Bernolák Bajzovi r. 1790: Ľad si k slovenským knihám nelámal

Autor: Roman Kebísek | 28.7.2019 o 19:21 | (upravené 1.8.2019 o 13:30) Karma článku: 2,86 | Prečítané:  1072x

J. I. Bajza bol sebavedomý Slovák, nekráčal však s hlavným prúdom národného hnutia. Dobovú gramatiku A. Bernoláka odmietol a písal podľa seba. Vyvolával polemiky, čím dynamizoval slovenský pohyb a dal mu pluralitu.

Bajza sa pri písaní nemal jazykovo o čo oprieť - slovenské knihy nepoznal
Jozef Ignác Bajza sa narodil v Predmieri pri Bytči. Po teologických štúdiách v Trnave išiel ako 22-ročný študovať v r. 1777-80 do Viedne. Z hlavného mesta monarchie, v ktorom sa mohol oboznámiť so súvekými európskymi filozofickými a literárnymi prúdmi, si mladý vzdelaný Slovák zrejme priniesol aj odvážnu myšlienku založiť slovenskú beletriu - ktorá podľa Bajzu vôbec neexistovala – čiže vytvoriť slovenský literárny jazyk a vytvoriť v ňom literárne diela. Keď sa začiatkom 80-tych rokov 18. storočia vrátil z Viedne na Slovensko, pripravil do tlače diela v dobovo veľmi obľúbených žánroch - poučno-dobrodružno-exotický román a zbierku aforizmov. Bajzov román René mládenca príhody a skúsenosti (prvá časť je datovaná rokom 1783, vyšla však až r. 1785) síce nevzbudil vo svojej dobe čitateľský záujem, z literárnohistorického hľadiska je však cenný autorov predhovor k nemu, v ktorom vystihol vtedajšiu jazykovú a knižnú situáciu Slovákov. Ako sa tiež dozvedáme, pri odhodlaní stať sa prvým slovenským spisovateľom sa Jozef I. Bajza ocitol pred jazykovým problémom - ako vlastne písať. Po slovensky tlačenú literatúru nepoznal a okrem toho Slováci všade hovorili inak. Tak si vytvoril literárnu slovenčinu sám.

Bajza: Literárna slovenčina neexistuje, hovorená je všade iná
Jozef I. Bajza v úvode priznáva, že nejaké chyby v slovenčine mu určite možno vyčítať, dodáva však, že ho vlastne niet s kým porovnávať, lebo knihy v slovenčine nie sú. Príčinu vidí v lenivosti Slovákov, ktorí, hoci mali prostriedky, na rozdiel od iných národov knihy nevydávali. Ďalej sa pýta, či si má teda brať príklad z hovorenej slovenčiny. Hneď si odpovedá, že na Slovensku sa hovorí všade inak. Preto sa obracia na čitateľa s otázkou, akú slovenčinu si vybrať pre literárne dielo. Aj na ňu odpovedá. Úryvok z úvodu (autorov jazyk pravopisne upravený):

Čo sa slovenskýho jazyka, nimž píšem, dotýče, uznám, že sa mi chyby nejaké nadhodiť múžu, ale spolu dufám a smele jistý jsem, že mi je jeden-každý múdrý odpustí. A čob' vtedy bylo, kdy by sa se mnú chcel dohadovat? Z kterých knih by mi ukázal, nepovídám čistotu a slíčnost, ale jen i obecné slovenčiny výsloví? Jak by zvíťazil nade mnú? - Krem jak by mi nekolik (ačkoliv aj tých névelké kopy jsú) česko-moravských písém tisnúl a s tymi ma chcel ponížiť. Zlosť túto totižto hnilobe predkuv našich podekuvať musíme všecci, kterí žádnú chybu v prostredkoch netrpíc, znamení toto, kterým človek od nemých stvoruv rozeznávan bývá, ňé toliko necvičili a nerozmnožili na príklad všech jinšich národuv, ale ani v prvnéj svéj zrozenosti nechránili, nezachovali. Juž v útisku a zbívaní kníh co by jsi raddil ty sám, kdokoliv nevidíš; asnaď jen mluvících poslúchať a odtúď sa učit? Ale i tu, jakžto zmíšaní víc nežli bábelském, který by jsi skusil užitek? Však kolik osád, tolik rozdílnéj nacházáš výmluvy, tolik jestli né slóv a jmén, jmén zajiste a slóv neznášajícího sa končení. Pre tento pak rozdíl, pre túto takú rozličnosť, kterú částku byjs' zaujmúl, na kterú ratolesť jednýho a tehož koreňa stúpal, kterú dcéru, když Matka na spúsob starodávnéj židovskej zemrela, nasledoval, težká jest súditi. Usiloval jsem sa ništmenéj, kolik možnost byla, vše to, čo najlepšé jest vybírati, ten totižto chodník v zrozenéj Slovákuv reči držíc, který rozumu obecným, aspon základum najbližnejší jest a odtúď všecky všade nepotrebnosti a daremnosti jak v jménách a v slovách, tak aj v slovíčkách (v literách) jsem odrezával a odvracal.

V r. 1789 vydal knihu v slovenčine Fándly, Bajza na neho zaútočil
V roku 1789 Juraj Fándly, farár z obce Naháč pri Trnave, ktorá nie je ani desať km vzdialená od Dolného Dubového, kde bol farárom Jozef I. Bajza, vydal knihu o neužitočnosti žobravých reholí pod názvom Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom. Jazyk si autor nechal upraviť študentmi bratislavského seminára, kde krátko predtým, r. 1787, pod vedením seminaristu Antona Bernoláka kodifikovali slovenčinu. Krátko po vyjdení Dúvernej zmlúvy (ešte v tom isto roku 1789) však vyšiel v Trnave anonymný spis Anti-Fándly, ktorý napádal knihu Dúverná zmlúva najmä z jazykového hľadiska. Juraj Fándly odhalil za týmito anonymnými výpadmi J. I. Bajzu. Spis Anti-Fándly kritizuje podobu nového spisovného jazyka podľa pravidiel A. Bernoláka, a to aj v úplne konkrétnych veciach. Napr. o slove "zmlúva" zo samotného titulu Fándlyho knihy sa píše, že je nesprávne použité vo význame "rozhovor", hoci znamená "dohodu". Autor Anti-Fándlyho navrhuje v takomto prípade "zmlúvání":

Nápis knižky počínáte: Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom. Namísto "zmlúva" jste mali položiti "zmlúvání", neb "zmlúva" anebo "smlúva" jest to, čo latinské "pactum", čo jste vy nechceli rozumiti.

Fándlyho sa zastal Bernolák v spise Toto maličké písmo
Juraja Fándlyho sa nasledujúceho roku (1790) zastal sám kodifikátor slovenčiny, vtedy už kaplán v Čeklísi pri Bratislave, 27-ročný Anton Bernolák v anonymnom spise Toto maličké písmo. Bernolák obhajuje jazyk Dúvernej zmlúvy, teda aj svoj, a reaguje priamo aj na konkrétne výhrady k titulu Fándlyho knihy. Tvrdí, že význam slova "zmluva" je síce aj "dohoda", ale aj "rozhovor". Je však údajne vhodnejšie ako Jozefom I. Bajzom navrhované "zmluvání":

Že zmluva (zmluvení) jest to, čo latinské pactum, to je pravda; ale to není pravda, že len toto jediné vyznamenává, a ne spolu i to, čo latinské colloquium: jakokoľvek slovo zmluvať sa, od kterého zmluva pochádzá, nelen to, čo pacisci, ale aj to, čo colloqui latinské vyznamenává. Ano, povedevší pravdu, zmluva pro colloquio je peknejšej a lepšej rečené po slovensky nežli zmluvání aneb rozmluvání jako též primluva, rozprávka, koštovka, chova etc. peknejšej a lepšej jest povedané po slovensky nežli primluvání, rozprávání, koštování, chování etc.

Bajzovsko-bernolákovská polemika predznačila trvalú diskusiu o jazyku
Polemikou Jozef I. Bajza vlastne vyprovokoval Antona Bernoláka k tomu, aby písal a vydával aj po slovensky a nepísal iba odborné knihy v latinčine o slovenčine - aby pohotovo a reálne riešil živé otázky praktického jazyka. Týmto sporom sa de facto začala rozvíjať diskusia o podobe spisovnej slovenčiny, ktorá trvá doteraz.

Bajza pripomenul r. 1794 svoje prvenstvo v spisovnej slovenčine
V roku 1792 vzniklo so sídlom v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, teda spolok niekoľkých stoviek vzdelancov z celého Slovenska, ktorého cieľom bolo vydávať knihy v slovenčine podľa kodifikácie A. Bernoláka. Pokladníkom ("dohlídačom kasy") Tovarišstva sa stal Juraj Fándly a práve jeho knihy tvorili podstatnú časť diel vydávaných spolkom. V roku 1794 Jozef I. Bajza publikoval knihu satirických veršov Slovenské dvojnásobné epigrammata, v ktorej Tovarišstvu "pripomenul", že práve on "prvný ke knihám slováckým led lámal". Zároveň sa "ponúkol" za kontrolóra pokladníka:

Milé Tovarišství! Víš, tú česť sem já mal,
bych prvný ke knihám slováckým led lámal
.
Prečo si tehdy mňa v seba též nevzalo?
Snáď bys´ predce ze mňa též osóžček bralo?
Dohlídača kasy (nevím jakéj?) juž máš.
Znáš-li, že čo tehdy? Kontroluerství mne dáš.

Bernolákova odpoveď Bajzovi: Ľad si k slovenským knihám nelámal
Na Bajzovu knihu epigramov vyšla ešte v tom istom roku anonymná reakcia, spis pod názvom Nečo o epigrammatéch, ktorý lingvisti pripisujú A. Bernolákovi. V publikácii, ktorá Bajzov jazyk označuje ako "česko-moravsko-poľsko-horvátsko-rusňácku slovenčinu", sa nachádza aj veršovaná "odpoveď Tovarišstva" na Bajzov epigram o ňom. Autor Jozefovi I. Bajzovi prvenstvo v slovenskej literatúre upiera, hovorí, že o jeho jazyk nikto nemá záujem, a odporúča mu, aby sa držal reči Tovarišstva, teda písal podľa kodifikácie Antona Bernoláka:

Milý Jozefe! Víš, žes´ tej česti nemal,
bys´ první ke knihám slovenským led lámal
.
Začal si jakusi, predtým neznámu reč:
kteru nikdo nechce, ty lúbíš. Divná vec!
Prečo bych ťa tehdy bolo k sebe vzalo?
Však bych i tak z teba osohu nebralo.
Dohledača kasy (vím já, jakéj?) už mám,
není si mi dobrý, kontrolórstvo-ť´ nedám.
Čo tehdy? Poprav sa, drž sa reči mojej;
takže k čemu prídeš, nabudeš si nádej.

Bajza chcel pred smrťou zjednotenie slovenčiny
Jozef I. Bajza bol aktívny v otázkach spisovného jazyka Slovákov po celý svoj dlhý život. Ako 80-ročný v roku 1835 v latinsky písanom liste Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, na čele ktorého bol Martin Hamuljak, stúpenec slovenčiny podľa A. Bernoláka, sa vyslovuje, že si želá zjednotenie stále nejednotných Slovákov v otázke jazyka (Bajza spolok zároveň finančne podporil):

Treba vybrať z existujúcich alebo vytvoriť nejakú novú gramatiku, opierajúcu sa o rozum a rozvahu, a podľa nej postupovať k vytýčenému cieľu. Ja pripomínam častejšie vo svojich dielkach túžbu tejto uhroslovenskej reči vyslobodiť sa z babylonského zajatia. V pripojenom predhovore i pravidlá prikladám, ku ktorým celkom nikoho nenútim; tú žiadosť mám, aby sme sa Uhro-slováci zjednotili v jednej reči a písme. (preklad z latinčiny Imrich Kotvan)

Zdroje:
J. I. Bajza: René mláďenca príhodi a skúsenosťi, 1955
Bernolákovské polemiky, 1966
Jozef Ignác Bajza v kultúrnom a literárnom kontexte, 2016, ed. K. Žeňuchová
I. Kotvan: Jozef Ignác Bajza a Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne, Slovenská literatúra, 1955

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Striptíz Vazovova, Dankova zádušná a systém Orbán (týždeň podľa Schutza)

Ak niekto patrí na Ústavný súd, tak Procházka.


Už ste čítali?