Ľudovít Štúr r. 1851: Rakúska monarchia stratila svoj význam a zanikne

Autor: Roman Kebísek | 5.9.2019 o 20:53 | (upravené 6.9.2019 o 7:06) Karma článku: 8,27 | Prečítané:  3273x

Štúr r. 1851 napísal, že už počas nepokojov r. 1848/9 nebola Rakúska monarchia schopná sama sa ubrániť rozpadu – pomohlo jej Rusko. Dodal, že ak na ňu opäť zaútočia v nej žijúce národy, zanikne. Stalo sa tak r. 1918.

Štúrove štúdiá v Nemecku a filozofia dejín Hegela
Učiteľ na bratislavskom evanjelickom lýceu Ľudovít Štúr študoval v r. 1838-40 filozofické a iné predmety na univerzite v meste Halle v Nemecku. Len krátko predtým, r. 1831, zomrel nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorého filozofia v tej dobe vládla a zasiahla aj Štúra - aj Hegelov spis Philosophie der Geschichte (Filozofia dejín), ktorý vyšiel r. 1837, teda 6 rokov po smrti samotného Hegela a rok pred príchodom Štúra do Nemecka. Hegel v diele píše, že dejiny nie sú náhodné, ale majú svoje zákonitosti - sú prejavom tzv. svetového ducha, ktorý smeruje k slobode človeka. Tento vývoj podľa Hegela postupuje od orientálnych národov, pokračuje v antike u Grékov a Rimanov a vrcholí u Germánov. Úryvok z Hegelovej Filozofie dejín (preklad Teodor Münz):

Všeobecne platí, že filozofia dejín neznamená nič iné než mysliace skúmanie týchto dejín. (...) Ako je substanciou hmoty tiaž, tak musíme povedať, že substanciou, podstatou ducha je sloboda. (..) Podľa tohto abstraktného určenia možno o svetových dejinách povedať, že sú znázornením ducha, znázornením, ako si vypracúva vedenie o tom, čím je osebe; a tak, ako semeno obsahuje celú povahu stromu, chuť a tvar plodov, aj prvé stopy ducha obsahujú virtuálne celé dejiny. Orientálci ešte nevedia, že duch alebo človek ako taký, je osebe slobodný: a keďže to nevedia, nie sú ani slobodní. Vedia len to, že jeden človek je slobodný, no práve preto takáto sloboda je len svojvôľou, divokosťou, temnou náruživosťou, alebo aj náruživosťou miernou, krotkou, ktorá je tiež len prírodnou náhodilosťou alebo svojvôľou. – Preto je tento jeden človek len despotom a nie slobodným človekom. Vedomie slobody vyklíčilo iba u Grékov, a preto boli slobodní, no Gréci, ako aj Rimania, vedeli len to, že slobodní sú len niekoľkí ľudia a nie človek ako taký. Nevedel to ani Platón ani Aristoteles. Preto mali Gréci nielen otrokov a ich život a pekná sloboda boli na otroctvo nielen viazané, ale aj sama ich sloboda bola sčasti len náhodným, pominuteľným a obmedzeným kvetom, sčasti zároveň tvrdou porobou ľudského, humánneho. – Až germánske národy dospeli v kresťanstve k vedomiu, že človek ako človek je slobodný, že sloboda ducha vytvára jeho najvlastnejšiu prirodzenosť. (...) Germánsky duch je duchom nového sveta, ktorého cieľom je realizovať absolútnu pravdu ako nekonečné sebaurčovanie slobody, tú slobodu, ktorej obsahom je jej absolútna forma sama.

Štúr: My si Hegelovu filozofiu prerobíme
Keď sa Ľudovít Štúr do Bratislavy vrátil, pokračoval vo svojich prednáškach na slovenskej katedre na evanjelickom lýceu. Jeho vyučovanie sa týkalo nielen bohoslužobného jazyka slovenských evanjelikov, vtedy tzv. bibličtiny, teda archaickej češtiny, ale aj literatúry a histórie Slovanov vôbec a aj celkovej filozofie dejín. Jeho svetodejinné názory boli pod vplyvom Hegela, no Štúr si ho upravil - na rozdiel od nemeckého filozofa nevidel vrchol vývinu ľudstva v Germánoch. Štúr ich považoval za citovo prázdnych, rozorvaných, sebeckých, ako utláčateľov, zmyselných a pod. Štúr preto videl rozpor v Hegelovej myšlienke umiestniť Germánov na vrchol ľudstva. Budúcnosť a zavŕšenie dejín Štúr nachádzal v Slovanoch. Tých považoval za plných citu, nikdy údajne nikoho neprenasledovali, ľudských a veriacich. V liste z 8. novembra 1842, ktorý adresoval svojmu žiakovi a priateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi - vtedy už študujúcemu tiež v Halle - spojil Štúr svoje filozofické náhľady (upraveného Hegela) so svojou kresťanskou vierou:

Ano skutečně, život Germanů potápí se v hrozném odporu s (Hegelovou) myšlénkou, život těchto cituprázdných, rozervaných, člověčenstvo jen v sobě vidoucích, utískavých, smyslných Němců a patrno z toho, že oni nemohou býti uskutočnitelé té věčně pravé, samospasitelné myšlénky, čili království Božího na zemi. Musíť to býti národ jiný, hlubokého citu plný, myšlénku věčně pravou již zcela pojatou a za takovou, ačkoli posud jen abstraktně, světem uznanou přejavší, národ neslýchaně mnoho trpěvší, nikdy jiné nepronásledovavší, národ sílou a počtem k ohromné ouloze mocný, národ srdce opravdu lidského, národ věřící a vidoucí, myšlénkou věčně pravou čili vůlí Boží se řídící, nikdy na ni neškemravší. Vyslovil-li myšlénku tuto Bohem poslaný, pln lásky nejčistější k člověčenstvu, stíhaný, pronásledovaný, sebe se obětovavší Kristus, musí národ, apoštol jeho té samé povahy co on býti, musil těch jistých osudů zažíti a musí se člověčenstvu posvětiti. A jelikož Kristus provedl myšlénku svou i životem, a nikde není odporu mezi ní a životem jeho, poskytl on nám zřetelný důkaz, že jest v světě našem provedení její možné, stane se skutečné a že přijíti musí království Boží na zemi. Byli-li Hellenové nadáni hlubokým citem a citem-li zavírali a představovali si myšlénku pravou, klestili-li ji Řimané mohoutným ramenem svým cestu, pojali-li ji Germané a obeznámili-li s ní svět, je-li pak každý světohistorický národ předešlého vyšší, jej v sobě zavírající, tedy musí nyní se blížící světohistorický národ reproductie všech předešlých býti, musí v něm býti myšlénka v citu (víra, Slovanská mysl), musí v něm býti ona jasná, ze sféry oné temnější vyňatá, ouplně vědomá a musí on i práci pro ni podniknouti moci a službě její zcela se posvětiti mohoucnost míti. (...) my jen na podstatě filosofie velikého myslitele Hegela dále stavěti můžeme. My si filosofii tuto přerobíme (...)

O Štúrovej filozofii dejín písal aj jeho žiak Francisci
Prednášky Ľudovíta Štúra vo svojom životopise spomínal aj ďalší jeho žiak - Ján Francisci. O Štúrových náhľadoch, ako nimi oduševňoval svojich študentov, napísal:

Nadovšetko veľký dojem urobili na nás a oduševnili nás prednášky dejepisné vôbec. Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítavania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Tak starý grécko-rímsky, antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský. Takýmito vysvetlivkami a vývodmi bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extázy za svoj národ a za Slovanstvo, lebo videl, že Slovenstvo a Slovanstvo zahynúť nesmú, ale vyvíjať a rozvinúť sa musia neomylnou potrebnosťou historického vývinu človečenstva za uskutočniteľa a nositeľa zvrchovanej úlohy človečenstva.

Štúr vyzdvihol „kmeňovitosť“ Slovanov; obhajoval viacero slovanských jazykov
Ľudovít Štúr pred odchodom do Nemecka pripúšťal len malú skupinku spisovných slovanských jazykov - v záujme toho, aby sa Slovania viac neštiepili. Po príchode z Nemecka začal postupne presadzovať svoju novú predstavu o viacerých spisových slovanských jazykoch, vrátane slovenčiny – tú dovtedy neuznával ako samostatný spisovný jazyk – používal češtinu. V r.  1844 začal písať dielo Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, v ktorom obhajoval zavedenie slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov (kniha vyšla r. 1846). Argumentoval tým, že Slovania sú „kmeňovitý“ celok, kde majú jednotlivé kmene (v dnešnom chápaní slovanské národy) právo rozvíjať svoje vlastné spisovné  jazyky (v Štúrovej terminológii nárečia). Tzv. kmeňovitosť Slovanov je podľa neho znakom jeho veľkej duchovnej sily. Úryvok:

Pred všetkým iným v tejto veci na kmeňovitosť národa nášho slovanského pozornosť obrátiť treba, ktorá na vyššom stupni a rozvitejšia u nás sa nachádza ako v ktoromkoľvek druhom národe, pre ktorú príčinu národ slovanský je katexochén, ako sa hovorí, kmeňovitý a na osobnosti sa rozchádzajúci. Kmeňovitosť táto je pri každom tom národe, kde sa nachádza, znamením veľkej sily duchovnej v ňom sa ukrývajúcej, živosti a čerstvej hýbavosti národa.  (...) Považujúc toto, srdečne žiadať musíme, aby sa národ náš slovanský tak rozvíjal, ako sa on sám rozrástol, t. j. aby sa rozvíjal kmeňovito, lebo len tak bude život jeho samorastlý, nezakrpatený, nasilu nevyhnaný, ale podarený, ako skutočne organický, a preto tá je naša najvrúcnejšia žiadosť, aby slovanské kmene vo vlastných nárečiach svoj duchovný život vystavili, teda kmene v nárečiach osobných písali, v nich, čo sú pred bohom, svetom i Slovanstvom, ukázali. Slovanských kmeňov a tak aj nárečí živých je jedenásť, a to k juhovýchodným Slovanom patria: 1. Veľkorusi, 2. Malorusi, 3. Bulhari, 4. Srbi, 5. Chorváti, 6. Slovinci; k severozápadným: 7. Poliaci, 8. Česi, 9. Hornolužičania, 10. Dolnolužičania a naposledok 11. my Slováci s naším vlastným slovenským nárečím.

Štúr r. 1848: Pádom Rakúska nepadáme my
Prišli však revolučné udalosti r. 1848, ktoré destabilizovali viacero štátov Európy, vrátane Rakúskej monarchie. Vlastné predstavy o svojom mieste v nej začali formulovať aj slovanské národy. Aj z tohto dôvodu sa zišiel v júni v Prahe tzv. Slovanský zjazd, na ktorý sa dostavili zástupcovia viacerých slovanských národov, vrátane Slovákov. Na zjazde vystúpil aj Ľudovít Štúr. V reakcii na svojho predrečníka, ktorý povedal, že hlavným cieľom Slovanov je zachovať Rakúsko, no rozchádzajú sa len v prostriedkoch, Ľudovít Štúr vyhlásil:

Cieľ náš mal by byť zachovať ríšu Rakúska? Náš cieľ je zachovať nás. Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dokiaľ Rakúsko stálo, my sme hnili. Čo by nám povedal svet, keby sme o nič viac nestáli než o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my.

Štúr vyhlásil v septembri 1848 nezávislosť Slovákov od Uhorska
V septembri 1848 Ľudovít Štúr spolu s Jozefom M. Hurbanom a skupinou asi 500 dobrovoľníkov prešiel z moravského územia na Slovensko v snahe vyvolať celoslovenské povstanie proti uhorskej vláde. Jeden z účastníkov výpravy, Mikuláš Dohnány, priniesol neskôr vo svojej knihe História povstania slovenského aj znenie verejného vystúpenia Ľudovíta Štúra v Myjave, kde vyhlásil samostatnosť slovenského národa. Z vystúpenia Ľ. Štúra:

My v tomto slávnom okamihu sa za nezávislých od Maďarov vyhlasujeme; všetku poslušnosť maďarskému národu, jeho vláde a ministerstvu vypovedáme; a ktokoľvek by v okrese moci našej ešte i ďalej v dákom spojení s maďarským národom, s jeho vládou a ministerstvom trval, toho za nepriateľa a zradcu nášho považujeme, ktorého podľa toho ani zaslúžený trest neminie!
 
Slovenskí povstalci zachovali vernosť Rakúsku
Slovenským dobrovoľníkom sa celoslovenské povstanie v septembri 1848 vyvolať nepodarilo, po pár dňoch sa stiahli späť na Moravu. Vernosť rakúskemu panovníckemu domu však Slováci zachovali. Úryvok z knihy História povstania slovenského od Mikuláša Dohnányho:

Pravda, že iba v ten čas by sa náš život rezkejšie pohyboval, keď by sa Slovensko od Maďarstva oddelilo a slovenské kraje od Dunaja k Toryse a od Tatier až ku Tise našimi vlastnými pomenovať by sme mohli, v ktorých okrem Jeho cisárskej jasnosti a ním vyvolenej, nášmu národu a jednote Ríše rakúskej oddanej Vrchnosti - žiadneho druhého pána by sme uznávať nemuseli. Potom by každý Slovák so zápalom o svojom cisárovi, o svojej vlasti rozprával a ten náš kraj slovenský v nový kvet by vykvitol! Že sa to posiaľ ešte nestalo, preto nezúfame, ani vec za stratenú a namáhanie naše za darobné nedržíme. Príde i k tomu čas; a naši nepriatelia budú zahanbení a porazení.

Uhorské úrady zatkli v Plešivci Francisciho a jeho druhov - chceli sa pridať k povstaniu
V októbri 1848 uväznili v Plešivci (dnes okr. Rožňava) uhorské úrady za „vlastizradu“ niekoľkých „slovenských buričov“, medzi ktorými boli aj Ján Francisci, či Štefan Marko Daxner, niekdajší žiaci a potom spolupracovníci Ľudovíta Štúra. Úrady im okrem iného za vinu kládli to, že sa chceli spolu s ďalšími pripojiť k slovenskému povstaniu, ktoré sa v septembri začalo - ale aj skončilo. Prípadu Jána Francisciho a skupinky okolo neho sa venoval aj historik Daniel Rapant, ktorý v tejto súvislosti publikoval svedeckú výpoveď evanjelického farára v Nandraži Karola Jakobeiho:

Minulého mesiaca súc v rodinných záležitostiach spolu s manželkou v Brezne prišla práve správa, že Slováci vtrhli (hurbanisti na Myjave) a tak napredujú, že dnes-zajtra budú už tu. V Brezne sa každý bál, a tak aj svedok ešte ten istý deň odišiel na Polhoru. To bolo 25. septembra. V Polhore sa usalašil v hostinci, kam čoskoro na večer, prichádzajúc z poľovačky, vošli erárny banský úradník Móric Kellner (jeho sestru Kornéliu si vzal za manželku Michal M. Hodža) a ešte dvaja Kellnerovci, jeden praktikant a jeden peštiansky fiškál, ako aj ešte jeden mladík, ktorých svedok nepozná, a keď medzi nami prišla reč na túto vec, Móric Kellner sa len smial a povedal, že on o tomto vpáde už dávno vedel, a na počudovanie svedkovo, keďže svedok sa o tomto chýre dozvedel len odpoludnia v Brezne, odpovedal Kellner: Mám spôsob sa to dozvedieť. Nato potom vytiahol Kellner list, z ktorého slovensky čítal, že cieľom slovenského pohybu je odstrániť aristokraciu, vziať jej majetky a tretinu z nich venovať vláde, dve tretiny obrátiť na úhradu potrieb krajiny. Bude zakázané vraždiť ľud, ale s tými, ktorí sa postavia proti, vedia čo urobiť. Peniaze židom sa odoberú, lebo tí už dosť vyciciavali ľud. Ďalej hovoril Móric Kellner týmito slovami: „Nuž teda — tak hovoril — teraz sa nebojíme, všetko robíme verejne, lebo tu sú Slováci; mne, hoci som oznámený vláde, nemôžu nič urobiť, mám dosť svojich ľudí, na ktorých stačí mi len zahvízdať a môžem sa v lese ubrániť. Práve zajtra budeme mať zhromaždenie s tisoveckými, ktorí držia so mnou; čakáme na Štefana Daxnera a Jána Francisciho. Teraz — tak hovoril Kellner — tu je čas pomsty, najmä na liptovských pánov, ktorí napáchali mnoho nespravodlivostí. V Liptove, ak bude chytený Karol Szentiványi, sám sebe si postavil šibenicu. Všade máme svojich ľudí, jedna armáda podľa Váhu prichádza do Liptova, iní cez dolinu Hrona, Muráňa a Rimavy.“ Po týchto hrozných rečiach celá spoločnosť odišla do osobitnej izby a tam až do polnoci hovorili a spievali revolučné piesne.  (...)

Slováci chceli od Rakúska „slovenskú korunnú krajinu“ oddelenú od Uhorska
Francisciho, Daxnera a ďalších odsúdili do väzenia a neskôr ich uhorské úrady presunuli do Pešti. Keď ju dobyli rakúske vojská, dostali sa na slobodu a pripojili sa k ďalšej slovenskej výprave, ktorú už organizovala priamo rakúska vláda. Medzitým išla v marci 1849 delegácia slovenských predstaviteľov, medzi ktorými bol aj Ľudovít Štúr, do Olomouca, kde sa nachádzal cisár František Jozef I., žiadať oddelenie Slovenska od Uhorska v rámci Rakúskej monarchie. Zo stretnutia odišli Slováci s istými nádejami, že by sa to aj mohlo stať. Rakúsko napokon s pomocou Ruska odbojných Maďarov porazilo, po čom začali mnohí Slováci dúfať, že k oddeleniu Slovenska od Uhorska naozaj príde. Slovenský spisovateľ Jonáš Záborský, ktorý pôsobil v rokoch 1848/9 ako katolícky kaplán v Košiciach, vo svojich spomienkach na porevolučnú situáciu na Slovensku napísal:

Zrušili centrálnu administráciu v Pešťbudíne, zriadili štyri miestodržiteľské oddiely a predstavili im nadžupanov. Jeden z týchto oddielov bol v Košiciach a za nadžupana nám poslali Sveceného, Čecha z Haliče, ktorý vraj tam bol hlavným činiteľom roku 1846 pri škrtení poľskej šľachty. Vlastenci prijali ho so škrípaním zubov, Slováci s nádejou. Poneváč nám vláda práve Čecha poslala, mysleli sme, že azda predsa mieni zaviesť do úradov reč slovenskú. Mysleli sme to tým viac, poneváč vo vládnych Slovenských novinách dala písať o korunnej zemi slovenskej, naložila povolaným dôverníkom  svojim, Kollárovi, Hanrichovi a Hlaváčovi, i vypracovanie patričného návrhu. Niektorí advokáti už začali i Slovenské noviny čítať, slovensky sa učiť, o gramatiky sa vypytovať. 

Minister vnútra Bach r. 1850 slovenské nádeje na samostatnosť rozohnal
V roku 1850 prijal Jonáš Záborský ponuku rakúskej vlády, aby sa stal redaktorom vládnych Slovenských novín. Minister vnútra Alexander Bach mu však dal jasne najavo, že so zriadením slovenskej korunnej zeme sa už nepočíta:

Chatrnosť jeho (úradu redaktora vládnych Slovenských novín) spoznal som hneď pri povinnej poklone u ministra Bacha. Sporiadateľ tento nového Rakúska riekol mi, abych cele nič nenapísal o „korunnej zemi slovenskej“, a keď budeme chcieť niečo vykonať alebo nejakú sťažnosť zdvihnúť, aby sme nepísali o tom v novinách, ale predniesli vec orgánom vlády súkromne.

Štúr: Slovania by sa mali pripojiť k Rusku, ruština by mala byť spoločným jazykom
Ľudovít Štúr sklamaný z rakúskeho postoja k vyčleneniu Slovenska od Uhorska napísal r. 1851 po nemecky dielo Das Slawentum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti). V spise, ktorý vyšiel až po Štúrovej smrti v r. 1867 v Rusku, tvrdí, že jedinou možnou budúcnosťou malých slovanských národov, vrátane Slovákov, je „pripojenie k Rusku". V jazykovej otázke Štúr na rozdiel od svojich predrevolučných názorov o potrebe viacerých slovanských spisovných jazykov odporúča, aby všetci Slovania používali ruštinu ako spoločný literárny jazyk (preklad Adam Bžoch):

Druhá vec, na ktorú sa musia Slovania pripraviť, je spoločný literárny jazyk, pretože kto by nepochopil, že mnohosť literatúr len brzdí porozumenie, rozvoj ducha a spoločné konanie? Slovania majú mnoho literatúr, no budú schopní pre ich malosť zodpovedať veľkým požiadavkám ľudského vývoja, keď sa dostanú na svetodejinnú scénu? V porovnaní so západnými literatúrami, s nemeckou, francúzskou, anglickou, sú všetky naše literatúry — s výnimkou ruskej — malé a nie veľmi významné, nevynímajúc z toho ani českú literatúru. Pokiaľ budú slovanské kmene takto rozdrobené, nebudú mať ani možnosť dosiahnuť niečo významné, pretože aké povzbudenie ducha, aké prostriedky by mohli poskytnúť tieto jednotlivé literatúry na malom priestore, ktorý majú k dispozícii, ako ďaleko by mohli posunúť rozvoj človečenstva? Vzájomnosť Slovanov je síce úcty a chvály hodná, no je len malou náhradou v núdzi a nebude nikdy schopná všeobecne pôsobiť v živote všetkých kmeňov. Slovania majú pádny dôvod na to, aby vytvorili jednu literatúru — je to ich ľudská, politická a historická povinnosť. Ak nechceme mlátiť prázdnu slamu, nemusíme vôbec pochybovať o tom, na ktorú literatúru pripadne voľba. Všetky slovanské literatúry — okrem ruskej — sa obmedzujú na malé kmene a následne aj na malé územia, preto môže voľba všeobecného slovanského literárneho jazyka pripadnúť jedine na staroslovanský alebo ruský jazyk. Staroslovienčina ako taká však už vymizla a je takmer mŕtva, nie je taká ohybná a nemá vzlet živého jazyka, preto zostáva len ruština ako jediný jazyk schopný plniť takéto poslanie.

Štúr r. 1851 tiež predpovedal zánik Rakúskej monarchie
Ľudovít Štúr tiež v diele Das Slawentum und die Welt der Zukunft predpovedal zánik Rakúskej monarchie:

Väčšina národov v Rakúsku sa od tohto štátu odvracia, a hoci malo Rakúsko za posledných revolučných pohybov na svojej strane takmer všetky slovanské národy, nebolo schopné svojou silou zastaviť vzmáhajúcu sa búrku. Muselo požiadať o cudziu pomoc a len prostredníctvom nej sa v tom čase zachránilo. Je očividné a jasné, že keď sa proti nemu raz obráti väčšina národov, medzi nimi aj Slovania, nebude ich už možné zastaviť a Rakúsko zmizne z povrchu zemského. Nebude potom už moci, nech by bola neviem ako veľká, čo by bola vstave pozliepať dovedna časti roztrhaného Rakúska, ktoré už k sebe nepatria, nehovoriac o tom, že by mu už nebola schopná vdýchnuť život. Čo sa prežilo a stratilo svoj zmysel a význam — a to je prípad Rakúska — musí sa pominúť.

Študijná literatúra:
G. W. F. Hegel: Filozofia dejín (preklad T. Münz)
Listy Ľ. Štúra
M. Dohnány: História slovenského povstania
J. Francisci: Vlastný životopis
Ľ. Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti, 1993

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Striptíz Vazovova, Dankova zádušná a systém Orbán (týždeň podľa Schutza)

Ak niekto patrí na Ústavný súd, tak Procházka.


Už ste čítali?