Bernolákovcom vraj pestovať slovenčinu odporučil cisár Jozef II.

Autor: Roman Kebísek | 29.12.2019 o 7:02 | Karma článku: 1,01 | Prečítané:  181x

Za racionalistického cisára Jozefa II. vzniklo na Bratislavskom hrade unikátne stredisko rodiaceho sa nového slovenského intelektuálneho života. Po náhlej smrti monarchu zaniklo.

Palkovič: Pravou príčinou kodifikácie slovenčiny bolo nariadenie Jozefa II.
Básnik, katolícky kňaz Ján Hollý sa r. 1827 svojho bývalého učiteľa z kňazského seminára v Trnave Juraja Palkoviča, niekdajšieho o rok mladšieho spolužiaka Antona Bernoláka, pýtal, čo bolo príčinou kodifikácie slovenčiny r. 1787. Juraj Palkovič na Hollého list z 1. júla 1827 vlastnoručne napísal latinskú poznámku (preklad podľa Štefana Zlatoša): 

Pravou príčinou (odtrhnutia od českej spisovnej reči u katolíckych Slovákov) v bratislavskom kráľovskom generálnom seminári v rokoch 1784-1790 bol kráľovský rozkaz, aby moderná (t. j. živá terajšia) reč sa vzdelávala a aby chovanci vyzývaní boli k odpovediam v materinskej reči... (Vera causa in seminario Posoniensi regio 1784-1790 fuit mandatum regium, ut moderna lingua excoleretur et Alumni etiam in scholis provocentur ad respondendum maternis linguis...)

Zlatoš: Seminár zriadený Jozefom II. sa stal kolískou slovenského cítenia
Cirkevný historik Štefan Zlatoš, ktorý pozoruhodný doklad o jednej z príčin kodifikácie slovenčiny zverejnil r. 1939, vplyv cisára Jozefa II. na začiatky slovenského pohybu zhodnotil nasledovne: 

Takto sa stal generálny seminár bratislavský kolískou vrelého národného cítenia, hoci panovník tieto dôsledky svojho nariadenia ešte v tom čase nepoznával, ani si ich dostatočne neuvedomoval. (...) Poznanie tejto pravej príčiny najbližšej, ktorá vyvolala v našom slovenskom národnom živote tak úctyhodný pohyb a viedla k vytvoreniu mohutného národného povedomia, treba nám pokladať za cennú vec.

O čo na začiatku Jozefovi II. išlo: Aby jeho zámery tlmočili ľudu v zrozumiteľnej reči
Na začiatku „jazykovej politiky“ racionalistického, ale veriaceho cisára Jozefa II. (vládnuť začal r. 1780) bol zámer, aby jeho reformy tlmočili ľudu farári, a to v prístupnom jazyku. Aby dostal výchovu farárov pod väčší vplyv štátu, zrušil biskupské kňazské semináre a kňazské učilištia pri kláštoroch a zriadil tzv. generálne semináre, teda pod kontrolou štátu.

Generálny seminár vznikol aj na Bratislavskom hrade
V roku 1784 vznikol generálny seminár aj na Bratislavskom hrade (jediný na súčasnom území Slovenska), kde študovalo niekoľko stoviek seminaristov, z ktorých asi polovica boli Slováci. Cisár na podporu svojej autority ešte v roku 1784 seminár na Bratislavskom hrade navštívil. V roku 1786 Jozef II. potvrdil svoje zámery o osvete ľudu v jeho jazyku vydaním Dekrétu o pestovaní materinských jazykov.

Seminaristom pomáhal so slovenčinou mladý učiteľ Kratochvíla
Slovenskí učitelia a študenti v Bratislave vzali cisárov zámer pestovať materinský jazyk vážne. Klerikom v tom pomáhal najmä mladý učiteľ pastorálnej teológie v materinskom jazyku Michal Kratochvíla (1753-1829). Jedno z dobových svedectiev o vyučovaní slovenčiny na generálnom seminári v Bratislave priniesli 24. marca 1786 Prešpůrské noviny. Informovali o tom, že slovenskí klerici 5. ročníka odpovedali pri polročných skúškach u Michala Kratochvílu z pastorálnej teológie vo svojej materinskej reči. Úryvok z novín (pôvodný jazyk, upravený pravopis):

Dne 15-ho t. m. započali v zdejším slavním semináři exámeny prvního půlroka držeti; prvnější byli páteho roku theológové z pastorální theológii examenováni, což se okromně latinské i v mateřinských řečech dálo. Ti, kterýž v naší slovenské řeči odpovídali, jichž nemalá částka byla, obdrželi velikou ode všech pochvalu. Vyskoumával těchto vysoceurozený a dvojctihodný pán Michal Kratochvíla a s touto věcí naši v slovích bohatou řeč, jednu z nejstarších, velice poctili a okrášlili, ano zřejmý příklad ukázali, že se i v této řeči vyšší umění hojným prospěchem předkládati mohou a že se žáden za to, že Slovák, Vlách jest, styděti nemá.

Kratochvíla pomáhal klerikom v kontaktoch so slovenskými vzdelancami
Michal Kratochvíla dbal na pestovanie slovenčiny nielen na hodinách pastorálnej teológie, ale popri vyučovaní sa angažoval aj v „celonárodných“ ambíciách seminaristov. Klerici nechceli pri svojich plánoch vypracovať pravidlá slovenčiny postupovať samostatne, ale chceli poznať aj názor širšieho okruhu slovenskej inteligencie, tak niektorých vzdelancov r. 1786 o svojom úsilí písomne informovali. Boli zvedaví na ich názor a pripomienky. Svedčí o tom písomná reakcia dubnického katolíckeho farára Ondreja Mesároša na list Michala Kratochvílu, ktorý sa síce nezachoval, odpoveď naň však áno. Začiatok Mesárošovej odpovede (preklad z latinčiny Anton Baník:

Veľadôstojný a Najjasnejší Pán, Pán a Brat v Kristu, mne zvrchovaného ctenia hodný! Nikdy nemožno dostatočne oceniť a vynachváliť úmysel Vašej Veľadôstojnosti, ako aj iných vysokoučených mužov o vypestovanie nášho jazyka slovenského. Požadovala to istým právom už dávno oddanosť k nášmu národu i k materinskému jazyku, vymáhala to úcta k svätosvätému náboženstvu, ktoré počnúc od prvých storočí ústami svojich služobníkov k prepočetnému ľudu týmto jazykom hovorí, napokon súril to príklad pokročilejších národov, ktoré svoje jazyky akoby na vrchol slávy pozdvihli.

Bernolák: Treba očistiť slovenčinu od chýb prenesených z češtiny
Jazykové úsilie seminaristov vyvrcholilo r. 1787 vydaním knihy Dissertatio philologico-critica... (Filologicko-kritická rozprava...), ktorej hlavným autorom bol Anton Bernolák. V predhovore k Dizertácii píše (podľa prekladu z latinčiny od Juraja Paveleka):

Bolo doteraz vrelou a obzvlášť chvályhodnou túžbou veľmi mnohých milovníkov slovenského jazyka v Uhorsku, aby sa v takom veľkom množstve mužov veľmi zbehlých vo všetkých náukách našiel niekto, kto by, odložiac na nejaký čas dôležitejšie a vedeckejšie práce, obrátil pozornosť a svoj učený záujem na vypracovanie pravopisu a výslovnosti slovenskej a na ich očistenie od chýb prenesených do nášho jazyka z výslovnosti a pravopisu českého.

Po smrti cisára jeho semináre zanikli, teda i sľubné centrum slovenského života
Práve bratislavským seminaristom si dal spisovateľ a kňaz Juraj Fándly v roku 1788, teda keď už tam Anton Bernolák nebol, jazykovo upraviť dielo Dúverná zmlúva. Seminaristi ho zároveň r. 1789 vydali na vlastné náklady - bola to prvá kniha, ktorá vyšla v novej slovenčine. Dielo podporovalo rozhodnutie cisára zrušiť žobravé a rozjímavé rehole. V roku 1790 však cisár Jozef II. nečakane zomrel - v ten istý rok boli zrušené aj generálne semináre a výchovu kňazov dostali opäť do rúk biskupi. Zrušením generálneho seminára na Bratislavskom hrade zaniklo aj sľubne sa rozvíjajúce slovenské intelektuálne centrum. Koncentrovaná nová slovenská inteligencia sa rozpŕchla, čím sa zásadne oslabilo jej pôsobenie na ešte stále veľmi pasívny národ. Po smrti Antona Bernoláka r. 1813 to bol práve Juraj Palkovič, jeho bývalý spolužiak a neskôr vysoký cirkevný úradník, ktorý sa dostal na čelo snáh presadzovať bernolákovčinu do praxe. Vydal Bernolákom zostavený, ale nie úplne dokončený slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník a preložil do bernolákovčiny Bibliu. Bernolákovčinu si síce osvojila časť katolíckych vzdelancov, nie však dostatočne ľud. V roku 1850 redaktor Slovenských novín, katolícky kňaz Andrej Radlinský (vtedy zástanca tzv. staroslovenčiny, teda slovakizovanej češtiny, ako spisovného jazyka pre Slovákov) napísal, že ľud neprijal bernolákovčinu, lebo bol zvyknutý na „staroslovenčinu“ - podľa Radlinského poslovenčenú češtinu používanú na Slovensku pred vystúpením Antona Bernoláka. O bernolákovčine Andrej Radlinský písal ako o „okrajovej reči z okolia Trnavy“, ktorú ľud na Slovensku neprijal ako náhradu za slovakizovanú češtinu, a uviedol príklad zo svojej praxe:

V B. Šťavnici čítává se před kázní v německém kostele ráno služebným evanjelium v staroslovenčině, a v slovenskom chrámě vzdělanějším podle překladu Palkoviča, v Bernoláčině; i přesvědčil jsem se během 6 roků, jako tamošný kaplán, že méně vzdělaní lépe rozumějou oné staroslovenčině, nežli títo Bernoláčině; z které příčiny skoro všadě na Slovensku duchovní pastýři ona evanjelia čitávajou raděli podle překladu staroslovenského, nežli Palkovičova. Druhé jadrnější svědectvo o vážnosti pospolitého lidu k staroslovenčině... V Šťavnici, jako jinde, spívává se pašia v staroslovenčině; já ale chtěl jsem, aby se napozatím spívala podle překladu Palkovičova (...) i odspěvoval jsem ji sám s druhými, však ale čo jsem skousil? Činný odpor, namísto pobožnosti pohoršení a posměch... 

Zdroje:
Š. Zlatoš: Sväté písmo u bernolákovcov, 1939
Gramatické dielo Antona Bernoláka, 1964
J. Fándly: Dúverná zmlúva, 1789

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Nerozumiete? Ani my tomu, čo sa deje v parlamente

Parlament sa zmenil na cirkus.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Zodpovedná zmena Smeru: Odchod zo scény

Smer vypratal kulturáky a náhrada neprišla.


Už ste čítali?