Ruský slavista Izmail Sreznevskij zachránil rozprávky zapísané Jánom Kalinčiakom r. 1843

Autor: Roman Kebísek | 12.1.2019 o 6:56 | Karma článku: 1,24 | Prečítané:  395x

Knižku slovenských ľudových rozprávok pripravoval ruský slavista Izmail Sreznevskij už v máji 1843, teda skôr ako Slováci. K vydaniu rukopisného materiálu sa však napokon nedostal.

 

Štúr Sreznevskému: Potešilo nás, že ideš vydať slovenské rozprávky

Vzťah ruského slavistu Izmaila Sreznevského k Slovákom bol osobitý. Už ako 20-ročný vydal v Charkove r. 1832 v prepise do cyriliky slovenské ľudové piesne. Ruská knižka mala jednoduchý názov Slovackija pesni. Ako vysvetlil literárny vedec Rudo Brtáň, mladučký autor si ich zapísal od slovenských drotárov, olejkárov a šafraníkov, ktorí obchodovali v Rusku (Rusi túto knižku aj zdigitalizovali, takže si v nej možno kdekoľvek na svete aj listovať - tu). Niekoľko mesiacov r. 1842 bol Izmail Sreznevskij aj na študijnej ceste na Slovensku, z ktorej si priniesol množstvo folklórneho a národopisného materiálu, vrátane rozprávok, pričom sa spoznal aj so slovenskými predstaviteľmi. Dobrý vzťah mal aj s Ľudovítom Štúrom, spoznali sa ešte r. 1840 v nemeckom meste Halle, kde vtedy Štúr študoval, a potom sa r. 1842 stretli aj na Slovensku. Práve list Štúra Sreznevskému písaný 8. mája 1843 z Bratislavy potvrdzuje, že ruský slavista sa chystal vydať tlačou slovenské rozprávky: "Tvůj braterský list z Poznaně sem přijal, i děkoval Ti zaň srdečně v mysli. Potěšilo nás všech Slováků naměření Tvé vydávati pověsti a rozprávky naše Slovenské, jako též písně a pověsti Tatranů." Ľudovít Štúr mu zároveň napísal, že mu už predtým poslal okrem iného aj slovenské rozprávky zapísané poslucháčom evanjelického lýcea v Bratislave Jánom Kalinčiakom. 

 

Sreznevskij zachránil neznáme rozprávky zapísané Kalinčiakom

Historik Jozef Ambruš r. 1954 konštatoval, že sa nevie, ktoré Jánom Kalinčiakom zapísané rozprávky Štúr Sreznevskému poslal. Ruský slavista Nikolaj Kondrašov však po preštudovaní Sreznevského pozostalosti v ruských archívoch našiel aj Kalinčiakove zápisy slovenských rozprávok a r. 1973 bola z nich aj časť publikovaná. Medzi zápismi rozprávok boli aj dve také, ktoré boli na Slovensku dovtedy neznáme - rozprávka O sklenom zámku a rozprávka O Adamkovi a Evičke. V pozostalosti Izmaila Sreznevského objavili aj zápis inej verzie známej slovenskej rozprávky O Hraškovi Jankovi. Podľa znalkyne slovenských rozprávok Viery Gašparíkovej rozprávku O Hraškovi Jankovi, ktorú ako prvý zapísal Ján Kalinčiak a vyšla v rukopisnej zbierke bratislavských študentov r. 1843, Pavol Dobšinský čiastočne upravil, takto ju zaradil do tlače, takže všeobecne je známa upravená, nie pôvodná verzia. 

 

Rozprávka O sklenom zámku

Začiatok Jánom Kalinčiakom zapísanej rozprávky O sklenom zámku objavenej v Sreznevského pozostalosti (podľa súčasnej kodifikácie mierne upravený pôvodný Kalinčiakov zápis):
Bol raz jeden kráľ a ten mal syna, šumného, krásneho, až mu široko-ďaleko páru nebolo. Len veru raz tento princ šiel so svojimi na poľovačku. Túlali sa dlho-dlho po horách, po lesoch, až sa všetci po húštinách rozišli a milého princa samého tak zanechali. Obzeral sa princ dlho, dlho po horách hľadal svojich priateľov, ale nikde nikoho nenašiel. Zatrúbil na svojej trúbe, až sa hory zatriasali, okolie sa ozývalo, ale nik mu neodpovedal. I začalo byť smutno pri srdci princovi, obzvlášť, keď sa noc približovala. Zmrklo sa. Noc ako v rohu, už nepočuť ani vtáčika ani vrabčeka spievať, všetko išlo spať, len biedny princ darmo blúdil po horách, darmo hľadal dajakú strechu, kde by svoju hlavu sklonil, darmo sa obhliadal po okolí, všade len tma panovala. Iba zrazu malé ako iskrička sa mu ukázalo svetlo. Zaradoval sa princ veľmi i hneď tak k tomu miestu sa ponáhľal. Pomaly prišiel k jednej veľkej skale, tu sa začal tu dolu tu hore ohliadať, ale ako sa veľmi zarmútil, keď ničoho nevidel, nepočul, ba už aj to svetlo, čo predtým na ním išiel, stratil. Tu sa vrhol na zem a začal veľmi prenikavo plakať, až mu srdce usedalo, vtom sa ale roztvorila skala a krásne svetlo sa ukázalo. Chytro sa schytil princ a rovným krokom dnu do izby, ktorej dvere sa mu ukázali, išiel. Ako dnu vkročil, uzrel veľmi krásnu pannu i začalo mu srdce veľmi tĺcť, chcel sa jej prihovoriť, ale tá uhádnuc myšlienky jeho, pekne sa uklonila a rukou mu na jedny dvere ukázala. (...)

 

Rozprávka o Adamkovi a Evičke

Začiatok Jánom Kalinčiakom zapísanej rozprávky O Adamkovi a Evičke objavenej v Sreznevského pozostalosti (podľa súčasnej kodifikácie mierne upravený pôvodný Kalinčiakov zápis):
Bola raz jedna mať a tá mala veľmi, veľmi mrchavého muža. Len veru raz ten jej muž prišiel z poľovačky a doniesol, veľmi nahnevaný, pár holubov a povedal svojej žene: „Ľaďže, vidíš, tu máš tie dva holuby, keď prídem z hory, aby boli upečené, ale to ti povedám, aby ani len kúštik z nich nechybelo, ináčej ti hlavu odkrútim.“ A s tým ako prišiel, tak odišiel preč. Ženička sa rozplakala, že s ňou jej vlastný muž tak zle zachádza,  a išla piecť tie holuby. Ako ich pečie, tak ich pečie, iba raz jej triesky pod panvicou zhasli. Teda šla si na dvor triesok nabrať, len veru medzitým prišla mačka a uchytila jedného holúbka z panvice. Neborká žena prišla do kuchyne i uvidela, že už iba jedného holuba v panvici má. Zaplakala veľmi, ale čo robiť, jej muž by ju zabil, keby domov prišiel, teda vzala nôž a odrezala si jeden prsník a pekne ho upiekla. Muž prišiel domov i jedol holuby so svojou ženou, a keď už jedli ten prsník, veľmi sa to mužovi páčilo, ale zbadajúc, že to nemá žiadnych kostí, opytoval sa ženy, že kde ona také chutné mäso vzala. Ona sa mu hneď o všetkom priznala, muž na to povedal: „Hm, keď je tá človečina taká dobrá, veru by sme mohli naše deti porezať a tak na pečienku upiecť“. Žena k tomu privolila a hneď sa spolu radili, ako by tie svoje deti porezať mohli. Žena potom povedala, že ich pošle, aby išli triesok nazbierať, a ktoré prv príde, že to potom zarežú. Mali oni dvoje detí, staršie dievča sa zvalo Evička a chlapček Adamko. Práve keď sa rodičia tak o ich smrti rozprávali, počúvala Evička pod oblokom. I hneď bežala do záhradky k bračekovi Adamkovi i povedala mu: „Ach, Adamček, braček, veru nás to tí naši rodičia porezať chcú, poď so mnou, poď do širokého sveta!“ (...)

 

Sreznevskému sa vydať slovenské rozprávky napokon nepodarilo

Podľa vedkyne Viery Gašparíkovej k vydaniu prvej zbierky slovenských ľudových rozprávok tlačou Izmailom Sreznevským napokon nedošlo pre jeho pracovnú zaneprázdnenosť. „Vcelku možno povedať, že záznamy ľudovej prózy v pozostalosti I. I. Sreznevského môžeme zaradiť k najstarším zápisom vychádzajúcim zo slovenského ústneho podania, ktoré sa významne podieľajú na obohatení registra rozprávkových látok,“ napísala. Prvú zbierku slovenských rozprávok sa podarilo vydať tlačou až Jánovi Franciscimu r. 1845.

 

 

Pramene:
Slovackija pesni, ed. I. Sreznevskij, 1832
N. Kondrašov: Štyri rozprávky z Liptova zapísané Jánom Kalinčiakom (Slovenský národopis, 1973)
V. Gašparíková: Izmail I. Sreznevskij a slovenské rozprávky, 1988

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V Dobšinej sa boja jedni druhých. Vražda ich naučila

Mladý Róm dobil miestneho futbalistu. V nedeľu prišli do Dobšinej priaznivci ĽSNS.


Už ste čítali?