Joachim Kalinka, evanjelický biskup z Ilavy, ktorý odišiel r. 1673 do exilu

Autor: Roman Kebísek | 13.9.2018 o 20:37 | (upravené 7.1.2020 o 8:24) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  327x

Evanjelického superintendenta (biskupa) Joachima Kalinku obvinili z účasti na sprisahaní. Obvinenie považoval za vykonštruované, po hrozbách a na následný návrh úradov však odišiel do exilu.

 

Na začiatku prenasledovania Kalinku bola kniha českého exulanta Drabíka
V roku 1657 vydal v Amsterdame český exulant, biskup cirkvi Jednota bratská Jan Amos Komenský vízie člena Jednoty bratskej Mikuláša Drabíka, ktorý žil v exile v Lednici pri Púchove. Jan Amos Komenský ich potom ešte vydal opakovane. Podľa Drabíkových vízií mal čoskoro prísť pád Habsburgovcov, ktorí vládli v Rakúskej monarchii. Prišiel však rok 1670, keď sa po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania uhorskej šľachty proti panovníkovi, Habsburgovi Leopoldovi I., začala v krajine séria súdov s jeho aktérmi, ale aj s osobami pre dvor potenciálne nebezpečnými, či nepohodlnými. Takto sa v roku 1671 začal v Bratislave, hlavnom meste Uhorska, aj proces s Mikulášom Drabíkom, vtedy už 83-ročným. Po ňom, začiatkom júla 1671, predvolali na súd do Bratislavy aj evanjelického superintendenta (biskupa) Joachima Kalinku (1601-78), pôsobiaceho v Ilave, ktorého obviňovali zo šírenia exulantových vízií. 

Počas súdneho procesu si Kalinka viedol denník
Joachim Kalinka si počas niekoľkomesačného procesu, teda aj núteného pobytu v Bratislave, viedol latinsko-slovenský denník, ktorý sa zachoval dodnes (doteraz však boli z neho publikované iba úryvky). Na prvom výsluchu bol 13. júla 1671. Pýtali sa ho, či má Drabíkovu knihu. Povedal, že má, ale doma. Joachim Kalinka poprel, že by víziám veril, naopak, označil ich za fantázie. Obvinili ho však z toho, že o knihe neinformoval úrady. Na druhý deň, 14. júla, súd odsúdil za vízie Drabíka na smrť. Na ďalší deň, 15. júla, odsúdený český exulant svoje proroctvá pred uhorským prímasom, ostrihomským arcibiskupom, Slovákom Jurajom Selepčénim (bol jedným zo sudcov) a ďalšími katolíkmi odvolal. 16. júla zavolali k Drabíkovi Kalinku a ďalších evanjelikov, aby o Drabíkovom odvolaní proroctiev nepochybovali ani nekatolíci. Mikuláš Drabík, ktorý ich znova odvolal, očakával, že ho prepustia na slobodu. Stal sa však opak - išiel hneď na popravisko pred bratislavskú radnicu, kde ho sťali.

Po Drabíkovej poprave Selepčéni vyzval Kalinku, aby „uvažoval nad svojimi vecami“
Po poprave 83-ročného Mikuláša Drabíka, ešte v ten deň, 16. júla, pozval 70-ročného Joachima Kalinku do svojej honosnej záhrady arcibiskup Juraj Selepčéni. Išlo o záhradu pri arcibiskupskom letnom paláci, budove, ktorá stále stojí a v súčasnosti v nej sídli slovenská vláda. Zvyšky záhrady v jej okolí sa zachovali dodnes. Úryvok z Kalinkovho denníka (z latinčiny preložil Jozef Minárik):

Asi o šiestej večernej hodine toho dňa (16. júla 1671 – pár hodín po poprave Drabíka) som bol zavolaný po arcibiskupovom mládencovi na osvieženie a rozhovor do arcibiskupskej záhrady, ktorá je za predmestím mesta, kadiaľ sa ide do Sv. Jura. Odídem, priberúc si Michala Príleského (jeho zať), a prídem do záhrady pred príchodom najosvietenejšieho. Príde veľká družina kanonikov a dvoranov, ba i húf nevolaných. Prvá prehliadka patrila rybám, ktorým sám hádzal omrvinky chleba, druhá králikom, tretia bažantom, potom studničkám a žľabom, napokon viniču, indickým stromom a iným veciam zasadeným v tej záhrade z cudzích krajín. Záhradník nebol prítomný, preto k ostatným vzácnostiam, ktoré chcel ukázať, nemohol sa dostať a ukázať ich, čo bolestne niesol. Uprostred záhrady zastal, spytujúc sa, čo sa mi páči. Povedal som, že v mojom živote som nič podobné nevidel. „Ale také veľké veci sa hodia k veľkým.“ On na to: „Ja som tu veľa vynaložil pri obnovovaní.“ Dodal, že táto záhrada nie je ničím v porovnaní s rajom, z ktorého bol vyhnaný človek, a s večným životom, ktorý pripravil verným svojou zásluhou Kristus Pán. A ja: „Istotne viem, že sám Drabík prišiel, čo sa týka duše, do oveľa utešenejšej, ako je táto záhrada...“ Keď všetci mlčali, šiel ďalej. (...) Vonku si ma potom zavolá nabok a vraví: „Keď vaša jasnosť príde častejšie do záhrady, zabaví sa tu. Prikážem záhradníkovi, aby v tom nebránil. Zároveň napomínam a prosím, aby chytro pouvažovala o svojich veciach.“

Od Kalinku chceli, aby konvertoval, Selepčéni mu ponúkal aj časť Trenčianskych Teplíc
Joachim Kalinka bol na výsluchu ešte 18. júla. Po ňom mu povedali, že jeho záležitosť sa bude ďalej riešiť vo Viedni a on má čakať na rozhodnutie v Bratislave. Čakal niekoľko mesiacov. V októbri 1671 za ním prišiel bratislavský katolícky farár Juraj Boršický, ktorého za ním poslal sám arcibiskup Selepčéni s ponukou, aby "sa vrátil do lona katolíckej cirkvi a zanechal bludy“. Ak prestúpi, môže podľa Boršického očakávať odmenu: Budete mať skvelé postavenie, veľkú česť; stanete sa prepoštom, kanonikom a dosiahnete s tým spojený nielen primeraný titul, ale s titulom i bohatý dôchodok“. Kalinka to odmietol, Boršický však pokračoval: „Ste zemanom, máte svoje zemianske kúrie, ale len zástavným právom udelené, pri tejto príležitosti učiníte si ich dedičnými, pripadnú vám a vašim potomkom dedične. A čo viac, pridaný vám bude ešte majetok Veľký Kolačín a v Trenčianskych Tepliciach čiastka, ktorá prináležala Rákocimu. Tento sa už poddal a trenčianske statky svoje nechal v rukách cisárových, môže ich on udeliť, komu chce. Je to v pravde zriedkavo prajná príležitosť, poneváč všetko v rukách má arcibiskup. Mnohí sa už uňho uchádzali o to šťastie, ale nedosiahli ho, lebo to všetko vám je odložené.“ (text podľa Kalinkovho životopisca Jána Mocka) Kalinka to opäť odmietol. Keď sa ho Boršický opýtal, čo má povedať arcibiskupovi, Kalinka odpovedal, aby ho pustili domov. Napokon ho na slobodu prepustili až v máji 1672. Cestou domov do Ilavy sa zastavil aj v neďalekom Veľkom Kolačíne (dnes súčasť Novej Dubnice), kde mal majetky a kde ho čakala jeho manželka.

Kalinka si počas pobytu v Bratislave zapisoval veselé historky, ktoré počul
Joachim Kalinka si do svojho denníka zapisoval aj rôzne príbehy, ktoré počul počas svojho pobytu v Bratislave. Pri absencii vydávania podobnej svetskej zábavnej literatúry v tých časoch u nás mu možno kompenzovali tento kultúrny nedostatok. Literárny historik Jozef Minárik o tom napísal:

Kalinkov denník je jedinečným prameňom pre poznanie vtedajších populárnych  poviedkových, anekdotických a predovšetkým facetických  látok a metód ich šírenia. Má zapísaných 19 historiek, poviedok, anekdot a najmä facécií, ktoré sa rozprávali pri cestovaní a hlavne pri stolovaní (napr. o pánovi a slúžke vydávajúcej sa za ducha zomrelej panej, o farárovi a potrestanej mulici, o čarodejníkovi a sklárovi, o Faustovi, o pánovi a ryšavom hostinskom, o sluhovi hovoriacom pravdu a o susedovi zabitom klobásou).

Kalinku r. 1673 znova predvolali pred súd v Bratislave; obvinili ho z rebélie
V roku 1673 – na 25. septembra - predvolali na súd v Bratislave vyše 30 evanjelických duchovných. Paušálne ich obvinili z podpory Vešeléniho sprisahania časti uhorskej šľachty proti cisárovi Leopoldovi I. Medzi predvolanými bol aj Joachim Kalinka. Kňazi obvinenie odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie protestantizmu v krajine. Významnú úlohu v súdnom procese mal trenčiansky a liptovský župan, ktorý zastával aj niektoré štátne funkcie, Juraj Ilešházi. Býval v kaštieli v Dubnici, neďaleko Ilavy, v mladosti prestúpil z rodičovskej evanjelickej viery na katolicizmus. Počas súdu robil istého sprostredkovateľa medzi predsedom súdu, uhorským prímasom, Slovákom Jurajom Selepčénim a obžalovanými. Podľa rečí Juraja Ilešháziho hrozilo niektorým obvineným mučenie a trest smrti. Kalinkov životopisec Ján Mocko o tom napísal:

5. októbra 1673 zase zasadal súd, aby vyniesol a vyhlásil rozsudok. A pretože bez krikľavej nespravodlivosti nemohol byť vynesený, mali sami obžalovaní byť im v tom nápomocní. Hľadeli totiž zastrašovaním obžalovaných priviesť k tomu, aby sami uznali sa vinnými, a tak prosili o milosť. O 9. hodine prišiel k nim Juro Ilešházi a prehovoril k nim takto: „Poďte páni, poďte a počúvajte ma! Ja trebárs z luterána stal som sa katolíkom, ľutujem vás; veď hľa, niektorí z vás boli mojimi spolužiakmi a iní dobrými priateľmi. Iste, iste, visí nad hlavami vašimi hrozný rozsudok. Štyria dozaista odsúdení budú na muky, potom sťatí a ruky ich odseknuté; ostatných očakáva smutné vyhnanstvo. Preto radím vám, proste panovníka o milosť a prihovárajte sa i za tých štyroch.“ Sám Selepčéni napomínal ich, aby sa poddali, uposlúchli túto radu, on sám že ich bude všemožne podporovať.

Kalinka a ďalší obvinení podpísali tzv. reverzy
Súd pod vedením Juraja Selepčéniho im dal na výber - buď ich odsúdia, aj na trest smrti, alebo sa písomne priznajú k obvineniu, no budú môcť slobodne opustiť krajinu, resp. zostať doma, ale vzdajú sa svojho kňazského úradu. Išlo o podpis tzv. reverzu. Ako píše historik Ján Mocko, duchovní boli ochotní reverz podpísať, ale iba bez priznania sa k obvineniu. Údajne im aj prisľúbili, že túto formuláciu vyhodia, ale dali im vraj napokon podvodne podpísať pôvodný reverz bez toho, že by si ho mohli prečítať.

Úbohí vidiac, že  im nie je pomoci (...), jedni z nich osvedčili sa za vyhnanstvo, prosiac len, aby i odsúdeným na muky dovolené bolo vysťahovať sa, iní chceli zriecť sa úradu a žiť súkromne doma. Toto rozhodnutie oznámil Ilešházi súdu, odtiaľ navrátiac sa, oznámil im, že i odsúdeným na muky udeľuje sa milosť, žiadal písomný zoznam vyhnanstvo si vyvolivších, potom prečítal im formulár reverzu, ktorý mali podpísať. V tomto stálo, že obžalovaní farári priznávajú sa k rebelantstvu; títo však zvolali, že radšej volia smrť, než by toto podpísali a svoju česť i dobré meno poškvrnili. Ilešházi prisľúbil, že to miesto vystane z textu, ale luhal; lebo tie reverzy, čo vyhnancom dali podpísať v kancelárii, boli podstrčené a nebolo im dovolené, aby si ich pred podpisom prečítať mohli.

72-ročný Kalinka odišiel do exilu
Obvinení napokon predložené vyhlásenie, tzv. reverz, podpísali a odišli z Uhorska alebo zostali doma, no vzdali sa svojho kňazského povolania. Len jeden z tejto skupinky, a to varínsky kazateľ Matej Šuhajda, prestúpil na katolícku vieru. 72-ročný Joachim Kalinka si vybral exil - odišiel do Žitavy v Hornej Lužici, ktorá patrila evanjelickému Sasku.

Krupinský učiteľ Láni obvinil Kalinku z toho, že podpisom reverzu iným uškodil
O pár mesiacov, na 5. marca 1674, predvolali na súd do Bratislavy ostatných duchovných a učiteľov evanjelickej aj kalvínskej konfesie z Uhorska. Dostavilo sa ich 300-400. Tiež boli paušálne, teda nie individuálne, obžalovaní zo spoluúčasti na Vešeléniho sprisahaní proti kráľovi. Opäť tiež dostali možnosť podpísať tzv. reverz, teda uznať si vinu výmenou za exil či odchod z duchovného úradu. Všetci to odmietli, lebo sa necítili byť vinní. Celý proces považovali za snahu úradov vykoreniť protestantizmus z krajiny. Očakávaný rozsudok smrti nad nimi súd napokon vyniesol v apríli 1674. V priebehu niekoľkých týždňov ich však neustále prehovárali, aby reverz predsa len podpísali. Veľká väčšina to aj urobila a mohli z Bratislavy odísť. Medzitým aj cisár Leopold I. zmenil rozsudok smrti na väzenie, resp. galeje. Napokon zostalo niekoľko desiatok najpevnejších, ktorí nepodpísali. Tí išli v máji 1674 do väzení v Leopoldove, v Komárne, či na Branči. V marci 1675 presne 41 z nich zaradili do vojenskej eskorty do Talianska, aby ich odviedli pešo na galeje. Jedným z nich bol aj 28-ročný krupinský učiteľ Juraj Láni, ktorému sa však v máji 1675 podarilo z ozbrojenej eskorty už na talianskom území ujsť. Postupne sa dostal do evanjelického Saska a ocitol sa tak v exile podobne ako iní prenasledovaní slovenskí evanjelici - tí, ktorí podpísali r. 1673 reverz. Juraj Láni ich však za tento skutok obvinil zo zrady cirkvi a zapríčinenia celkovej likvidácie evanjelickej inteligencie v Uhorsku. Ako Juraj Láni tvrdil, tým, že superintendent Joachim Kalinka a ostatní podpísali reverz (tzv. reverzalisti), dali katolíckemu kléru zbraň, aby ešte širšie a brutálnejšie zasiahol proti evanjelikom. V r. 1676 vydal v exile spis Kurtze und wahrhaffte historische Erzehlung von der grausamen und fast unerhörten papistischen Gefängnis (Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia). Píše v ňom (podľa prekladu Jozefa Minárika): „Aký to bol teda div, že nás nútili podpísať hanebné reverzy? A keď sa im to podarilo dosiahnuť u niektorých nestálych, hneď bez najmenšej námahy a bez najmenšieho rozruchu nasledovalo úplné vykynoženie evanjelických stavov v Uhrách, ktoré boli kléru vždy tŕňom v očiach.“ Rovnaké obvinenie proti Joachimovi Kalinkovi, ale ostrejšie a rozsiahlejšie formulované, prišlo r. 1677, keď vo Wittenbergu vyšla kniha Clypeus veritatis (Štít pravdy), ktorej spoluautorom bol wittenberský študent Krištof Mažári. Bol to syn evanjelického farára z Tomášoviec Daniela Mažáriho, ktorý r. 1674 odmietol podpísať reverz a spolu s ďalšími ho r. 1675 eskortovali na galeje v Taliansku, kde od vysilenia aj zomrel.

Kalinka zomrel v exile, uhorský snem neskôr súdne rozhodnutia zrušil
Joachim Kalinka akékoľvek obvinenia spoluveriacich odmietal, čoskoro však v Žitave r. 1678 zomrel. Pochovali ho na miestnom cintoríne pri Chráme Svätého kríža. Miesto jeho hrobu je dnes neznáme. Už onedlho, na uhorskom sneme v Šoprone r. 1681, všetky rozhodnutia súdov, ktoré nasledovali po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania, zrušili.

Pramene:
J. Mocko: Biskup Joachim Kalinka
Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva, ed. J. Minárik
J. Simonides, T. Masník, J. Láni: Z vlasti na galeje

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo ja s tým mám? Reaguje Fico na Počiatkovo video s Trnkom

Šéf Smeru dáva od svojho exministra ruky preč.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico sa chce zbaviť zodpovednosti za Kotlebu

Vulgárnym slovníkom poslal svojich voličov jasným smerom.


Už ste čítali?