Evanjelik Ján Simonides po odsúdení na galeje: Úrady nevládnu nad svedomím (1704)

Autor: Roman Kebísek | 5.12.2018 o 10:22 | Karma článku: 1,25 | Prečítané:  399x

Mladého, 26-ročného rektora evanjelického gymnázia v Brezne Jána Simonidesa súdili - ako aj ďalších protestantov - v roku 1674 za údajnú spoluúčasť na sprisahaní. Ján Simonides trval na svojej nevine.

 

Súd s evanjelikmi r. 1674

V r. 1670, po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania uhorskej šľachty proti panovníkovi Leopoldovi I., sa v krajine začala séria represií s cieľom eliminovať reálny aj možný odboj. Medzi opatreniami bolo aj predvolanie na súd niekoľko stoviek duchovných a učiteľov evanjelickej aj kalvínskej konfesie na 5. marca 1674 do Bratislavy. Dostavilo sa ich 300-400 - medzi nimi bol aj rektor evanjelického gymnázia v Brezne Ján Simonides. Paušálne, teda nie individuálne, boli obžalovaní zo spoluúčasti na Vešeléniho sprisahaní. Zároveň dostali možnosť podpísať tzv. reverz, teda uznať si vinu výmenou za exil či odchod z duchovného úradu. Všetci to odmietli, lebo sa necítili byť vinní. Celý proces považovali za snahu úradov vykoreniť protestantizmus v krajine. Tvrdili, že úrady ich nútia k priznaniu preto, lebo nemajú dôkazy, na základe ktorých by ich hodnoverne odsúdili - ich vinu chceli preukazovať ich vlastnými priznaniami. Súd nad nimi napokon vyniesol v apríli 1674 rozsudok smrti. V priebehu niekoľkých týždňov ich však neustále prehovárali, aby reverz predsa len podpísali. Veľká väčšina to aj urobila a mohli z Bratislavy odísť. Medzitým aj cisár Leopold I. zmenil rozsudok smrti na väzenie, resp. galeje. Napokon zostala necelá stovka najpevnejších, ktorí nič nepodpísali. Tí išli v máji, resp. júni 1674 do väzení v Leopoldove, v Komárne, či na Branči. Ján Simonides bol niekoľko mesiacov vo väzení v Leopoldove, kde spolu s ostatnými trpel hladom, zimou, pracovným vyčerpaním a celkovým ponižovaním. 

 

Odsúdení odišli v roku 1675 z väzení na galeje

Vo väzeniach ešte ďalší podpísali reverzy. Napokon, v marci 1675 presne 41 neoblomných väzňov - z rôznych miest - zaradili do vojenskej eskorty do Talianska, aby ich odviedli pešo na galeje. Jedným z nich bol aj Ján Simonides. V neskorších nemeckých pamätiach  Gottes Krafft und Gnade (Božia moc a milosť) spolu s ilavským evanjelickým kaplánom Tobiášom Masniciom - spoluväzňom - opísal aj posledné chvíle jedného zo spoluodsúdených, evanjelického farára z Malomsoku (dnes v Maďarsku) Gregora Helyho (uvádzaný aj ako Illyés):
Bol to 75-ročný človek a mal červienku, horúčku a všelijaké iné choroby. Keď tento starý človek padol pri tzv. Monte Albano a nevládal ísť ďalej, kapitán sa len-len zdržal, aby ho neprebodol. Napokon ho dal posadiť na osla a ďalší dvaja väzni ho museli držať. Vojaci ho zozadu bili a takto ho za ustavičnej bitky dopravili až do Pescopenara. V tomto mestečku sme prosili kapitána a ostatných oficierov, aby chorý ostal tu, ale márne. Zasa ho dali posadiť na osla, iní väzni ho museli držať a kaprál Sojka ho nemilosrdne bil medzi rukami tých, čo ho podopierali. Tu prosil jeden z väzňov, čo podopierali chorého, aby s ním zaobchádzali predsa milosrdnejšie, ale kaprál Sojka sa tak rozbesnil, že bil tohto väzňa päsťou, v ktorej držal kameň, poranil ho a klial, ako vedel najhoršie. Nuž väzeň šiel s plačom a vzdychmi ďalej a keďže sa osol potkol na kameni, padol i chorý dolu. A tak ležal v bezvedomí a nevládny na zemi, väzni stáli okolo neho a v tomto jeho poslednom utrpení ho povzbudzovali, aby odovzdal svojho ducha Pánu. Ale aj o túto útechu olúpili tohto starčeka v jeho posledných chvíľach, lebo tam prišiel kapitán a palicou odohnal väzňov, ktorí umierajúceho potešovali. A keď videl, že uňho nie je nijaká nádej na život, olúpil ho o topánky, klobúk, kabát a opasok a nechali ho napokon ležať na poli. Či sa tomuto mŕtvemu stali hrobom psi a vtáci, to vie iba ten, čo opatruje kosti zbožných... (podľa prekladu Jozefa Minárika).

Simonides z eskorty v Taliansku utiekol
Niekoľko dní po smrti malomsockého evanjelického farára Gregora Helyho došlo na talianskej pôde k úteku niektorých eskortovaných - vyčerpaných katastrofálnymi podmienkami pochodu. Dňa 1. mája 1675 ušiel najskôr krupinský učiteľ Juraj Láni (nar. 1646), ktorý sa napokon vlastnými silami dostal do Nemecka (niečo o ňom aj - tu). Neskôr, ešte v ten istý deň, ušli spoločne aj Ján Simonides (nar. 1648) s ilavským kaplánom Tobiášom Masniciom (nar. 1640). O pár dní ich síce chytili miestni strážnici a dali do väzenia, no v júni ich vykúpil bohatý nemecký evanjelik, ktorý sa v oblasti nachádzal, a odišli s jeho pomocou do Nemecka. Tam spolu postupne vydali niekoľko diel v latinčine a nemčine o utrpení uhorských protestantov.

Simonidesova matka: Keby som ťa ešte uvidela, už by som mohla aj zomrieť
Ján Simonides napísal z exilu najbližším, ktorí netušili, čo je s ním. 22. apríla 1676 mu otec Pavol napísal list, v ktorom mu taktiež sprostredkoval náreky matky počas obdobia, keď o ňom nič nevedeli, no počuli, že ho vraj sťali. V liste otec prepisuje slová matky po tom, ako sa dopočula hroznú správu o údajnej synovej smrti:
Ach, moje milé biele telo, kdože tebe po smrti očistil, umyl? Kdo te obliekol? Ach, moja milá učená hlavička, kdežes ty se válala po blate, po ceste, po smetí? Ach, moje milé sladké ústa, které ke mne líbežne a uctive mluvili a mne pekné a líbežné slová dávali! (...) Ach, múj premilý synu, kdybych te aspon len jednúc juž videla a tvé jedinké slovo ku mne promluvené slyšela, bar bych hned zemrela!

Manželka Katarína ho r. 1677 listom upokojuje, že doma je všetko v poriadku
Exulantovi Jánovi Simonidesovi napísala 30. mája 1677 list manželka Katarína. Bývala so synom v Prešove u svojich rodičov. Úryvok z listu:
Zdravá sem i s synáčkem, buď Pánu Bohu chvála, z toho se i ja radujem velice, že ste zdravý. Jak by se ja mela spravovati z Vašeho naučení, múj milý drahý pane, a z rozkazu Božího, usilujem se z Božskej pomoci každú hodinu. Premeškávaní mé jest spokojné, jak vedla duši, tela, živnosti každodennej, tak i vedla zachování dobrých vecí nám od Pána Boha propújčených, takže nepotrebné jest, aby ste se proto zarmucovali a starali. Prívetivost Vašu velikú poznávam i v tom ke mne, múj milý drahý pane, že mne kážete od kupca vraclavského vzíti 75 tolárúv, z kterých aby dala pet tolárúv zarmúceným rodičom. Ale však z Božského požehnání mám ja na mé každodenné poctivé z mej práci každodennej tolik na vychování, proto Vás prosím, v tom se nestarejte, ja radnej pánu otci z mého dám a dlužstvo Vám neudelám; a tak vezte, múj milý drahý pane, že ja nevzala sem ani jeden peníz od toho kupca.

Do Uhorska sa Simonides vrátil r. 1683
V r. 1681 na uhorskom sneme v Šoprone zrušili rozhodnutia súdov proti protestantom a povolili im návrat domov. Ján Simonides sa vrátil r. 1683. Pôsobil na viacerých miestach na Slovensku, od r. 1695 ako farár v Banskej Bystrici.

Simonides: Vrchnosť nemá právo vládnuť nad svedomím človeka

V roku 1704 vyšiel Jánovi Simonidesovi za hranicami aj katechizmus s názvom Vysvětlení křestianskeho učení. Išlo o knihu ovplyvnenú tzv. pietizmom, čo bol z Nemecka vychádzajúci smer v evanjelickej cirkvi, ktorý zdôrazňoval osobnú úprimnú zbožnosť a činorodosť na úkor formálnej ortodoxnosti. Túto knihu v r. 1707 na evanjelickej synode v Ružomberku, ktorá ostro odsúdila pietizmus, však zakázali. Na synode sa zúčastnili svetské aj duchovné evanjelické autority Uhorska. Ján Simonides v knihe napr. napísal, že vrchnosť nemá nad poddaným moc v duchovných, len v svetských veciach:
Má-li vrchnost světská moc nad svědomím? V věcech sic světských když něco rozkazuje a přikazuje, to zavazuje svědomí poddaných, a to tak, že nejen v pokuty upadají, ale i svědomí své urážejí, jestli ustanovení své vrchnosti přestupují. Ale v duchovních nemá moc a vládu poddaným předpisovati a rozkazovati, co chce, a tak nemúže ani nad svědomím jejich panovati; a jestli to učiní, prestupuje meze ouřadu svého, a nemá jí, než Bohu poslušnost dokázana byti.

Simonides vyzýval, aby Slováci písali tak, ako hovoria
Dielo vyšlo v Žitave v Hornej Lužici, kde pôsobilo veľa českých aj slovenských exulantov. Ján Simonides v knihe zároveň vyzýval Slovákov, ktorých publikácie vychádzali v tej dobe často v nie plne zrozumiteľnej češtine, aby písali tak, ako hovoria - je to analogická výzva, ako u Daniela Simonidesa z r. 1683 (viac o Danielovi Sinapiovi - tu). Ján Simonides tiež upozorňoval, že jazyk autorovho rukopisu sa nie vždy musí zhodovať s jazykom tlače, pretože autor nie je prítomný v tlačiarni, kde môže prísť k zmenám:
Vyznávám i to, že sem orthographiam a čárky, o které se mnozí v psaní velice starají, hrubě nenasledoval. Slovenských v zemi naší obyčejných sem se dokládal, obzvláště pak toho, co by mohlo smysl slov zacloniti, pilně sem se varoval a k cíli mému, totiž k zřetedlnosti a k snadnosti v řeči naší nevybroušené všudy sem směřoval a nerozumitedlných slov českých vystříhal, a to poněvadž mnohá slova v čisté češtiné se nacházejí nám Slovákúm neznámé, pročež jako my v Uhřích z větší částky mluvíme, tak i psati máme (...) Za to mám, že dobrý, pobožný, upřimný a laskavý čtenář na mém dobrém předsevzetí a úmyslu, i v tom, že sem v slovenském jazyku toto vydati chtěl, přestane, a omylúv vtroušených zveličovati nebude, zčástky i tlačiteli řeči slovenské nepovědomému a mé také nepřítomnosti připisovat bude.

Zachoval sa rukopis Simonidesových kázní
Zachovala sa aj rukopisná zbierka kázní Jána Simonidesa, ktorú nazval Reči, v kterých se lid Boží napomína, aby se od cesty zlé odvrátil a na pravú, dobrú navrátil. Úryvok z kázne prednesenej 24. októbra 1706 (z čias protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákociho):
Jdi a obráť se na kterúkoli chceš stranu v našé milé vlasti, co uslyšíš? Všudy trúchlivú a žalostnú kázeň o meči, o ohni, o smrti násilné, hrozné a strašlivé, o lúpeži, plundrování, o jiných mnohých težkostech a nerestech! Ach, jak mnohé mestá, dediny, hrady, curiae zemanské ohnem spálené, že obyvatelé jejich, rodičové s dítkami, páni velicí s služebníky musejí pod cizím dachem, anebo pod nebem své trúchlivé obydlení v strachu a v velikém nedostatku míti! A ač mnohé místa a mestá nejsú ješte zborené a skazené, však co jsú pro ukrutnost neprítele? Hospoda šelm, líšek, vlkú, sov a tak dále!

Simonides zomrel r. 1708 v Banskej Bystrici
Ján Simonides zomrel v  Banskej Bystrici r. 1708. Ján Drobný v diele Evanjelickí slovenskí martýri z r. 1929 o tom napísal: 
Pochovali ho v menšom zámockom chráme. Jezuiti mu však ani po smrti nedožičili pokoja, ale keď — nočnou dobou — ľstivým spôsobom zaujali chrámy zámocké, Simonidesa exhumovali a vyhodili za múry mesta, nestarajúc sa ďalej o mrtvé telo. Ale vďační cirkevníci vzali si a pochovali počestne vo svojom drevenom, von z mesta vystavenom chráme mrtvolu vzácneho muža a veľkého trpiteľa. 

Pramene:
Tobiáš Masník, Ján Simonides, Juraj Láni: Z vlasti na galeje, 1961
Ján Mišianik: Antológia staršej slovenskej literatúry, 1981
Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva (Barok), 1997

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Vidíte lídra? Lebo ľudia nie

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.


Už ste čítali?