Fándly skončil r. 1807 s farárstvom a pri bzukote svojich včiel veršoval o pohode života

Autor: Roman Kebísek | 22.4.2019 o 10:13 | (upravené 14.7.2019 o 17:07) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  843x

Katolícky farár, spisovateľ Juraj Fándly kritizoval triky františkánov pri žobraní medzi ľuďmi, až ho hierarchia odsúdila za neposlušnosť do kláštorného väzenia práve k nim. V r. 1790 si tam odsedel 9 dní.

Fándlyho "Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom" 
Racionalistický cisár Jozef II. zrušil v rokoch 1782-7 v Uhorsku 140 kláštorov žobravých a rozjímavých reholí. Opatrenie podporoval aj katolícky kňaz v dedine Naháč pri Trnave, "jozefinista" Juraj Fándly. Argumenty podporujúce cisárovo rozhodnutie pozbieral od rôznych zahraničných autorov a spolu so svojimi vložil do satirického spisu Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom (1789) - je to rozhovor mnícha Athanazia s diablom Titinillom. O nástupe nového myslenia medzi slovenskými katolíckymi duchovnými svedčí aj fakt, že Juraj Fándly, hoci bol kňaz, obhajoval kláštorné reformy ústami diabla so zmyslom pre humor. Ako uviedol v predhovore, knihu Dúverná zmlúva (Dôverný rozhovor) napísal pre mládež z kňazského seminára v Bratislave, ktorá mu spis upravila podľa nových gramatických pravidiel  Antona Bernoláka a aj vydala.

Dielo sa začína lamentovaním mnícha zo zrušeného kláštora
Už začiatok knihy predznamenáva charakter celého diela. V úvode Fándlyho práce je lamentovanie mnícha Athanazia zo zrušenej rehole, ktorý nevie, čo si má počať (súčasný pravopis, Fándlyho slovenčina):

Už nemám provinciála ani superiora, už nebude ani kvardiána ani vikariusa, už nemám klučára ani kuchara. Ach, kde pojdem! Kde takovýchto starostlivých opatrovníkov najdem? Už nebudem mocit bezpečne spávat, dokad nezachlopá hebdomadár, kedy mám na chorus stávat, už mne nebude vikarius dišpeziu opatrúvat, už pre mňa refektarius pohárky nebude vymývat, už mne nebude kuchar k stolu zvonívat.

Diabol nariekajúcemu mníchovi: Treba začať pracovať
Satirický diabol Titinillus mnícha "upokojuje":

Pomály, pán páterko, pomály, né tak zúfanlive. Ze sveta ste dovčúlka žili, do sveta idete. Dovčúlka ludé k vám putúvali, včúl vy k ním vandrujete. Tím, kterí vám dávali, všecko s vašú prácu navrátit mosíte. Víte, že žáden bez práce nejídá koláče?

Mníšsky trik na jednoduchých ľudí
Juraj Fándly v diele prináša niekoľko príbehov "obratných" rehoľníkov - v jednom z nich si jeden žobrajúci františkán (kveštár) zámerne našiel dom, kde sa gazda volal Jozef a gazdiná Mária, a vypýtal si od nich lyžičku. Potom s ňou išiel do iných domov a hovoril:

"Vidíte, to je taká lužička, s kterú Jozef a Maria svoje nemluvňátko maličké krmili." Ludé toto počujíce, nazdávali sa naozaj, že s tú lužičkú Panna Maria Ježiška volakedy krmila, ulakomili sa k téj lužičke, že by ona zázračná bola, každý s ňú začrel aj dva tri rázy a dávali mu hojno másla, tak že on nikdá tak velikú almužnú do kláštera nedonésol jako vtedy na všetkých domácich počudování. Tí ženičky, tí babičky, kterým on sluboval, že sa jím máslo rozmnoží, ked sa ho len s tú lužičkú dotknú, o dva tri dni jedna k druhéj behali, mluvíce: „Och, súsedka moja, veru sa mne zdá, že je mého másla vícej, jako ho bolo, ked som ho s tú svatú lužičku odebrala."

Cirkevná vrchnosť označila dielo za "nehodné kresťanského človeka"
Dielo Dúverná zmlúva si ešte v roku vydania 1789 všimli Fándlyho cirkevní nadriadení. Kanonik Jozef Kluch po posúdení Fándlyho práce píše (kritizuje nielen jej obsah, ale aj jazyk):

Je to kniha, ktorá, hoci sa snaží vystihnúť zvláštnosť a spôsobnosť slovenského, v Uhorsku užívaného jazyka, predsa je vo svojom slohu nacelkom sedliacka. K tomu krajne oplýva prílišnou autorovou závisťou proti rehoľným mužom i rádom a predstavuje ich rovno uštipačne i utŕhačne pre nespočetné, čiastočne neisté, čiastočne priamo s babskými klebetami miešané, čiastočne v niečom azda pravdivé, ale z jednotlivých osôb a prípadov na ich všeobecnú hanbu pritiahnuté, nerozumne a okrem toho aj zveličene podané výpovede, veru neobozretne do tlače dané. Slovom, usiluje sa dokázať o nich, že sú pre zaostalosť vo vzdelanosti, pre lestné úskoky proti kresťanskému ľudu, pre jeho nespočetné nadužívania akoby zjavnými úbožiakmi a vlastné verejnosti škodlivými podvodníkmi, aj potupne to predkladá so všetkou účinnosťou slov nielen literárnemu svetu, ale aj ľudu. Nech sa hanbí toto storočie za takéhoto autora a za takéto nehanebné, kresťanského človeka, Kristom odporúčanej lásky aspoň mierne vedomého, nehodné dielo, ktoré veru nevzdeláva, no istotne uráža. (podľa prekladu z latinčiny od historika Antona Augustína Baníka).

V roku 1790 dostal Fándly cirkevný trest
Juraj Fándly dostal cirkevné napomenutie, aj napriek tomu však pripravil do tlače pokračovanie Dúvernej zmlúvy aj ďalších spisov. Cirkevná vrchnosť sa však o tom dozvedela a r. 1790 spisy zhabala. Fándly dostal opäť napomenutie, po čom sľúbil, že už nebude tlačou vydávať nič, čo by mu cirkev mohla vyčítať. Fándly však napriek prísľubu odniesol do tlačiarne svoje ďalšie spisy - tajne a anonymne. Cirkevná vrchnosť sa o tom opäť dozvedela. V polovici roka 1790 sa preto v Trnave znova Fándlyho spismi zaoberala - najmä Fándlyho latinským spisom s maďarským názvom Igaz hazafi intésre (Na opravdivú vlasteneckú výstrahu). Išlo o súbor a výklad dávnejších i novších uhorských zákonných opatrení, ktorými sa zabezpečujú rôzne práva, výhody a úľavy poddaných. Cirkev uložila Jurajovi Fándlymu za spisy trest - zavrieť do kláštora františkánov na 14 dní, s prísnym zachovaním pôstu, v stredu a v piatok len o chlebe a vode. Juraj Fándly nastúpil na výkon trestu do trnavského františkánskeho kláštora 21. septembra 1790, no prepustili ho 29. septembra - 5 dní trestu mu odpustili. V rozsudku, ktorý po posúdení veci vyniesla voči Fándlymu konzistoriálna cirkevná rada, sa o Fándlyho previnení a treste píše:

...Aby ctený Juraj Fándly, naháčsky farár, protiviaci sa svojej zákonitej vrchnosti a neobyčajne vzdorovitý človek preto, že proti opakovanému napomenutiu vikariátneho úradu, ba i proti zákazu tohto metropolitného konzistória, tajne zaniesol do tunajšej typografie na vytlačenie nové a od jeho prvších horšie práce, najmä onu záhubnú, ktorá má názov Igaz hazafi intésre (...), ba ktorý - bodaj by nie - touto poslednou svojou prácou chcel - on, čo ako farár by mal byť učiteľom pokoja i milovníkom lásky - hrubý a nevzdelaný ľud popudiť k vzbure priamo so zaslepenou odvážnosťou - aby na spasiteľnú duševnú rekolekciu a na korekciu uzavretý bol do konventu otcov františkánov, ktorých posvätný rád i sám svojimi seberovnými spismi všelijako tupil, a to na 14 dní, s prísnym zachovaním pôstu o samom chlebe i o vode v stredu i v piatok. (podľa prekladu z latinčiny A. A. Baníka)

Cirkevný úradník r. 1804: Fándlyho fara je na spadnutie
V roku 1804, keď mal Juraj Fándly 54 rokov, cirkevný predstavený Ján Albrecht o stave jeho fary v Naháči pri Trnave napísal:

Terajšia budova fary je špinavšia, ako by sa dalo opísať. Dvor so stajňami je na vŕšku, celá budova je v údolí, v každej chvíli hrozí priamo spadnutím; všetka špina z dvora a zo stajní steká do komory a do izieb, v daždivom počasí žaby prichádzajú pod povalu plnú myší, takú popraskanú, že svetlo presvitá pri lôžku, na ktorom sám som mal spať, ale nebol by som ani zaspal, keby nebolo bývalo bezvetrie, lebo za vetra celá budova sa trasie, za dažďa prší do všetkých izieb, cez všetky dvere presvitá svetlo: cez škáry dvier a múrov fučí vietor a priam tak aj cez obloky zastreté papierom. V každom prípade farárovi nič nezostáva ako očakávať smrť. (z latinčiny preložil Imrich Kotvan)

V roku 1807 Fándly odišiel na odpočinok do Dolian
V januári roku 1807 odišiel chorľavý Juraj Fándly na odpočinok do rodičovského domu do neďalekých Dolian. V máji toho istého roku tu napísal idylickú skladbu Prátelské porozumení, z ktorej cítiť duševnú pohodu, radosť z priateľov, literárnej činnosti aj z prírody (úryvok, upravený pravopis):

Švrlikal stehlík, tež pinkala pinkava hlasno,
pýtala sa, či? - či trn? v kterém má hnízdo strnátko,
kos hvízdal, kukučka nekomu vykukávala roky.
Pri radostných spevoch hrkútala hrdlička žaltár
k západu slnka tedy, aj slávik spíval radostne.

Na odpočinku v Doľanoch choval včely
Na odpočinku v Doľanoch (vtedy Ompitál) Juraj Fándly choval včely. Svoj včelín nazval Tuskuláneum podľa mesta Tusculum, kde sa narodil rímsky rétor Cicero. Medzi svojimi úľmi bol spokojný, čítal a tvoril - ukážka zo skladby Prátelské porozumení:

Nad Ompitálom včil včelín múj ozdobuje vrch,
spívajú nad Sokoldom pútnici u Magdaleny,
pekne brní též hlas od včel u mna ve včelíne.
Po službách božských v nem sedávam, tam knižky čítam,
aj v starosti knižky, písma sú potešení mé.

Vyvíjalová: Fándly vyzýval mladého Hollého, aby veršoval po slovensky
Podľa historičky Márie Vyvíjalovej z viacerých okolností vyplýva, že starnúci Juraj Fándly vyzýval mladučkého teológa Jána Hollého, neskoršieho slovenského barda, aby prešiel z veršovania v latinčine na veršovanie v slovenčine - čo sa napokon aj stalo. Vyvíjalová to zdôvodňuje aj týmito veršami z dobovej básnickej polemiky, ktorej iniciátorom bol Fándly: "Debora! sice radíš mne spívati verše slovenské, proč ale mne žádné ukázati pravidlo nechteš (...)" - pod tieto verše sa r. 1805 podpísal istý "Titirus". Historička Mária Vyvíjalová tvrdí, že pod pseudonymom Titirus sa skrýva 20-ročný študent teológie a talentovaný latinčinár Ján Hollý, ktorý ich adresuje 55-ročnému Jurajovi Fándlymu (oslovuje ho "Debora" - po hebrejsky "včela"). Titirus vo veršoch žiadal pravidlá novej slovenčiny pri skladaní časomerných veršov. 

Na porovnanie verše Jána Hollého a verše Juraja Fándlyho:
Na porovnanie idylické verše Juraja Fándlyho a neskoršie verše generačne mladšieho Jána Hollého:

Švrlikal stehlík, tež pinkala pinkava hlasno,
pýtala sa, či? - či trn? v kterém má hnízdo strnátko,
kos hvízdal, kukučka nekomu vykukávala roky.
Pri radostných spevoch hrkútala hrdlička žaltár
k západu slnka tedy, aj slávik spíval radostne.
(Juraj Fándly)

Jak mi tu trúchlícá hrdlička milostne hrkútá,
Kos hvízdá, a malá ščebotá u hňézda konópka!
Nad čížíka žltý stehlík, nad drozda penička
Svými sa predbehujú a predek chcú spevmi dosáhnuť.
Než hlasitý slávík, i druhí keď prestali spívať...
(Ján Hollý)

Pramene:
J. Fándly: Výber z diela, 1954
J. Fándly - Piľní domajší a poľní hospodár I., 1990
M. Vyvíjalová: Priateľské porozumenie medzi Jurajom Fándlym a Jánom Hollým, Slovenská literatúra, 1993

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sex, drogy a rock and roll do tábora nepatria, vraví šéf skautov

Skauting vedie deti k zodpovednosti, hovorí šéf skautov.


Už ste čítali?