Sklamaná Weissová o Štefánikovi: Pohŕdal ženami, zároveň bol horúci v láske

Autor: Roman Kebísek | 23.5.2019 o 9:04 | (upravené 23.5.2019 o 9:14) Karma článku: 10,03 | Prečítané:  6146x

Mladá, vyše 20-ročná Francúzka Louise Weissová spoznala o 13 rokov staršieho Milana R. Štefánika počas 1. sv. vojny v Paríži. Stal sa jej neopätovanou láskou. Nazvala ho dobyvateľom.

Ich životy spojil Paríž a 1. sv. vojna
Milan R. Štefánik a Louise Weissová sa spoznali r. 1915 - on mal 35 rokov, ona 22. Ich cesty spojila 1. sv. vojna - mladá vzdelaná Louise sa začala hlbšie zaujímať o medzinárodnú situáciu a postupne sa venovať novinárstvu. Milan R. Štefánik, Slovák, ktorý vyštudoval v Prahe astronómiu, išiel pracovať do Francúzska, kde získal občianstvo, narukoval cez vojnu do francúzskej armády, začal rýchlo postupovať v dôstojníckych hodnostiach a zároveň dosahoval stále väčšie diplomatické úspechy na ceste k vytvoreniu nového štátu v destabilizovanej Európe - Československa.

Štefánik Weissovú zaujal 
Milan R. Štefánik podstatne mladšiu Louise Weissovú ako muž zaujal a jej city k nemu gradovali. Dňa 27. mája 1917 mu napísala mimoriadne úprimný list, ktorý sa nachádza v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Úryvok (preklad Bohumila Ferenčuhová):

(...) Ľúbim Vás najpravdivejším a najprostejším možným citom a už dlho sa mi zdá, že existujem iba pre lásku, ktorú od Vás dostávam. Chcela by som, aby ste vo mne našli zdroj svojej sily, jedno z tajomstiev svojej prestíže. Pokorne prichádzam požiadať Vás, aby som sa stala Vašou snúbenicou. Je to možno iba slovo, čo prichádza zbytočne po tom, čo ste mi povedali vo štvrtok. Ale ak by ste súhlasili, zbavilo by ma to zbytočného utrpenia a dovolilo opäť nájsť pokoj, ktorý som stratila po Vašom návrate. Bojím sa tejto novej neprítomnosti a necítim silu zopakovať si kalváriu, ktorou pre mňa bola Vaša kampaň v Rusku a Rumunsku. Obávam sa krehkého puta slov. Prv ako ma opustíte, chcela by som ho posilniť a poprosiť Vás, aby ste prijali skutočný dar mojej mladosti a oddanosti. Nemyslím si, že by Vás to ponížilo. Som Vás absolútne hodna. Záväzne prijímam obeť Vašej osoby, ktorú ste vzali na seba – a pomôžem Vám, aby bola ešte plnšia. Nikdy z mojich pier nebudete počuť ponosu. Dáte mi to, čo okolnosti dovolia. Viem, že teraz ste povinný starať sa o iné. Čo urobíte, bude dobré. Vždy ma nájdete hotovú otvoriť Vám náruč. Keď budete ustatý, položíte si hlavu na moju hruď a tlkot môjho srdca bude tichý, prispôsobí sa rytmu Vášho silného a pravidelného dychu. Hovorím Vám to všetko bez vášne, zbavujúc sa ilúzií, ktoré sú len sebaklamom. Píšem Vám a cítim, že som úplne čestná a úprimná. Viem, že aj Vy sa tak budete správať ku mne. Žiť pri Vás by nebolo obeťou, ako ste si, tuším, mysleli. Ak by som si myslela, že by to tak mohlo byť, popravde by som sa hanbila navrhnúť Vám to, priateľ môj, a mlčala by som. A Vy by ste boli vinný, ak by ste to prijali, a určite by ste mi neodpustili, že Vás zaťahujem do záležitosti nižšej kvality. Pre mňa jedinou obeťou je vzdať sa Vás. Krutou existenciou je nebyť Vašou ženou. Dúfam, že to odo mňa nebudete žiadať. Ak si myslíte, že už nikdy nemáte byť tak blízko pri mne, ako ste boli, povedzte mi to, prosím Vás. Hoci je už veľmi neskoro, pokúsim sa žiť s Vaším odmietnutím – bez Vás neúplná. Ale ak by ste chceli, aby som sa potom, keď budem najprv Vašou snúbenicou, stala aj Vašou ženou, bola by to plnosť života. (...)

Louise Štefánikovi: Vycítila som Vaše odmietnutie
Priama reakcia Milana R. Štefánika nie je známa, veľa sa však dá vytušiť z listu Louise Weissovej, ktorý mu napísala 30. júna 1917, teda po viac ako mesiaci: 

Drahý priateľ, dopredu som vycítila neoblomnú jemnosť Vášho odmietnutia. Ste lepším sudcom vecí ako som ja. To je dobre... Tajne som dúfala v akýsi zázrak z intenzity svojho citu a upokojenie z Vašej odpovede. Neprávom veríme na zázraky... Vidíte, aká som odvážna a veselá a ako prijímam Vašu vôľu. Zostávam prosto Vašou priateľkou. (...)

Weissová: Vojna sa skončila, nie však pre mňa, lebo Štefánik je na Sibíri
Hoci Milan R. Štefánik nepovedal Louise Weissovej „áno“, jej cit k nemu stále trval. Vo svojich pamätiach neskôr písala o tom, ako v Paríži s nadšením prežívali koniec vojny 11. novembra 1918, no ona žila v obavách o Štefánika, ktorý sa stále nevrátil z Ruska:

Pokoj zbraní nadobudol platnosť o 11. hodine. Bola som vo svojej kancelárii L´Europe Nouvelle a snažila som si predstaviť každé nebezpečenstvo, ktoré Milanovi Štefánikovi hrozilo na Sibíri. Zrazu budovou otriasol neuveriteľný rozruch. Dvere buchli, okná sa otvorili. Ľudia kričali a ja som videla, ako moji kolegovia bežia na dvor a na ulicu. Zvony zvonili. Kanón vystrelil. Všetka práca sa prerušila, práve ako som mala urobiť rýchle záverečné edičné rozhodnutia pre náš časopis, ktorý mal uvítať koniec konfliktu, ktorého som bola tieto štyri posledné roky súčasťou. Koniec? Aspoň pre Francúzsko. Nie však pre mňa. Moje srdce bolo na Sibíri stratené v chaose mimoriadnych a zmätených udalostí. (úryvok z Weissovej pamätí Mémoires d'une Européenne uverejnili v knihe Women's Writing on the First World War, ktorá vyšla r. 1999 vo vydavateľstve Oxford University Press)

Weissová v marci 1919 o Štefánikovi: Je to dobyvateľ
V januári 1919 sa Milan R. Štefánik konečne vydal na cestu z ruského Ďalekého východu (na videu) do Európy. V marci 1919 vyšiel v časopise Revue de Paris článok Louise Weissovej, v ktorom M. R. Štefánika už ako ministra nového štátu - Československa - charakterizovala (preklad Arnošt Bareš): 

Tento bledý muž, jehož světlé oči ozařovali vyhublý obličej, jest diplomatem a dobyvatelem. Jeho vůle jest z rychlé oceli. Posuzuje lidi se znalostí jejich tajných pohnutek. 

Štefánik napokon povedal „áno“ inej žene – Talianke
Štefánikovou vyvolenou sa Louise Weissová napokon definitívne nestala, zasnúbil sa s Taliankou Giulianou Benzoniovou, ktorá bola od neho o 15 rokov mladšia. O tom, ako ju Milan R. Štefánik získal, porozprávala Giuliana Benzoniová sama v r. 1929 počas obedu na Pražskom hrade archivárke vtedajšieho československého prezidenta Tomáša G. Masaryka, Slovenke Anne Gašparíkovej-Horákovej. O Benzoniovej vo svojich pamätiach Gašparíková-Horáková napísala:

Mala 18 rokov, keď sa s ním stretla. Ona i jej rodina patrili k tej demokratickej frakcii talianskej spoločnosti, ktorá chcela vojnu po boku Ententy. Jedného večera čakala na Mendolu, predáka tohto smeru. V prítmí miestnosti bolo niekoľko ľudí, medzi nimi dvaja francúzski dôstojníci. Nehovorila s nimi, ani meno im nevedela. Jeden z nich, upierajúc na ňu oči, povedal naraz: „Dal by som niečo zo svojho života, keby som vedel, prečo Sonnino nejde do vojny.“ Nato ona charakterizovala Sonnina i celkové pomery. Dôstojník – bol to Štefánik – odišiel. Neskoršie sa priznal, že toho večera sa pre ňu rozhodol. Tak podľa markízy. O dva mesiace stretol sa s ňou znovu u grófa Primoliho. Hovoril s ňou málo, ale vtedy už aj ona pocítila, že k tomu človeku viaže ju niečo osudového. Zmocnil sa jej taký strach, že vbehla do kaplnky paláca a pred oltárom sa hodila na kolená. Keď sa vrátila medzi spoločnosť, pristúpil k nej Štefánik a požiadal ju, aby ho odprevadila k svojmu starému otcovi. Sľúbila. Pozvala so sebou i priateľku a predsa vo chvíli, keď s ním ostala samotná, stačil jej povedať, čo čakala a čoho sa bála. Utiekla na týždeň z Ríma. Keď sa vrátila, zazvonil prvý telefón a ozval sa Štefánik: „Vy nemôžete predo mnou ujsť.“

Weissová po smrti Štefánika: Aj pohŕdal ženami, aj bol horúci v láske
Milan R. Štefánik povedal Louise Weissovej o svojej láske k Giuliane Benzoniovej v marci 1919. Weissová vo svojich pamätiach napísala, že Štefánik jej o Giuliane okrem iného vyriekol aj nasledujúce slová: "Svojmu ľudu chcem predstaviť pannu, pannu telom, ale najmä dušou." V máji 1919 však Milan R. Štefánik tragicky zahynul. Louise Weissová mu následne zostavila priam básnický epitaf - v júli 1919 o Štefánikovi napísala:

Kdo vypoví jeho panovačnost a jeho oddání se,
jeho veselost a jeho ironii,
jeho obětavost i jeho bezmeznou ctižádost?
Kdo vylíčí tu nonchalanci i tu zázračnou činnost,
tu nezkrotnou energii i ten chorobný půvab,
tu víru v ideál opravenou tím rozčarovaným úsudkem,
tu politiku velikého slohu a ten sklon k mazlivé titěrnosti,
tu potřebu přepychu a to odvrácení od věcí světských,
tu sympatii k poníženým přes všechnu nedůvěru k lidem,
to pohrdání ženami a tu horoucnost v lásce,
tu trpělivost ve studiu, ty meditace o hvězdách, 
tu touhu po mučenictví..

(preložil Hanuš Jelínek, úryvok upravený do veršov)

Zdroje:
L. Weiss: Milan R. Štefánik, 1920
A. Gašparíková-Horáková: U Masarykovcov, 1995
Women's Writing on the First World War, 1999
B. Ferenčuhová: Francúzsko a slovenská otázka 1789-1989, vyšlo r. 2008
Slovenská národná knižnica
CriticalPast

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bödör s Kočnerom volali Fica šéf

Kočner kritizoval Fica za odstavenie Harabina.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulík hrá v strane o všetko

Uveriteľný zmier v SaS je už nemožný.


Už ste čítali?