisovateľa Krmana vo väzení

Autor: Roman Kebísek | 2.1.2020 o 9:29 | (upravené 2.1.2020 o 12:10) Karma článku: 1,78 | Prečítané:  435x

Daniel Krman vo svojom náhrobnom nápise píše, že "sa narodil aj zomrel vo vyhnanstve“. Mal na mysli to, že matka ho porodila počas ukrývania sa pred Turkami, a pokiaľ ide o jeho smrť, predpokladal ju - zomrel vo väzení.

Krmanov vlastný epitaf
Evanjelického farára v Myjave, superintendenta (biskupa) Daniela Krmana predvolali r. 1729 do Bratislavy na súd, lebo údajne prijal do evanjelickej cirkvi moravského katolíka Václava Mlynářa, čo bolo v tej dobe trestné. K obvineniu mu pridali ďalšie, aj absurdné obvinenie zo zabitia vysokého úradníka Jána Báršoňa r. 1672, keď mal Daniel Krman len 9 rokov. V r. 1731 ho odsúdili na doživotie. Trest si odpykával vo väzení na Bratislavskom hrade, kde napísal aj svoj epitaf, teda náhrobný nápis. Je to vlastne jeho stručný životopis a vyznanie, čomu v živote veril. Odovzdal ho bratislavskému farárovi Matejovi Belovi. Epitaf (upravený preklad podľa Michala Zsilinszkého):

Hos elegos spirans posuit sibi victima mortis, 
Kermannus Dániel, nominis omen habens 
Judicium Domini mirabile namque subivit, 
Pro Christoque molis nil, nisi fuit. 
In Turolucensi, Zolnensi, Mijaviensi 
Ecclesia docuit verba sacrata Dei. 
Illorum sensit sortem, qui rite 
sonabant Justitiam Christi, judiciumque crucis. 
Ter pater ejus erat, ter Avus, ter et ipsemet Exul: 
Pro exilio Christum quisque ferebat orans. 
Natus in exilio est, denatus in exilioque, 
Respondent primis ultima fata suis. 
Hic sed ab exiliis animam ejus sumsit Jesus, 
In verae patriae coelia regna Dei. 
Corporis exuvias Jesu virtute resumet 
Hisque oculis cernet, perpetuoque Deum. 
O faustum exilium, ex quo patria dulcis aditur. 
Aeternaque datur pace quiete frui. 

(Kto cez celý svoj život smrti bol obetovaný,
Daniel Krman zložil trúchle riadky tieto.
V jeho mene bol los jeho označený.
Podivný súd Boží sa na ňom uskutočnil —
ktorý v Kristu vždy len dobrého, zlého nikdy príčinou nebol.
Na Turej Lúke, v Žiline, na Myjave sväté slovo Božie zvestoval.
Tých losov účastným bol, ktorí úprimne vyznávajú pravdu Kristovu a slová kríža.
Jeho otec, starý otec i on sám trikrát boli vyhnanci,
i tam každý z nich žehnajúc chválil Krista.
Vo vyhnanstve sa narodil, vo vyhnanstve i zomrel,
koniec žitia jeho rovný bol počiatku jeho.
Tu z vyhnanstva vzal Kristus k sebe dušu jeho,
v tú vlasť opravdivú, v sväté kráľovstvo Božie.
Schránku telo jeho svoju z milosti Ježišovej opäť si oblečie
a až na veky zrieť bude nebies Pána.
Ó, je blažené vyhnanstvo toto, z ktorého sa dvere do neba otvárajú,
kde odpočinok svätý večného pokoja prebýva.)

3 verzie Krmanovho posledného dňa vo väzení
Posledný deň Daniela Krmana interpretujú historici Michal Zsilinszky, Gustáv Viktory a Jozef Haľko s Ľubošom Rojkom rôzne. Hovoria o tom úryvky z ich pasáží o živote tohto barokového spisovateľa.
 
Michal Zsilinszky: Život a diela Daniela Krmana, 1901:
Keď už po nevýslovnom mučení duševnom aj telesnú silu svoju utratil, keď posledný svoj boj so smrťou bojoval, keďby najväčšiu potrebu na odpočinok bol mal, aby sa uprostred posilňujúcej nábožnej modlitby so svojimi a svetom bol mohol rozlúčiť, vtedy, 17. septembra 1740, dvaja jezuiti, Jozef Weiszmeyer a jeho spoločník, bezočivo k nemu sa votreli, tam plačúcu manželku jeho z väzenia vyhodiac, sebou nevládnucemu, umierajúcemu, lepšie rečeno už zomrelému posvätnú oblátku do úst násilne vtisli, aby urbi et orbi hlásať mohli: hľa, veliký luteránsky biskup v poslednú hodinu života svojho sa obrátil a učenie katolíckej cirkvi za pravdivé uznal! Streštenosť jezuitská mnohú nepravosť spáchala na svete; ale tejto podobných len málo bola v stave história zaznačiť. Aby poviedke obrátenia sa hodnovernosť získali, z väzenia vynesenému mŕtvemu slávnostný skvelý pohreb vystrojili podľa obradov cirkvi rímskokatolíckej a mŕtvolu, ako svoju vlastnú v hlavnom katolíckom chráme u sv. Martina v Prešporku pochovali, ozdobný náhrobný kameň mu postavili na večnú pamiatku spáchaného neslýchaného zločinu.

Gustáv Viktory: Život Daniela Krmana ml., 1969:
Ku koncu jedenásteho roku vo väzení - v septembri 1740 - Krman už 77-ročný starec, chorľavel. Jesenákovci privolali jeho manželku Alžbetu z Prietrže a obstarali mu lekára, mestského fyzikusa Jána Torkoša. Keď sa choroba zhoršovala, vymohli u poľného maršala Pálffyho a u strážcu uhorskej koruny Zichyho, aby smel s doktorom Torkošom navštíviť chorého aj Matej Bel. Títo dvaja sa 20. septembra dali vyviezť na hrad, ale veliteľ hradu pustil dnu len Torkoša. Vyhováral sa, že ohľadne Bela, ktorý zrejme prišiel vykonať  kňazskú funkciu, by potreboval rozkaz priamo z Viedne. Bel teda musel ostať vonku. Keď sa doktor Torkoš vrátil z návštevy u chorého, oznámil, že Krman chvíľami blúzni a že mu už dobre nerozumieť. V piatok 23. septembra krátko po poludní vypovedali z hradného územia Krmanovu manželku, ktorá sa dovtedy smela zdržiavať v Krmanovej komôrke ako jeho opatrovnica. Ráno 24. septembra sa rozchýrilo, že Krman zomrel. S chýrom o Krmanovej smrti sa rozšírila zvesť, že Krman pred smrťou konvertoval, o čom sa i vtedy i neskôr veľa diskutovalo. Na dosiahnutie propagačného a psychologického účinku na evanjelikov a katolíkov ani nebolo potrebné, aby Krman skutočne katolizoval. Stačilo iba rozšírenie chýru, o ktorého pravdivosti alebo nepravdivosti sa verejnosť nemohla presvedčiť. Úmysel využiť takýto účinok Krmanovej konverzie vidieť aj na usporiadaní Krmanovho pohrebu, ktorý bol 26. septembra 1740. Pohrebné obrady vykonal v Dóme sv. Martina v Bratislave pätikostolný biskup gróf Žigmund Berényi. Pri zvukoch smútočnej hudby uložili truhlu s Krmanovým telom do krypty, ktorá je pred hlavným oltárom.

Jozef Haľko, Ľuboš Rojka: Dejiny jezuitov v Bratislave, 2015:
Citovaným extrémnym vyjadreniam Michala Zsilinszkého protirečí hlásenie  o Krmanovom obrátení zaslané jezuitmi ich vyšším predstaveným. Krmana charakterizujú ako bystrého a nadaného muža, prevyšujúceho jeho rovesníkov a všeobecne známeho ostrými textami a precíznymi formuláciami. Žilinská synoda prevzala práve jeho definície, jeho si vyvolila za svojho vyslanca, on bol najobľúbenejším kazateľom prešporského kostola, kým bol ešte v rukách evanjelikov. No potom ho usvedčili z predstieraného exorcizmu a zo vzbury voči kráľovi a väznili na Prešporskom hrade, kde bol trikrát týždenne trestaný hladom a smädom. V trinástom roku väzenia Krman, vtedy už 89-ročný, napriek tlaku vysokých protestantských úradníkov predsa jednému pátrovi, čo ho občas navštívil, vyznal túžbu zomrieť ako katolík. "Keď sa to dostalo do uší bludárov," píše sa v jezuitskom hlásení, "stŕpli nad týmto už nie falošným zázrakom a začali obiehať domy mocných využijúc každú možnosť zahatať nám prístup k tomu chorému človeku. Ale ani náš kňaz si nenechal uniknúť príležitosť a vymohol si kráľovské rozhodnutie, aby do žalára zakázali vstup doteraz pripusteným bludárom, ba aj samej väzňovej manželke". Potom mal ku Krmanovi prístup iba páter Weismayer a jeho spolupracovníci. V sprievode katolíckeho lekára a dvoch vojenských veliteľov sa Krmana dôrazne opýtal, či sa skutočne a úprimne chce stať katolíkom, teda či chce zavrhnúť bludy, za ktoré až doteraz bojoval, a prijať rímskokatolícku vieru. Vtedy Krman bez náznaku pomätenosti a s plným vedomím povedal: "Jednoznačne chcem byť katolíkom, chcem zomrieť ako katolík." Medzitým niekoľkokrát, vždy, keď ho neschvátila telesná slabosť, nazval prítomných svedkami tohto svojho rozhodnutia. Následne kňaz ihneď predkladal vyznávajúcemu úkony ľútosti nad teologickými prehreškami podľa toho, ako to zvyšky jeho síl dovoľovali. On načúval a po vyslobodení z pút svojich hriechov zreteľne zložil zvyčajné vyznanie viery. Na jeho jednotlivé články opäť a opäť, síce zlomeným hlasom, ale s dušou nepripúšťajúcou žiadnu pochybnosť zastenal: "Verím." Pre zničený žalúdok a zvracanie sa nemohol posilniť nebeským pokrmom, ale pomazaný posvätným olejom na posledný boj odovzdal dušu Stvoriteľovi.

Zdroje:
D. Krman: Itinerarium, 1969
M. Zsilinszky: Život a diela Daniela Krmana, 1901
Ľ. Szimonidesz: Proces s Danielom Krmanom, 1940
J. Tibenský: Veľká ozdoba Uhorska. Dielo, život a doba Mateja Bela, 1984 
J. Haľko, Ľ. Rojka: Dejiny jezuitov v Bratislave, 2015

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Nerozumiete? Ani my tomu, čo sa deje v parlamente

Parlament sa zmenil na cirkus.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Zodpovedná zmena Smeru: Odchod zo scény

Smer vypratal kulturáky a náhrada neprišla.


Už ste čítali?