Evanjelik Štefan Pilárik odmietal odovzdať kostol katolíkom; napokon išiel do exilu (1673)

Autor: Roman Kebísek | 11.9.2018 o 20:28 | (upravené 10.11.2018 o 6:57) Karma článku: 2,25 | Prečítané:  802x

Farára v Senici Štefana Pilárika žiadali, aby odovzdal kostol katolíkom. Odmietal to ako protiprávny krok. Po vyhrážkach a nepokojoch napokon odišiel do Nemecka, kde dal postaviť kostol pre exulantov. Ten stojí doteraz.

 

Pilárik prišiel do Senice r. 1663; ešte v tom roku ho odvliekli turecko-tatárske oddiely

Štefana Pilárika pozvali za evanjelického kňaza do Senice r. 1663. Mal 48 rokov, dovtedy pôsobil na viacerých miestach na Slovensku, bezprostredne predtým v Beckove. Krátko po príchode do Senice sa však dostal do rúk Turkom. Chytili ho Tatári, ktorí sa zúčastňovali na tureckom nájazde na uhorské územie. Štefan Pilárik sa tak stal aj svedkom tatárskych zverstiev na zajatých ľuďoch, ktoré neskoršie opísal v knihe v nemčine pod názvom Turecko-tatárska ukrutnosť. Vyšla r. 1684 v meste Budišín v Hornej Lužici. Úryvok (preklad Jozef Minárik):

Keď sme teda toho istého dňa prišli veľmi neskoro na isté miesto, kde sa Tatári utáborili v nesmierne veľkom počte a každý staval vedľa seba do radu svoju korisť - kresťanov (jeden viac ako druhý), len teraz začal nárek, kvílenie a bedákanie, lebo niektorí lúpežní podpaľači odišli, podpálili blízko ležiace dediny a celkom ich obrátili v popol, niektorí sa pustili do mrzákov, chromých, slepých a zoslabnutých a rozsekali ich na drobné kúsky. Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien. (...) A čím viac tieto odporovali a zdráhali sa, tým horšie s nimi zaobchádzali. Použili aj také násilie, že niektoré vyzerali ráno tak, ako keby ich trýznili a najstrašnejšie mučili. Niektoré mali tvár celkom rozmliaždenú a rozdrásanú, ba niektoré boli nájdené celkom mŕtve. Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť. Toto sa nedá oplakať ani žalovať trpkými slzami: Keď nejaká tehotná mala rodiť a dieťa ešte len prichádzalo na svet, vyrvali tieto hrozné medvede takéto dieťa násilím, šľahli ho o zem alebo o skalu, vrhli sa na prsia rodičky, vycicali mlieko až do krvi, napokon odrezali prsia, odhodili a pripaľovali rozžeraveným železom alebo uhlíkmi.

 

Po šiestich týždňoch sa Pilárikovi podarilo vyslobodiť

Štefana Pilárika predal jeho tatársky „majiteľ“  jednému valašskému veliteľovi, teda kresťanskému spojencovi Turkov. Pilárikovi sa podarilo nájsť si v jeho okolí priaznivca, ktorý mu pomohol k úteku. V tureckom zajatí bol tak asi šesť týždňov. Cestou domov, do Senice sa zastavil aj v Bratislave, kde na lýceu študovali jeho synovia Štefan a Jeremiáš:

V Prešporku boli moji dvaja synovia Štefan a Jeremiáš v gymnáziu. Chcel som ich navštíviť, a preto som sa tam hneď ponáhľal. A keď som vošiel dnu, sedeli práve pri jedle a môj syn Štefan, ktorý bol vtedy dispenzátorom čiže vydavateľom jedla, ma privítal a povedal: „Pane môj, nech sa páči s nami jesť.“ Veru ma nepoznal v uhorskom odeve. Jeremiáš sa mi však lepšie prizrel a spoznal ma. Priskočil ku mne od steny, o ktorú bol opretý hneď pri dverách, padol mi okolo krku a nahlas zvolal: „Ach, najmilší pane otče!“ Keď to ostatní videli a počuli, všetci pristúpili, chytili ma za ruky a temer ma niesli k stolu, ďakujúc a chváliac Boha za moje milostivé a podivuhodné vyslobodenie, ba za podivuhodné Božie vedenie, ktoré dokázal na mne.

 

Nástup rekatolizácie po zlyhaní tzv. Vešeléniho sprisahania uhorskej šľachty

V r. 1670, po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania uhorskej šľachty proti cisárovi Leopoldovi I., sa začala séria opatrení s cieľom zaviesť v krajine absolutistickú vládu. Jedným z krokov bola aj rekatolizácia. Iniciatívu pri jej uskutočňovaní prebrala hlavne vysoká uhorská katolícka hierarchia, ktorá dostala od rakúskeho panovníckeho domu voľnú ruku. Výrazným ideológom rekatolizácie v tomto čase sa stal varadínsky biskup, spišský prepošt Juraj Báršoň. Svoje teoretické odôvodnenie publikoval už r. 1671 v diele Veritas toti mundo declarata, v ktorom okrem iného tvrdil že tzv. Viedenský mier z roku 1606, ktorým bola zaručená náboženská sloboda pre evanjelikov a kalvínov v Uhorsku, nie je platný, lebo protestanti údajne bránili slobodnému vyznaniu katolíkom, čo bola podmienka mieru. K najaktívnejším rekatolizátorom patrili ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni a nitriansky a viedenskonovomestský biskup Leopold Kolonič – nariaďovali odoberať kostoly evanjelikom a kalvínom a odovzdávať ich katolíkom. Koncom r. 1670 žiadali aj od evanjelického farára v Senici Štefana Pilárika, aby odovzdal kľúče od kostola a odišiel z fary. Pilárik to odmietol ako protiprávny krok, po čom nasledovala dlhá séria vypočúvaní a hrozieb. Z obáv o svoj život sa napokon r. 1672 na dlhšiu dobu skryl u spriazneného šľachtica vo Veľkých Levároch. Tam sa v júni 1673 dopočul o novej - krvavej vzbure senických evanjelikov. Vo svojich neskorších pamätiach v nemčine, ktoré vydal r. 1678 vo Wittenbergu pod názvom Podivuhodný voz Boží, o vzbure Seničanov z júna 1673 napísal (preložil Jozef Minárik):

Je pravda všeobecne známe, že katolíci svätia sviatok Tela Pána procesiou a inými vábidlami, ale pretože na ten deň pripadá v Senici jarmok, odložili takéto zasvätenie sviatku až na prvú nedeľu po Trojici (4. júna 1673). Pri tom sa zišli, ako obyčajne, mnohí katolíci zo zemianstva a z kňazskej čeliadky a jeden plebán mal pod holým nebom kázeň plnú potupy proti evanjelickému náboženstvu a presvätej Večeri Pána. Naši museli pri tom mlčať, hoci to niektorých nemálo mrzelo. Keď sa tá kňazská zberba a zemania po procesii veľmi spili, hútali nad kdejakými prostriedkami, ako by sa zmocnili kostola. (...) Cisársky tridsiatnik Štefan Horvath popudzoval kňazov, ktorí dvakrát skúšali na kostole svoje šťastie, chtiac sa ho zmocniť. Oba razy však boli odrazení s potupou a posmechom, lebo ľud bol rozhorčený nielen pre kázeň, ale aj pre odobraté zbrane, najmä cezpoľný, a oba razy oslobodil kostol. Nuž, keď katolíci videli, že z kostola nič nebude, zamkli a zatarasili sa v dome svojho plebána a vystrelili na našich. Jedného zastrelili, druhého smrteľne poranili. Tu sa rozzúril najmä pospolitý ľud, a pretože nemohol vylámať dvere do domu, vtrhol, kadiaľ a ako len mohol, a zmocnil sa domu a všetkých, čo boli dnu. Tridsiatnika ako skutočného vodcu a niekoľkých mušketierov dobil celkom na smrť. Tomu dobrému plebánovi dal za jeho kázeň takú odmenu, že ostal ležať polomŕtvy a sľuboval svätosväte, že nikdy viac nebude tupiť evanjelikov.

 

Z podnecovania vzbury obviňovali skrývajúceho sa Pilárika, preto radšej odišiel do exilu

Úrady z podnecovania vzbury obviňovali aj skrývajúceho sa Štefana Pilárika, bál sa aj preto o svoj život, čo ho napokon viedlo k rozhodnutiu úplne opustiť Uhorsko. V pamätiach zdôrazňoval, že na vzbure sa nezúčastňovali samotní Seničania, ale nahnevaný ľud z okolitých dedín. Následný trest zo strany cisárskych vojakov bol však namierený práve proti Seničanom:

A Seničania neurobili nič zlého, ale pospolitá chudoba a roľnícky ľud, ktorý odzbrojili vojaci a drábi, ako som spomenul, a tým ho popudili k takému činu. Preto, keby sa bolo po žalobe konalo nejaké vyšetrovanie, bezpochyby by nebol nasledoval proti Seničanom „následkom obžaloby“ taký krutý rozsudok a rozhodnutie, ba ani mňa by neboli považovali za vodcu, veď som tam predsa nevkročil už vyše tri štvrte roka. (...) A keď sa blížil čas vykonania rozsudku nad Senicou, mnohé pobožné srdcia dôverne vystríhali obyvateľov, oznámiac čas, kedy prídu nakomandované vojská popraviť najpoprednejších mešťanov a vyplieniť a napokon celkom vypáliť mesto. (...) Na druhý deň ráno, keď sa brieždilo, prepadli Seničanov. Tu hneď bežali niektorí Seničania k veži, začali zvoniť a volať o pomoc. Medzi nimi bol kantor, organista a zvonár. Pricválali tam však jazdci, chytili týchto troch a iných päť osôb a strážili ich v okovách v škole až do druhého dňa, ktorý bol dňom pamiatky Rozposlania apoštolov. (...) Najprv obesili kantora, potom organistu a napokon aj ostatných. (...) A keď vyplienili i celé mesto a kostol, nakoniec ho podpálili a celkom obrátili v popol, takže ostalo stáť iba niekoľko múrov. (...) Po tomto všetkom uvažovali tí pobožní, ktorí ma mali zo srdca radi, nad všetkými možnými prostriedkami, akoby ma ochránili pred nebezpečenstvom, vypravili z krajiny a doviezli do tohto saského kniežatstva.

 

Minárik: Aké boli pravdepodobné príčiny a priebeh senickej vzbury zo 4. júna 1673

Editor a prekladateľ Pilárikovho diela Jozef Minárik napísal, že Pilárikov opis udalostí je jednostranný a subjektívny. K tomu Minárik pripojil pravdepodobné príčiny a priebeh vzbury a výpovede katolíkov, ktoré ale tiež považuje za zaujaté:

Katolícki duchovní, zemania a ľud sa 4. júna zhromaždili na slávnosti Božieho Tela. Senickí protestanti predpokladali konflikt, a preto už tri dni pred slávnosťou rozostavali v kostole a na cintoríne stráže. Do Senice sa zhlukli aj poddaní z Turej Lúky, Hlbokého, Sobotišťa, Brezovej, Čáčova a Prietrže. V slávnostnom sprievode katolíkov kráčali aj vojaci z brančskej posádky, ktorí podľa udania katolíkov mali len vypáliť slávnostnú salvu a podľa obáv protestantov boli pripravení zaútočiť na ich kostol. Keď sa pohol sprievod, vojaci v blízkosti evanjelického kostola vypálili salvu, čo strážcovia a ľud, najmä roľníci a mestská chudoba, považovali či už právom alebo neprávom za signál k útoku na ich kostol, vrhli sa vo vzniknutej trme-vrme na vojakov, zatlačili ich do katolíckej fary a napadli v nej slávnostných hostí a vojakov. Dobili na smrť niekoľkých kňazov, žoldnierov, žoldnierskeho slobodníka a tridsiatnika Štefana Horvatha a vyrabovali katolícky kostol.

 

Pilárik dal v Neusalzi postaviť kostol pre českých a slovenských exulantov

Štefan Pilárik odišiel napokon r. 1673 do exilu do Žitavy v Hornej Lužici, ktorú spravoval saský panovník, ochranca evanjelikov v zahraničí, kurfirst Ján Juraj II. V roku 1674 pozvala Štefana Pilárika miestna aristokratka do neďalekého novozaloženého mestečka Neusalza za evanjelického farára. Obyvatelia Neusalze boli do veľkej miery exulanti z českých a slovenských oblastí. Štefan Pilárik začal hneď organizovať českú bohoslužbu pre obe národnosti (slovenskí evanjelici používali ako bohoslužobnú reč aj v Uhorsku „po slovensky čítanú“ češtinu), ako aj stavbu kostola. Posvätený bol r. 1679. Kňazskú službu tu Pilárik vykonával do r. 1691, o dva roky vo veku 78 rokov zomrel. Zároveň r. 1678 vydal v nemčine vo Wittenbergu vlastný životopis pod názvom Podivuhodný voz Boží. Nemecká verejnosť tak dostala možnosť oboznámiť sa s novým farárom, ktorý podľa obsahu knihy prešiel vo svojej vlasti ako evanjelik rôznymi útrapami, až napokon našiel bezpečné útočisko v Nemecku. Časť z Pilárikovho diela, ktorá sa zaoberá začiatkom výstavby kostola:

Jeho Jasnosť kurfirst nám úbohým zarmúteným ľuďom najmilostivejšie dokázal svoju hlboko vrodenú kresťanskú láskavosť a kniežaciu milosť, pretože dovolil láskavo nielen slobodné vykonávanie náboženských obradov, ale aj stavbu kostola. Ba i v niektorých superintendentúrach vo svojich dedičných zemiach nariadil zbierať príspevky. (...) Hneď po Veľkej noci roku 1675, keď mi boli doručené niektoré zbierky, začal som ihneď zaobstarávať potrebné veci k stavbe kostola. Po nedeli Quasimodogeniti sme začali dovážať kamene. Vtedy som v prítomnosti niekoľkých osôb zložil z prvého povozu tri kamene v mene vysokoslávnej a svätej Trojice a požehnal som ich (...). (...) A odvtedy sme vozili kamene, až sme konečne započali dňa 12. júla toto dielo so zvláštnymi obradmi a slávnosťou, ako nás o tom poučil bischofswerdský superintendent Andrej Kühn: Išli sme v sprievode z môjho príbytku so spevom a za zvukov zvonov až na miesto cintorína a kostola, ktoré na to určilo a obetovalo slávne zemské panstvo. Pred školskou mládežou kráčal jeden, ktorý niesol veľký kríž vo veľkosti muža. Za ním šli spievajúci žiaci, potom dvaja duchovní, a to pán Andrej Meyer, farár zo Sprembergu, a ja. Potom nasledovalo lénne a zemské panstvo a mnoho iných zemanov obojeho pohlavia, za nimi starosta a radní páni tejto obce a napokon slávne meštianstvo a veľké množstvo ľudu, prejavujúc veľkú zbožnosť. V takomto zoskupení sme najprv uzavreli kruh okolo cintorína a odspievali niekoľko pesničiek v nemeckej a českej reči.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

V Kočnerovej kauze je nový posudok, potvrdzuje falšovanie zmeniek

Rusko podpísal zmenky po roku 2013, nie v roku 2000.

SVET

Mayovej sa rozpadá vláda, odstúpili už dvaja ministri

Ministri sú proti návrhu dohody.

EKONOMIKA

Kočner sa aj z väzby zbavuje majetku, založil osem bytov v Bratislave

Vo štvrtok bude súd rozhodovať o väzbe.


Už ste čítali?