Tobiáš Masnicius (17. stor.) - prvý teoretik spoločného jazyka Čechov a Slovákov

Autor: Roman Kebísek | 18.12.2018 o 8:54 | (upravené 17.10.2020 o 18:55) Karma článku: 3,17 | Prečítané:  1503x

Tobiáš Masnicius odporučil Slovákom, aby písali po česky - aj preto, aby ich knihy čítali aj Česi. Zároveň odporučil, aby české slová, ktoré sú pre Slovákov nezrozumiteľné, nahrádzali zrozumiteľnými.  

Keď bol Masnicius evanjelickým kaplánom v Ilave, odsúdili ho na galeje. Z eskorty ušiel
Tobiáš Masnicius sa narodil r. 1640 v Zemianskych Kostoľanoch v rodine evanjelického farára. V 10-tich rokoch mu však otec zomrel. Štúdiá ukončil r. 1667 na evanjelickom kolégiu v Prešove, čo bola vrcholná evanjelická škola v Uhorsku. V r. 1668 sa stal rektorom v Senici, kde bol evanjelickým farárom dobový slovenský spisovateľ Štefan Pilárik. Už r. 1669 sa Tobiáš Masnicius stal rektorom v Ilave a r. 1670 ilavským kaplánom. Farárom v Ilave bol Joachim Kalinka (bol zároveň superintendentom, teda evanjelickým biskupom). Práve r. 1670, po potlačení tzv. Vešeléniho sprisahania časti uhorskej šľachty proti kráľovi, sa však v krajine začala séria opatrení proti protestantom, ktorých dvor dlhodobo nepovažoval za dostatočne lojálnych. Už v júli 1671 predvolali na súd do Bratislavy superintendenta Joachima Kalinku a obvinili ho z podpory proticisárskej literatúry, konkrétne zo šírenia knižných vízií lednického českého brata Mikuláša Drabíka. Z Bratislavy sa nemohol vzdialiť desať mesiacov, kým ho nevyhlásili za nevinného. Počas Kalinkovej neprítomnosti ho musel v Ilave zastupovať jeho kaplán Tobiáš Masnicius, ktorý sa r. 1671 oženil s dcérou evanjelického farára Andreja Sartoria Annou z neďalekej Košece. V marci 1673 vojsko v rámci opatrení proti evanjelikom im odobralo v Ilave chrám a odovzdalo katolíkom. V septembri 1673 opäť predvolali 72-ročného Joachima Kalinku (spolu s ďalšími) na súd do Bratislavy a obvinili z podielu na sprisahaní. Odmietol to (aj s ostatnými) ako výmysel, pod hrozbou mučenia, popravy a straty majetku však podpísal aj s ďalšími vyhlásenie o svojej vine, tzv. reverz, a po dohode so sudcami odišiel do nemeckého exilu. V marci 1674 predvolali do Bratislavy spolu s ďalšími stovkami protestantov aj Tobiáša Masnicia. Obvinili ich v podstate z toho istého ako predchádzajúcu skupinu. Veľká väčšina súdených v obave o život vinu priznala - podpísaním tzv. reverzu - výmenou za odchod do exilu alebo rezignovanie na svoj duchovný úrad. Necelá stovka však odmietla vinu priznať, tak išli do väzení, a potom časť z nich na galeje do Talianska - medzi nimi bol aj Tobiáš Masnicius. Dňa 1. mája 1675 však spolu s odsúdeným breznianskym rektorom Jánom Simonidesom utiekol z eskorty, až sa napokon obaja dostali do nemeckého exilu. R. 1678 prišla za Masniciom do exilu aj manželka Anna s dcérou Alžbetou. V exile sa im r. 1682 narodil syn Samuel. Medzitým r. 1681 na uhorskom sneme v meste Šopron rozhodnutia predchádzajúcich súdov zrušili, Tobiáš Masnicius sa r. 1683 definitívne vrátil do vlasti (tajne, na istý čas, bol v Uhorsku aj v čase exilu) a stal sa dvorným kazateľom Mateja Ostrožiča na ilavskom zámku. Tobiáš Masnicius o tom píše vo svojich latinských rukopisných pamätiach, ktoré sa zachovali v odpisoch. Až v 20. storočí ich vydal literárny historik Jozef Minárik:

O tri dni (to jest 18. januára) sme prišli do Svätého Jána, kde sme našli vznešených pánov. (...) Vo Svätom Jáne som nechal svojich domácich a so vznešeným pánom som šiel do Ilavy, kam sme sa dostali zdraví 11. februára 1683. V deviatu nedeľu pred Veľkou nocou som začal konať na zámku bohoslužby. (...) Dostal som zmluvu ohľadne dvorného kazateľa. Hneď od začiatku ma však uvítali, postihli a prenasledovali také nesmierne ťažkosti, že ledva sa dá zaznamenať jeden týždeň primeraného oddychu, v ktorom by som bol mohol písať a spisovať.

Postoj Masnicia k spisovnému jazyku - bol za češtinu bez nezrozumiteľných slov
O svojich názoroch na jazyk, ktorý by mali Slováci používať v knihách, Tobiáš Masnicius písal už v predhovore diela Vyvolená Boží vinice obnovená, ktorú vydal ešte v exile, konkrétne v  r. 1682. Sú to vlastne dejiny reformácie. Hovorí, že touto knihou chce poslúžiť slovenskému aj českému národu - píše po česky, no pre Slovákov nezrozumiteľným českým slovám sa vyhýba. Úryvok z knihy (pravopisne upravené): "(...) historii touto v jedno vvedenou v jazyku slovenském, řečí sprostou snad ne ve všem slibnou a ne dosti uličenou, však pravdivou a srozumitedlnou vůbec vydávám. A chtěje národu svému i českému poslužiti, rozdílná mluvení slovy obecnými a známými jsem pojil, aby čtouce aneb slyšíce i rozuměti i pravdivými a podstatnými důvody křivé nářky a nepřátelské důtky mírně porážeti a odvozovati mohli." Keď sa Tobiáš Masnicius vrátil do vlasti, o niekoľko rokov, r. 1696, vydal v Levoči ako prvý Slovák pre svojich rodákov pravopisnú príručku - pod názvom Zpráva písma slovenského, jak se má dobře psáti, čísti i tisknouti. Napríklad v nej píše: „V slovenském sice mlouvení rž, ř se neužívá, známost pak jeho jest užitečná k tisknutí kněh, aby i Čechové písem i kněh našich užívati mohli." 

Masniciov synovec Krman
So životom Tobiáša Masnicia je čiastočne spojený život jeho synovca Daniela Krmana, syna Masniciovej sestry Anny, ktorý sa stal veľkou postavou slovenskej kultúry. Daniel Krman chodil napr. ako dieťa istý čas do školy v Ilave, kde bol kaplánom jeho strýko Masnicius, u ktorého býval. Keď bol potom Tobiáš Masnicius v exile, ako 15-ročný prišiel za ním do Vratislavi v Sliezsku r. 1678 aj Daniel Krman, ktorý tu začal študovať. Potom študoval aj v Lipsku a vo Wittenbergu, kde skončil teologické štúdiá. Do Uhorska sa Krman vrátil r. 1683 ako 20-ročný, stal sa rektorom v Ilave, kde bol Masnicius farárom. V r. 1684 však Ilava prišla o evanjelický kostol aj školu a obaja tu skončili svoje pôsobenie.

Krman a otázka spisovného jazyka Slovákov; jeho práca na znovuvydaní Biblie
Tak ako Masnicius, aj Krman sa venoval otázke spisovného jazyka Slovákov. Daniel Krman bol rovnako ako Tobiáš Masnicius zástancom používania češtiny ako spisovného jazyka Slovákov. Pri vydávaní tzv. hallskej Biblie pre Slovákov r. 1722 Krman vyvinul veľké úsilie, aby vyšla v čistej češtine. Bibliu editorsky pripravoval bratislavský evanjelický farár Matej Bel. Išlo o znovuvydanie tzv. Kralickej Biblie, čo je jej preklad do češtiny z konca 16. storočia, ktorý urobila cirkev Jednota bratská. Keďže Jednota bratská mala vieroučne bližšie ku kalvínom ako k luteránom, luteráni si jej preklad pre svoje nové vydanie prispôsobili, čiže sa pustili do odstraňovania tzv. kalvinizmov. Jedným z iniciátorov nového vydania českej Biblie bol činorodý Nemec August Herman Francke, bývalý učiteľ Mateja Bela z univerzity v Halle. Bel Franckemu 31. októbra 1720 napísal:

K tomu, aby som ťa teraz obťažoval, ma primäla správa rozšírená po našom Uhorsku, že sa totiž usiluješ o to, aby sa mohla znovu vytlačiť česká Biblia podľa prekladov bratov, ktorá by slúžila pozostatkom široko-ďaleko roztratených českých cirkví, no predovšetkým slovenskému národu, usadenému v Uhorsku. Je tomu desať rokov, čo ma priatelia, ktorým leží na srdci spása tohto národa, povzbudzovaním pohli k tomu, aby som preklad českých bratov prezrel a porovnal s pravosťou originálu. Keď som toto s potešením robil, zistil som, že medzi európskymi prekladmi, ktoré som mohol čítať a ktorým som mohol rozumieť, tento preklad českých bratov si určite zaslúži prvé miesto. Takú veľkú starostlivosť mu tí mužovia venovali. Predsa sa však stalo, keďže sa priveľmi pridŕžali svojich hypotéz, že viaceré miesta prekrútili. (...) Predovšetkým teda: Český text najlepšieho vydania (...) treba celkovo zbaviť ani nie tak tlačových chýb, ktorých je veľmi málo, ale čo je hlavné, s úzkostlivou starostlivosťou kalvinizmov. (preklad Juraj Pavelek)

Krman v predhovore Biblie: Česi a Slováci hovoria tým istým jazykom
Odstraňovanie tzv. kalvinizmov mal na starosti Matej Bel aj ďalší ľudia zo Slovenska, ktorí však neovládali dostatočne češtinu. Historik Ján Tibenský píše, že Matej Bel preto Daniela Krmana požiadal, „aby všetko starostlivo opravil, čo sa mu zdá byť málo české“. V úvode Biblie potom Daniel Krman napísal, že sa modlí, aby „Bůh rozptýlený národ český, i nás, týmž jazykem mluvící, v dobré naději postavil". Biblia potom vyšla dokonca opakovane a mala dlhodobý vplyv na zotrvávanie slovenských evanjelikov pri češtine – až do rozhodnutia bratislavského učiteľa Ľudovíta Štúra a ďalších z r. 1843 o prechode z češtiny na slovenčinu.

Pramene:
T. Masnicius: Wywolena Božj Winnice Obnowena, Dráždany, 1682
J. Simonides: Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka, 1981
T. Masník, J. Simonides, J. Láni: Z vlasti na galeje,1961
T. Masnicius: Zpráwa pjsma slowenského, 1696
Obdobie protireformácie v dejinách slovenskej kultúry z hľadiska stredoeurópskeho kontextu (z príležitosti 300. výročia úmrtia Tobiáša Masníka), 1998

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?