Klinec, ktorým bola r. 1687 pribitá hlava Juraja Radvanského, si odniesol jeho syn Ján

Autor: Roman Kebísek | 9.7.2018 o 18:37 | (upravené 28.3.2020 o 17:02) Karma článku: 2,96 | Prečítané:  1402x

Ján Radvanský, ktorý pochádzal z evanjelického šľachtického rodu z Radvane pri B. Bystrici, prežil Prešovské jatky, olúpil ho Juraj Jánošík, korešpondoval s Matejom Belom. Od detstva bol spätý s viacerými slovenskými spisovateľmi.

Učiteľ Sinapius venoval 12-ročnému Jánovi Radvanskému zbierku slovenských prísloví
V roku 1670 začal v Radvani, sídle šľachtického rodu Radvanských, ktorý predtým prijal reformáciu, pôsobiť 30-ročný evanjelický kňaz Daniel Sinapius. Už v r. 1673 však odišiel do exilu, pretože úrady ho spolu s ďalšími obvinili z podpory vzbury proti kráľovi, čo síce oni odmietli, no súd to neakceptoval a pohrozil skupinke trestom smrti a stratou majetku. Daniel Sinapius preto emigroval do mesta Brzeg v Sliezsku, potom do Vratislavi a odtiaľ r. 1677 do Nowého Bojanowa v Poľsku, kde dostal miesto riaditeľa školy. Už r. 1678 vydal v exile historicky prvú knižku slovenských prísloví a porekadiel, pôvodných aj preložených z poľských zdrojov (spolu s latinskými sentenciami), pod dvojjazyčným názvom Neo-forum Latino-Slavonicum - Nový trh latinsko-slovenský. Daniel Sinapius vo venovaní diela píše, že ho adresoval predovšetkým deťom slovenskej šľachty, v prvom rade 12-ročnému Jánovi Radvanskému, synovi jeho bývalého patróna Juraja Radvanského. Bola to pomôcka pri výučbe latinčiny aj vtedajšieho spisovného jazyka Slovákov, čo bola čeština so slovenskými prvkami. Ukážky z knižky Sinapia (podľa prepisu Jozefa Minárika):

Za babku by veš prez Tatry hnal.
Malý zlodej viseť musí, velký mešcem všetko dusí.
Velmi se tam pýcha zmáha, kdy se pánem žebrák stáva.
Starosť ne sama prichodí, mnoho chorob s sebú vodí.
Žáden bez práce nejí koláče.
Jaká práca, taká pláca.
Jakový pán, takový krám.
Kolik krajú, tolik obyčejú.
Každá liška svúj chvost chváli.
Darovanému koňovi netreba v zuby hledeti.
Susedova krava více mleka míva.
Chceš-li s vlky žiti, musíš s nimi vyti.
Kdo neskoro chodí, sám sobě škodí.

Jánovho otca Juraja Radvanského predviedli r. 1687 do Prešova na súd
V r. 1687 zatkli v Radvani 42-ročného Juraja Radvanského - otca vtedy 21-ročného Jána Radvanského, a odviedli do Prešova, kde ho vypočúvali ako spoluobvineného z účasti na vzbure proti cisárovi Leopoldovi I. Išlo o tzv. Prešovské jatky, čo bola séria brutálnych výsluchov s mučením a vyše 20 popravami prešovských, ale aj iných protestantských šľachticov, mešťanov a ďalších. Prešovské jatky opísal prešovský učiteľ Ján Rezik, ktorý utiekol z mesta krátko pred nimi. Úryvok z latinského diela Jána Rezika Laniena Eperiensis (Prešovské jatky), ktorý sa týka Juraja Radvanského (preklad Gustáv Pogány):

V mesiaci februári priviezli ho do Prešova a pozbaviac ho záprahu i ostatných vecí, čo mal, uväznili a nútili odpovedať na rozličné otázky pred sudcami na radnici; potom ho vytiahli na škripec. Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. Diváci spozorovali, že telo jeho bolo také spálené, ako býva pečená hovädzina. V nevýslovných bolestiach a útrapách sa zvieral za mnohé dlhé dni na holej slame na zemi tento kedysi najšťastnejší medzi ľuďmi, teraz najúbohejší bedár, hodný zľutovania všetkých, vyjmúc tých, ktorí ho utýrali a utýrať dali, najmä sudcov a katov.

Otec Jána Radvanského Juraj zomrel počas mučenia. Sťali jeho mŕtvolu
Otec Jána Radvanského Juraj odmietol akúkoľvek vinu - aj pri mučení, ktorému nakoniec podľahol. Jeho mŕtve telo vyviezli napriek tomu na káre na popravisko a potupne ho 22. apríla 1687 sťali. Opäť zo záznamov prešovského učiteľa Jána Rezika:

Tak ho stonajúceho, horekujúceho, každou ľudskou dušou opusteného osud preniesol — ako by na rukách — inam, pozbavil života, ktorý mu v tomto súžení a trápení iste nemohol byť milý; no potupy, ktorá čakala na živého, nemohol ho sprostiť ani po smrti. Lebo čo bolo najžalostnejšie — špinavé ruky katov a katových paholkov ho vyvliekli z ohavných dier väznice, na vozík vyložili, a kým ostatní pešo šli na popravisko, jeho vyviezol šarha. Keď ho z voza sňali, položili na nosidlá a niesli na katovské lešenie, tu hodili ním ako červami žratým hoviadkom na klát, aby ho rozsekali. Takto ho zhanobiac, najsamprv mu odsekli pravicu, potom mu o vlasy katovi paholci priviazali povraz, za ktorý ho mali vytiahnuť a tak nastaviť, aby sa mu šija mečom dala preťať. A keď o povraz priviazané vlasy neuniesli ťarchu tela a sa odtrhli, spustili mu povraz až pod uši, tam hlavu previazali a tak postaviac telo, odťali mu hlavu. Hovoria, že sám poľný kat sa veľmi pohoršoval a hneval, že tak hnusne a špatne zachádzali s človekom prirodzenou smrťou už umrevším. Jeho rozsekané telo bolo také, aké býva dopoly upečené mäso. 

K mučenému Jurajovi Radvanskému prišiel slovenský farár
Ďalšie svedectvá o Prešovských jatkách získal po učiteľovi Jánovi Rezikovi zeman, vojak a zberateľ starých listín Samuel Székely (nar. 1704), ktorý píše, ako za mučeným Jurajom Radvanským chodil do väzenia jeho syn Ján. Ten u strojcu jatiek, cisárskeho splnomocnenca Antonia Caraffu zároveň vymohol pre otca pred jeho smrťou aj slovenského evanjelického farára Ján Andricia (v Prešove bol ešte nemecký evanjelický farár a maďarský):

Každý deň dvakrát nosil otcovi jedlo, vydávajúc sa za jeho sluhu, a zlatkou podplatiac strážneho, dlhší čas trávil u svojho polomŕtveho otca. I opýtal sa otca, či chce umrieť v zdedenej viere evanjelickej. On odpovedal, že za to jedno prosí Hospodina, aby mu nedal rozísť sa s vierou, ktorú za spasiteľnú poznal, a hoci ani Bibliu alebo inú knižočku nesmel mať u seba ani on, ani iní, nešťastný otec viac výpovedí citoval z Písma svätého. Nasledujúceho dňa zas dal zlatku strážnemu a tú istú smutnú a žalostnú službu preukazoval umierajúcemu otcovi. Nakoniec Ján Radvanský vymohol u Caraffu, aby už-už umierajúceho otca mohol navštíviť Ján Andricius, prešovský farár, ktorý spolu s jeho synom Jánom prítomný bol pri jeho konaní, umieraní a pri smrti.

Antonio Caraffa dal uväzniť aj Jána Radvanského. Potom ho pustil
Jána Radvanského, Jurajovho syna, však medzitým zatkli a tiež obvinili z vlastizrady. Napokon ho ale pustili na slobodu:

Syn Jurajov, Ján Radvanský, prešovský žiak, idúc za zajatým otcom, stal sa spoluväzňom Ladislava Nagymihályiho, uväzneného na hlavnej stráži. Na druhý deň stavajú Jána pred súd; štyria kati mu ukazujú mučidlá, určené na mučenie uväznených. Vyzývajú ho, aby sa priznal k hriechom, ktorými sú obžalovaní jeho otec a ostatní. On tvrdí, že nič nevie o ničom; veď mu je ešte len 18 rokov, k tomu študuje. Miernejší trest mu vymerajú a vedú na miesto jeho väzby. Druhý deň na radnici konfrontujú Jána Radvanského s Gabrielom Palásthym (ďalším obvineným), vtedy už ukrutne spáleným a temer pozbaveným už všetkých zmyslov. Na otázku, či pozná prítomného, povedal Palásthy, že je mu neznámy, nakoľko sa mu oči zatmeli a nevidí dobre, po reči však ho pozná. Na otázku, či je spoluvinníkom, odpovedal, že ani Ján, ani otec Juraj nie je vinný nijako nijakým hriechom, ako nevinný je i sám. Keby včera, premožený neznesiteľným bôľom bol na nich niečo povedal, odprosuje ich, a teraz všetko odvoláva, a doložil, že ak by bol povedal akúsi nepravdu, nech to nepripisujú zlomyseľnosti, ale nevýslovným trýzňam mučenia. Keď potom ani osem ku konfrontácii predvolaných sluhov Radvanských nič nesvedčilo proti nemu, Jána Radvanského pustili na slobodu.

Ján Radvanský si odniesol klinec, ktorým bola pribitá hlava jeho otca
Telo Juraja Radvanského rozštvrtili a jednotlivé časti zavesili na verejné miesta. Jeho syn Ján Radvanský si počas svojho života uchovával klinec, ktorým bola potupne pribitá otcova hlava. Získal ho hlavne vďaka Kláre Kecerovej (sestre popraveného Andreja Kecera), ktorá sa rozhodla dať tajne zvesiť časti tiel niektorých popravených. Pochovali ich v kostole v blízkej obci Svinia (vtedy evanjelickom, dnes katolíckom). Ján Radvanský však vzal otcovu hlavu do Radvane, aby ju uložil v rodinnej krypte:

Klára Kecerová (...) bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, ktorému prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. (...) poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby z nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Uhrov a priniesli ich jej v noci na štvorspražnom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestranný hrob pod vežou alebo v átriu svinianskeho chrámu. Ján Radvanský, pamätajúc sa dobre na hlavu svojho otca Juraja, ju vlastnou rukou zobral, zakrútil do ručníka a vezmúc spolu s klincom, ktorým bola pribitá, v Radvani uložil v starootcovskej krypte, klinec však medzi cennými vecami prechovával. Privezené údy pochovali na spomenutom mieste; potom r. 1705 vdova po Jurajovi Radvanskom, Johana Máriássy, 300 zlatých darovala na renováciu chrámu svinianskeho, pretože okrem hlavy tu odpočívajú všetky údy jej manžela.

Jána Radvanského olúpil r. 1712 Juraj Jánošík, neublížil mu
V roku 1712 zomrel v Mošovciach v Turci evanjelický šľachtic Štefan Petróci. Keď mu išiel 46-ročný Ján Radvanský na pohreb, v Kremnických vrchoch ho prepadol Juraj Jánošík, neublížil mu však ani nikomu zo sprievodu. Jánošíkova družina najskôr chytila kuriéra, ktorý im jednak dal tabak, a jednak im povedal, že tadiaľ pôjde na pohreb Ján Radvanský. Úryvok z protokolov zo súdu s Jánošíkom - otázka pre neho a jeho odpoveď (podľa prepisu Andreja Melicherčíka): Otázka: "Na Kremnických horách kdy zbíjal, jako a od koho zvedel, že by pan Radvanský Janoš šiel do Turca pochovať pána Petrociho." Odpoveď: "Že jednoho človeka chytili, od kterého zvedeli, že pán Radvanský šiel Petrociho pochovať, i to povedá, že počtárčika chytili, ktorý im dohánu dal."

Samuel Hruškovic pôsobil u Jána Radvanského ako vychovávateľ jeho detí
Slovenský barokový spisovateľ Samuel Hruškovic (nar. 1694) v latinsky písanom vlastnom životopise píše o tom, ako vo svojich mladých rokoch vychovával v rodine Jána Radvanského jeho dvoch synov Juraja a Ladislava. Úryvok (preklad Ján Vilikovský):

Niekedy sa však stalo, že starší syn Juraj, aký bol zlý a hnevlivý, pre nepatrnú príčinu bil mladšieho Ladislava. Keďže som sa ho neodvážil za to prísnejšie potrestať, a aby otec videl, akých poriadnych a poslušných má synov, ohlásil som mu to a žiadal som ho, aby zjednal nápravu. Počujúc to pán hneď vzplanul hnevom (lebo nikdy nič neznášal horšie, ako keď niekto obvinil jeho deti, ktoré podľa jeho vôle a viery boli vždy šľachetné a sväté, z naničhodnosti) a chytiac Juraja, povalil ho na zem a poľským bičom (kančuhou) ho tak zbil, že by ani Turek viacej nemohol zúriť proti nepriateľovi. Potom sa na mňa prudko oboril, že také veci sám súkromne netrestám a nenaprávam. Ale som sa to neodvážil urobiť, pretože som videl, že rodičia sami nikdy predtým nevzali prút alebo bič na potrestanie väčšieho previnenia synov, a bál som sa, aby pokáraný chlapec z hnevu a podráždenia nesiahol násilne na mňa alebo na brata.

Deti Jána Radvanského učil Matej Bel
Synovia Jána Radvanského Juraj a Ladislav študovali aj na lýceu v Bratislave, kde bol riaditeľom učenec Matej Bel. Dňa 8. augusta 1717 Matej Bel ich otcovi napísal (z latinčiny preložil Juraj Pavelek):

Juraj, ktorý vyniká telesnými silami a postavou, nemá predurčené nič lepšie, ako že po skončení školy, čo bude čoskoro, pristúpi k vojsku. Naproti tomu Ladislav celý sa oddal vedám a dáva mi neochvejnú nádej, že sa z neho raz vyvinie muž veľmi rozvážny, najmä ak bude ešte môcť rok-dva, ako si to sám praje, pokračovať v štúdiách bez prerušenia.

Ján Radvanský pomáhal Matejovi Belovi pri písaní vlastivedného diela Notitia
Ján Radvanský patril tiež k spolupracovníkom Mateja Bela pri zostavovaní jeho monumentálneho vlastivedného diela Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisné poznatky o súčasnom Uhorsku). Od Jána Radvanského mal napríklad niektoré údaje z dejín Banskej Bystrice. Zachovalo sa aj niekoľko listov, ktoré Matej Bel adresoval Jánovi Radvanskému. Dňa 19. júla 1724 mu napísal (z latinčiny preložil Juraj Pavelek):

Ako sa zaoberám osvetľovaním dejín vlasti, narazil som na zmienku o veľmožoch, skvele oslávených zahraničnými spisovateľmi. Nebol som spokojný dotiaľ, kým som celú vec nevypátral presnejšie. Aj sa mi to podarilo a získal som tento rodokmeň najprekvitajúcejšieho a najstarobylejšieho rodu Radvanskovcov, ktorých posielam. Z historického hľadiska bude treba vyskúmať, ako sa v oných dávnych dobách prisťahoval tento slávny rod do Uhorska. Bude to ľahké zistiť, keď sa dozviem, aká je o tom mienka Vašej Spektability.

Zdroje:
Melicherčík, A.: Juraj Jánošík, 1963
Rezik, J.: Katovské lešenie prešovské, postavené r. 1687, čiže prešovská jatka, 1931
Sinapius-Horčička st., D.: Neo-forum Latino-Slavonicum, 1988

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?