Daniel Sinapius (nar. 1640) uprednostňoval zrozumiteľný jazyk pred dodržiavaním pravopisu

Autor: Roman Kebísek | 10.11.2018 o 6:30 | (upravené 10.11.2018 o 23:04) Karma článku: 1,44 | Prečítané:  495x

Evanjelického farára z Radvane Daniela Sinapia obžalovali r. 1673 spolu s ďalšími z údajnej vzbury. Obvinenie odmietol, no keď mu úrady ponúkli exil, odišiel. Tam vydal prvú knižku so slovenskými prísloviami.  

 

V r. 1673 odišiel Sinapius z Uhorska do Sliezska

Daniel Sinapius začal r. 1670 pôsobiť vo veku 30 rokov ako evanjelický farár v Radvani pri Banskej Bystrici. Práve v tomto roku v krajine odhalili tzv. Vešeléniho sprisahanie uhorskej šľachty proti panovníkovi Leopoldovi I. a úrady začali sériu opatrení s cieľom rýchlejšie zaviesť absolutistickú vládu. Jedným z nich bola aj rekatolizácia. Iniciatívu pri jej uskutočňovaní prebrala hlavne vysoká uhorská katolícka hierarchia. V r. 1673 predvolali na súd do Bratislavy do 40 evanjelických duchovných, vrátane Daniela Sinapia, a paušálne ich obvinili z podpory sprisahania - čiže neboli to konkrétne žaloby voči individuálnym osobám. Kňazi obvinenie odmietli ako vykonštruované. Súd pod vedením uhorského prímasa, Slováka Juraja Selepčéniho, im dal na výber - buď ich odsúdia, aj na trest smrti, alebo sa písomne priznajú k obvineniu s tým, že potom budú môcť slobodne opustiť krajinu, resp. zostať doma, ale len ako súkromné osoby, nie duchovné. Všetci predložené vyhlásenie, tzv. reverz, podpísali a boli prepustení (jeden, Matej Šuhajda z Varína, prestúpil na katolicizmus). Daniel Sinapius odišiel do mesta Brzeg v Sliezsku, potom do Vratislavi a odtiaľ r. 1677 do Nowého Bojanowa v Poľsku, kde dostal miesto rektora školy.

 

Sinapiova učebnica: Neo-forum Latino-Slavonicum

V roku 1678 vydal Daniel Sinapius v kontexte vtedajšej slovenskej literatúry pozoruhodnú knihu - zozbierané slovenské príslovia a porekadlá, a to spolu s prísloviami najmä poľského pôvodu a s latinskými sentenciami - pod dvojjazyčným názvom Neo-forum Latino-Slavonicum - Nový trh latinsko-slovenský. Daniel Sinapius vo venovaní diela píše, že ho adresoval predovšetkým deťom slovenskej šľachty, v prvom rade Jánovi Radvanskému (nar. 1666), synovi svojho patróna Juraja Radvanského (nar. 1645) z Radvane, odkiaľ musel ako evanjelický farár odísť. Keď kniha vyšla, Ján Radvanský mal 12 rokov. Literárny historik Jaroslav Vlček o diele napísal: „Táto knižka (...) je najstaršia dosiaľ známa zbierka slovenských prísloví a má zrejmý ráz školskej učebnej pomôcky.“ Bola to teda podporná učebnica pri štúdiu latinčiny, aj materinského, ale spisovného jazyka Slovákov – vtedy to bola tzv. bibličtina, teda (často slovenčená) knižná čeština. Chcel, aby sa Slováci vyjadrovali názorne, ab písali bohatším jazykom. Prečo Daniel Sinapius nazval knihu Nový trh latinsko-slovenský? Ako sám vysvetlil, zozbieranú frazeológiu obrazne ponúkal, ako „potrebný tovar na trhu“. V knihe upozorňoval Slovákov, že k rodnému jazyku sa nestavajú dostatočne zodpovedne a vo vyššom štýle si zľahčujú prácu tým, že používajú latinské výpožičky. Samotný Sinapiov jazyk je obrazný:
Prijde-li co mluviti aneb psati, volí i obecný človek k Paní Latine mendicatum (žobrať) jíti a od ní nekterú hrstku strovy sobě nažebrúce, leda by list splésti, nežli svému jazyku, dosti peknému a pritrefnému, té chvály dopríti.

 

Kniha ako spomienka Sinapia na matku
V úvode exulant Daniel Sinapius o zdroji prísloví píše (podľa prekladu z latinčiny od Jozefa Minárika): „Medzitým môjmu domotanému osudu dovoľte, aby som týmto príjemným odbočením mohol trochu osviežiť svoju rozbúrenú myseľ spomienkou na tie uplynulé časy, v ktorých som sa totiž ako chlapec kedysi sediaci po boku najmilovanejšej matky naučil také zvraty reči (...). Lebo to, čo sa pije s materinským mliekom, je nám o toľko milšie, o koľko sú tie mladšie a slobodnejšie roky detstva drahšie a príjemnejšie." Sinapiova matka Barbora, rodáčka z Dubnice nad Váhom, bola dcérou tamojšieho evanjelického farára Jána Liciho. Literárni historici však upozorňujú, že v knižke sú príslovia a porekadlá slovenského pôvodu v menšine, väčšinu tvoria preložené z poľských zdrojov.

Niektoré Sinapiove príslovia a porekadlá:
Za babku by veš prez Tatry hnal.
Kdy se trunkem zahreje hlava, v ten čas nejlepe plynú slová.
Nekdy i pod sprostým rúchem chodí múdrosť s velkým bruchem.
Zlí to místo jídla mají, když nekoho pomluvají.
Malý zlodej viseť musí, velký mešcem všetko dusí.
Velmi se tam pýcha zmáha, kdy se pánem žebrák stáva.
Starosť ne sama prichodí, mnoho chorob s sebú vodí.
Kdo mluví, co chce, uslyší, co nechce.
Co musím, to rád učiním.
Lepší dnes kus, než zítra hus.
Lepe pripatrit samému, nežli veriti druhému.
Susedova krava více mleka míva.
Cizí chleb chutnejší.
Pred deždem utíkal a upadl do vody.
Koho vítr na zem zvalí, toho každý kyjem valí.
Když pes již na zemi leží, každý ho trhati beží.
Potreba naučí drevo rúbať.
Lenivá ruka hotová brichu muka.
Kdo v záhalce živút trávi, ten se rád ve zlosti baví.
Žáden bez práce nejí koláče.
Žádnemu pečené holuby do ust nepadají.
Jaková robota, taková odplata.
Jaká práca, taká pláca.
Jakový pán, takový krám.
Jakový v hore hlas, takový ohlas.

 

V r. 1683 sa Sinapius vrátil z exilu do Uhorska

Kým bol Daniel Sinapius v exile, na uhorskom sneme v Šoprone v r. 1681 všetky rozhodnutia súdov, ktoré nasledovali po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania, zrušili. Daniel Sinapius sa preto r. 1683 vrátil z exilu do Uhorska. Mimochodom, Daniela Sinapia nasledovala po rozsudku r. 1673 do vyhnanstva aj jeho rodina, vrátane napr. aj jeho syna Jána, vtedy 6-ročného, ten však zostal napokon žiť v zahraničí, kde si získal uznanie ako historik Iohannes Sinapius. 

 

 

 

Sinapius uprednostňoval zrozumiteľnosť jazyka pred prísnym dodržiavaním pravopisu
Daniel Sinapius bol po návrate r. 1683 z exilu krátko vo svojom pôvodnom pôsobisku, v Radvani, opäť evanjelickým farárom, ešte v tom istom roku ho však povolali za diakona do Levoče. Krátko po svojom príchode tam vydal katechizmus s názvom Perlička dítek Božích, čo bolo upravené vydanie rovnomennej knižky od Čecha Sixta P. Močidlanského. Sinapiov je však úvod, ktorý svojím postojom k slovenčine vzbudzuje mimoriadnu pozornosť. Vyzýva v ňom Slovákov, aby nepoužívali neznáme české slová a viac sa sústredili na zrozumiteľnosť textu ako na prísne dodržiavanie pravopisných pravidiel. Z úvodu Daniela Sinapia: 

Přílišnú bádanici a čarky v ortografii, o ktoré se mnozi nadmír v písaní starají, nehrubě jsem nasledoval: slov slovenských v zemi naši obyčejných, však k čistotě české se blížících, sem se dokladal; obzvláště pak toho, co by bylo mohlo slov rozum zacloniti, pilně sem se varoval a k cíli mému, t. zřetedlnosti a lehkosti, v řeči naší nevybrusené všudy sem směroval. (...) Obzvlaště poněvadž se mnohé slová v čisté češtině, tak nám Slovakům jako chodník na Tatry neznáme nachazejí (kpk: medle, brzo, jho, tluka, podrobny), proto jako mluvíme, tak i psati máme, ne čtiržý, ale čtiry, ne křt, ale krst. (...) Tak i my pro některých slov chatrnost nemáme hnědky ruce opuštěti, za jazyk náš se styděti, ale raděj to staré: usus me genuit (zrodilo ma používanie), praktikovati. (...) žáden se tehdy i dnes nemá z některého malého slov nakřivení horšiti, jestli toliko podstata slova a rozum reči nebyva měněny.

 

O mene Sinapius
Daniel Sinapius, ktorého život bol v niektorých obdobiach tesne zviazaný s rodinou Radvanských, pochádzal z pôvodne nemeckej sliezskej rodiny, ktorá sa v slovenskom prostredí poslovenčila. Narodil sa v Sučanoch v Turci (jeho otec sa narodil v Beckove). O jeho priezvisku historik Rudo Brtáň napísal:
Pôvodné meno Sinapius bolo po nemecky Senf (alebo Senfft, t. j. horčica). Podľa grécko-latinského sinape - sinapi - sinapis (horčica) si Senfovci polatinčili priezvisko na Sinapius (aj Sinapi). Daniel Sinapius sa len v Perličke dítek božích (1683 v Levoči) označil “z Horčice”, čo bola iba narážka na Sinapius - Sinapi. Nikdy sa nepodpísal Horčička.

Sinapiovho niekdajšieho patróna Radvanského r. 1687 umučili na smrť
Daniel Sinapius žil v Levoči až do svojej skorej smrti r. 1688. Len pár mesiacov predtým, r. 1687, bol v neďalekom Prešove umučený na smrť jeho niekdajší patrón, 42-ročný Juraj Radvanský. Mučili ho pri výsluchu počas tzv. Prešovských jatiek, čo bola séria brutálnych súdnych procesov s vyše 20-timi popravami prešovských, ale aj iných protestantských šľachticov, mešťanov a ďalších. Boli obvinení z údajnej účasti na novom sprisahaní proti cisárovi Leopoldovi I., iniciátorkou ktorého mala byť Helena Zrínska, manželka Imricha Tököliho - vodcu krátko predtým skončeného proticisárskeho povstania - opevnená v Mukačeve. Prešovské jatky opísal prešovský učiteľ Ján Rezik, ktorý utiekol z mesta krátko pred nimi. Úryvok z latinského diela Jána Rezika Laniena Eperiensis (Prešovské jatky), ktorý sa týka Juraja Radvanského (preklad Gustáv Pogány):
V mesiaci februári priviezli ho do Prešova a pozbaviac ho záprahu i ostatných vecí, čo mal, uväznili a nútili odpovedať na rozličné otázky pred sudcami na radnici; potom ho vytiahli na škripec. Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. Diváci spozorovali, že telo jeho bolo také spálené, ako býva pečená hovädzina. V nevýslovných bolestiach a útrapách sa zvieral za mnohé dlhé dni na holej slame na zemi tento kedysi najšťastnejší medzi ľuďmi, teraz najúbohejší bedár, hodný zľutovania všetkých, vyjmúc tých, ktorí ho utýrali a utýrať dali, najmä sudcov a katov.

K Radvanskému prišiel slovenský farár Andricius, ktorý pochovával Sinapiovu sestru
Juraj Radvanský odmietol akúkoľvek vinu - aj pri mučení, ktorému nakoniec podľahol. Jeho mŕtve telo vyviezli na vozíku na popravisko, potupne ho 22. apríla 1687 sťali, rozštvrtili a jednotlivé časti zavesili na verejné miesta. Ďalšie svedectvá o Prešovských jatkách získal zeman, vojak, učiteľ a zberateľ starých listín Samuel Székely (nar. 1704). Píše, ako za mučeným Jurajom Radvanským chodil do väzenia jeho syn Ján. Ten u strojcu jatiek, cisárskeho splnomocnenca Antonia Caraffu, zároveň vymohol pre otca pred jeho smrťou aj slovenského evanjelického farára Jána Andricia (v Prešove bol ešte nemecký evanjelický farár a maďarský): "Nakoniec Ján Radvanský vymohol u Caraffu, aby už-už umierajúceho otca mohol navštíviť Ján Andricius, ktorý spolu s jeho synom Jánom prítomný bol pri jeho konaní, umieraní a pri smrti." Mimochodom, Ján Andricius predniesol tiež pohrebnú reč nad hrobom Sinapiovej sestry Heleny, manželky prešovského profesora Eliáša Ladivera, ktorá zomrela r. 1684. Na jej smrť napísal rozlúčkovú báseň aj Daniel Sinapius, ktorý zomrel štyri roky po nej. Záver jeho skladby: 
Dobrá noc po stokrát, sestřičko má přemilá, 
jenž se tež po smrti stkvěješ v nebi spanilá! 
Zprostil tě bídy Bůh a vvédl v radost věčnú, 
dejž, Bože, tu skoro byť nám radost společnú.

 

Pramene:
J. Rezik: Katovské lešenie prešovské, postavené R. 1687, čiže prešovská jatka, 1931
D. Sinapius-Horčička st.: Neo-forum Latino-Slavonicum, 1988
Perlička dítek Božích, ed. D. Sinapius, 1701

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?