Klinec, ktorým bola r. 1687 pribitá hlava Juraja Radvanského, si odniesol jeho syn Ján

Autor: Roman Kebísek | 9.7.2018 o 18:37 | (upravené 10.7.2018 o 20:18) Karma článku: 1,83 | Prečítané:  727x

Ján Radvanský, ktorý pochádzal z evanjelického šľachtického rodu z Radvane pri B. Bystrici, prežil Prešovské jatky, olúpil ho Juraj Jánošík, korešpondoval s Matejom Belom. Od detstva bol spätý s viacerými slovenskými spisovateľmi:

 

Daniel Sinapius venoval Jánovi Radvanskému zbierku prísloví

V roku 1670 začal v Radvani pôsobiť 30-ročný evanjelický kňaz Daniel Sinapius. Práve v tomto roku v krajine odhalili tzv. Vešeléniho sprisahanie uhorskej šľachty proti panovníkovi Leopoldovi I. a úrady začali sériu represií s cieľom eliminovať reálny aj možný odboj. Medzi opatreniami bolo aj predvolanie do 40 evanjelických duchovných, vrátane Daniela Sinapia, r. 1673 na súd v Bratislave. Paušálne ich obvinili z podpory sprisahania - čiže neboli to konkrétne obvinenia voči individuálnym osobám. Kňazi obvinenia odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie protestantizmu v krajine. Súd pod vedením uhorského prímasa, Slováka Juraja Selepčéniho im dal na výber - buď ich odsúdia, aj na trest smrti, alebo sa písomne priznajú k obvineniu, a potom budú môcť slobodne opustiť krajinu, resp. zostať doma, ale len ako súkromné osoby, nie duchovné. Všetci predložené vyhlásenie, tzv. reverz, podpísali a boli prepustení. Medzi nimi aj Daniel Sinapius - ten odišiel do mesta Brzeg v Sliezsku, potom do Vratislavi a odtiaľ r. 1677 do Nowého Bojanowa v Poľsku, kde dostal miesto riaditeľa školy. V roku 1678 vydal prvú knižku slovenských prísloví a porekadiel, pôvodných aj preložených z poľských zdrojov, spolu s latinskými sentenciami pod dvojjazyčným názvom Neo-forum Latino-Slavonicum - Nový trh latinsko-slovenský (viac o prvej knižke slovenských prísloví - aj tu). Daniel Sinapius vo venovaní diela píše, že ho adresoval predovšetkým deťom slovenskej šľachty, v prvom rade Jánovi Radvanskému (nar. 1666), synovi Juraja Radvanského (nar. 1645). Keď kniha vyšla, Ján mal 12 rokov. Bola to pomôcka pri výučbe latinčiny aj materinského jazyka Slovákov. Ukážky z diela (podľa prepisu Jozefa Minárika):

Za babku by veš prez Tatry hnal

Malý zlodej viseť musí, velký mešcem všetko dusí

Velmi se tam pýcha zmáha, kdy se pánem žebrák stáva

Starosť ne sama prichodí, mnoho chorob s sebú vodí

 

Jánovho otca, 42-ročného Juraja Radvanského, predviedli r. 1687 do Prešova na súd

Tzv. Prešovské jatky v roku 1687 boli sériou brutálnych výsluchov s mučením a 24-och popráv prešovských, ale aj iných protestantských šľachticov, mešťanov a ďalších v Prešove, ktorí boli obvinení z účasti na rebélii proti cisárovi Leopoldovi I. Medzi obeťami súdu bol aj 42-ročný Juraj Radvanský, otec vtedy ani nie 19-ročného Jána Radvanského. Prešovské jatky opísal slovenský barokový spisovateľ, prešovský učiteľ Ján Rezik, ktorý utiekol z mesta krátko pred nimi. Úryvok z latinského diela Jána Rezika Laniena Eperiensis (Prešovské jatky), ktorý sa týka Juraja Radvanského (preklad Gustáv Pogány):

V mesiaci februári priviezli ho do Prešova a pozbaviac ho záprahu i ostatných vecí, čo mal, uväznili a nútili odpovedať na rozličné otázky pred sudcami na radnici; potom ho vytiahli na škripec. Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. Diváci spozorovali, že telo jeho bolo také spálené, ako býva pečená hovädzina. V nevýslovných bolestiach a útrapách sa zvieral za mnohé dlhé dni na holej slame na zemi tento kedysi najšťastnejší medzi ľuďmi, teraz najúbohejší bedár, hodný zľutovania všetkých, vyjmúc tých, ktorí ho utýrali a utýrať dali, najmä sudcov a katov.

 

Juraj Radvanský zomrel po mučení, sťali jeho mŕtvolu

Juraj Radvanský odmietol akúkoľvek vinu - aj pri mučení, ktorému nakoniec podľahol. Jeho mŕtve telo vyviezli napriek tomu na vozíku na popravisko a potupne ho 22. apríla 1687 sťali. Opäť zo záznamov prešovského učiteľa Jána Rezika:

Tak ho stonajúceho, horekujúceho, každou ľudskou dušou opusteného osud preniesol — ako by na rukách — inam, pozbavil života, ktorý mu v tomto súžení a trápení iste nemohol byť milý; no potupy, ktorá čakala na živého, nemohol ho sprostiť ani po smrti. Lebo čo bolo najžalostnejšie — špinavé ruky katov a katových paholkov ho vyvliekli z ohavných dier väznice, na vozík vyložili, a kým ostatní pešo šli na popravisko, jeho vyviezol šarha. Keď ho s voza sňali, položili na nosidlá a niesli na katovské lešenie, tu hodili ním ako červami žratým hoviadkom na klát, aby ho rozsekali. Takto ho zhanobiac, najsamprv mu odsekli pravicu, potom mu o vlasy katovi paholci priviazali povraz, za ktorý ho mali vytiahnuť a tak nastaviť, aby sa mu šija mečom dala preťať. A keď o povraz priviazané vlasy neuniesli ťarchu tela a sa odtrhli, spustili mu povraz až pod uši, tam hlavu previazali a tak postaviac telo, odťali mu hlavu. Hovoria, že sám poľný kat sa veľmi pohoršoval a hneval, že tak hnusne a špatne zachádzali s človekom prirodzenou smrťou už umrevším. Jeho rozsekané telo bolo také, aké býva dopoly upečené mäso.

 

K Jurajovi Radvanskému, umučenému na Prešovských jatkách, prišiel slovenský farár

Ďalšie svedectvá o Prešovských jatkách získal zeman, vojak, učiteľ a uznávaný zberateľ starých listín Samuel Székely (nar. 1704). Cenné informácie mal hlavne od dcéry jedného z popravených Zuzany Zimmermannovej (niečo o nej a o jej popravenom otcovi – aj tu). Samuel Székely píše, ako za mučeným Jurajom Radvanským chodil do väzenia jeho syn Ján. Ten u strojcu jatiek, cisárskeho splnomocnenca Antonia Caraffu zároveň vymohol pre otca pred jeho potupnou smrťou aj slovenského evanjelického farára Ján Andricia (v Prešove bol ešte nemecký evanjelický farár a maďarský):

Každý deň dvakrát nosil otcovi jedlo, vydávajúc sa za jeho sluhu, a zlatkou podplatiac strážneho, dlhší čas trávil u svojho polomŕtveho otca. I opýtal sa otca, či chce umrieť v zdedenej viere evanjelickej. On odpovedal, že za to jedno prosí Hospodina, aby mu nedal rozísť sa s vierou, ktorú za spasiteľnú poznal, a hoci ani Bibliu alebo inú knižočku nesmel mať u seba ani on, ani iní, nešťastný otec viac výpovedí citoval z Písma svätého. Nasledujúceho dňa zas dal zlatku strážnemu a tú istú smutnú a žalostnú službu preukazoval umierajúcemu otcovi. Nakoniec Ján Radvanský vymohol u Caraffu, aby už-už umierajúceho otca mohol navštíviť Ján Andricius, prešovský farár, ktorý spolu s jeho synom Jánom prítomný bol pri jeho konaní, umieraní a pri smrti.

 

Antonio Caraffa dal uväzniť aj syna Juraja Radvanského, študenta Jána

Jána Radvanského, Jurajovho syna, však medzitým zatkli a tiež obvinili z vlastizrady. Napokon ho ale pustili na slobodu:

Syn Jurajov, Ján Radvanský, prešovský žiak, idúc za zajatým otcom, stal sa spoluväzňom Ladislava Nagymihályiho, uväzneného na hlavnej stráži. Na druhý deň stavajú Jána pred súd; štyria kati mu ukazujú mučidlá, určené na mučenie uväznených. Vyzývajú ho, aby sa priznal k hriechom, ktorými sú obžalovaní jeho otec a ostatní. On tvrdí, že nič nevie o ničom; veď mu je ešte len 18 rokov, k tomu študuje. Miernejší trest mu vymerajú a vedú na miesto jeho väzby. Druhý deň na radnici konfrontujú Jána Radvanského s Gabrielom Palásthym (ďalším obvineným), vtedy už ukrutne spáleným a temer pozbaveným už všetkých zmyslov. Na otázku, či pozná prítomného, povedal Palásthy, že je mu neznámy, nakoľko sa mu oči zatmeli a nevidí dobre, po reči však ho pozná. Na otázku, či je spoluvinníkom, odpovedal, že ani Ján, ani otec Juraj nie je vinný nijako nijakým hriechom, ako nevinný je i sám. Keby včera, premožený neznesiteľným bôľom bol na nich niečo povedal, odprosuje ich, a teraz všetko odvoláva, a doložil, že ak by bol povedal akúsi nepravdu, nech to nepripisujú zlomyseľnosti, ale nevýslovným trýzňam mučenia. Keď potom ani osem ku konfrontácii predvolaných sluhov Radvanských nič nesvedčilo proti nemu, Jána Radvanského pustili na slobodu.

 

Klinec, ktorým bola r. 1687 pribitá hlava Juraja Radvanského, si odniesol jeho syn Ján

Telo Juraja Radvanského rozštvrtili a jednotlivé časti zavesili na verejné miesta. Jeho syn Ján Radvanský si počas svojho života uchovával klinec, ktorým bola potupne pribitá otcova hlava. Získal ho hlavne vďaka Kláre Keczerovej (sestre popraveného Andreja Keczera – niečo o ňom – aj tu), ktorá sa rozhodla dať tajne zvesiť časti tiel niektorých popravených. Pochovali ich v kostole v blízkej obci Svinia (vtedy evanjelickom, dnes katolíckom). Ján Radvanský však vzal otcovu hlavu do Radvane, aby ju uložil v rodinnej krypte:

Klára Keczerová (...) bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, ktorému prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. (...) poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby z nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Uhrov a priniesli ich jej v noci na štvorspražnom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestranný hrob pod vežou alebo v átriu svinianskeho chrámu. Ján Radvanský, pamätajúc sa dobre na hlavu svojho otca Juraja, ju vlastnou rukou zobral, zakrútil do ručníka a vezmúc spolu s klincom, ktorým bola pribitá, v Radvani uložil v starootcovskej krypte, klinec však medzi cennými vecami prechovával. Privezené údy pochovali na spomenutom mieste; potom r. 1705 vdova po Jurajovi Radvanskom, Johana Máriássy, 300 zlatých darovala na renováciu chrámu svinianskeho, pretože okrem hlavy tu odpočívajú všetky údy jej manžela.

 

Jána Radvanského prepadol r. 1712 Juraj Jánošík, neublížil mu

V roku 1712 zomrel v Mošovciach v Turci evanjelický šľachtic Štefan Petróci (na obrázku). Keď mu išiel 46-ročný Ján Radvanský na pohreb, v Kremnických vrchoch ho prepadol zbojník Juraj Jánošík (niečo o ňom aj – tu), neublížil mu však ani nikomu zo sprievodu. Jánošíkova družina najskôr chytila kuriéra, ktorý im jednak dal tabak, a jednak im povedal, že tadiaľ pôjde na pohreb Ján Radvanský. Úryvok z protokolov zo súdu s Jánošíkom - otázka pre neho a jeho odpoveď (podľa prepisu Andreja Melicherčíka): Otázka - Na Kremnických horách kdy zbíjal, jako a od koho zvedel, že by pan Radvanský Janoš šiel do Turca pochovať pána Petrociho. Odpoveď: Že jednoho človeka chytili, od kterého zvedeli, že pán Radvanský šiel Petrociho pochovať, i to povedá, že počtárčika chytili, ktorý im dohánu dal.

 

Samuel Hruškovic pôsobil u Jána Radvanského ako vychovávateľ jeho detí

Slovenský barokový spisovateľ Samuel Hruškovic (nar. 1694) v latinsky písanom vlastnom životopise píše o tom, ako vo svojich mladých rokoch vychovával v rodine Jána Radvanského jeho dvoch synov Juraja a Ladislava. Úryvok (preklad Ján Vilikovský):

Niekedy sa však stalo, že starší syn Juraj, aký bol zlý a hnevlivý, pre nepatrnú príčinu bil mladšieho Ladislava. Keďže som sa ho neodvážil za to prísnejšie potrestať, a aby otec videl, akých poriadnych a poslušných má synov, ohlásil som mu to a žiadal som ho, aby zjednal nápravu. Počujúc to pán hneď vzplanul hnevom (lebo nikdy nič neznášal horšie, ako keď niekto obvinil jeho deti, ktoré podľa jeho vôle a viery boli vždy šľachetné a sväté, z naničhodnosti) a chytiac Juraja, povalil ho na zem a poľským bičom (kančuhou) ho tak zbil, že by ani Turek viacej nemohol zúriť proti nepriateľovi. Potom sa na mňa prudko oboril, že také veci sám súkromne netrestám a nenaprávam. Ale som sa to neodvážil urobiť, pretože som videl, že rodičia sami nikdy predtým nevzali prút alebo bič na potrestanie väčšieho previnenia synov, a bál som sa, aby pokáraný chlapec z hnevu a podráždenia nesiahol násilne na mňa alebo na brata.

 

Deti Jána Radvanského učil Matej Bel

Synovia Jána Radvanského Juraj a Ladislav študovali aj na lýceu v Bratislave, kde bol riaditeľom učenec Matej Bel. Dňa 8. augusta 1717 Matej Bel ich otcovi napísal (z latinčiny preložil Juraj Pavelek):

Juraj, ktorý vyniká telesnými silami a postavou, nemá predurčené nič lepšie, ako že po skončení školy, čo bude čoskoro, pristúpi k vojsku. Naproti tomu Ladislav celý sa oddal vedám a dáva mi neochvejnú nádej, že sa z neho raz vyvinie muž veľmi rozvážny, najmä ak bude ešte môcť rok-dva, ako si to sám praje, pokračovať v štúdiách bez prerušenia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

V Kočnerovej kauze je nový posudok, potvrdzuje falšovanie zmeniek

Rusko podpísal zmenky po roku 2013, nie v roku 2000.

EKONOMIKA

Kočner sa aj z väzby zbavuje majetku, založil osem bytov v Bratislave

Vo štvrtok bude súd rozhodovať o väzbe.


Už ste čítali?