Prvé slovenské novely z Bratislavy písala Elena Ivanková, v r. 1916-18

Autor: Roman Kebísek | 19.5.2018 o 15:58 | (upravené 21.5.2018 o 17:53) Karma článku: 2,05 | Prečítané:  351x

Pred 1. sv. vojnou mala slovenská próza dedinský, resp. malomestský charakter. Elena Ivanková, vnučka „otca“ súčasnej slovenčiny Michala M. Hodžu, začala ako prvá písať slovenské novely z veľkomesta, z Bratislavy.

 

Literárny kritik Krčméry: Ivanková odkrývala počas 1. sv. vojny bratislavský život

Elena Ivanková, rod. Kutlíková, sa narodila v Trnave r. 1871. Jej otec bol právnik Vendelín Kutlík, matkou Božena Kutlíková, rod. Hodžová, dcéra liptovskomikulášskeho farára Michala M. Hodžu. V r. 1874, keď mala 3 roky, sa presťahovali do Bratislavy. Vyštudovala učiteľstvo, r. 1904 sa vydala za právnika Milana Ivanku a odišli do Trnavy. Do Bratislavy sa vrátili r. 1915, počas 1. svetovej vojny. Práve vtedy, mala už po štyridsiatke, začala byť ako spisovateľka mimoriadne aktívna. Napísala desiatky noviel, ktoré uverejňovala najmä v Národných novinách vychádzajúcich v Martine. V rokoch 1916 až 18 uverejnila vyše sto prác - medzi nimi niekoľko noviel z vtedajšej Bratislavy - zo života počas 1. svetovej vojny. Upozornil na ne aj literárny kritik Štefan Krčméry:

Slovenská literatúra do prevratu r. 1918 rástla v Martine, Námestove a po dedinách. V slovenskej beletrii nevedelo sa opravdivo, čo je mesto, čo je predmestie. Tým uzavretý bol literatúre svet veľký a zaujímavý, ktorý inde živil celé literárne školy. Za vojny v malých novinárskych črtách s mocným umeleckým cítením i nervom sociálnej podráždenosti odkrývala ho Elena Ivanková. Bol to špeciálny život bratislavský, prešporský, svet tržiska, trafík a viech a špeciálne život vojny.

 

Ivankovej bratislavská novela o Slovákovi Vilkovi Pavlíkovi a Maďarke Ile Šárkány

V Ivankovej novele Boj so šarkanom (možno si ju prečítať tu) sa 20-ročný slovenský evanjelický teológ Vilko Pavlík („Mal ideály a princípy. V románoch a rozprávkach je to veľmi pekné - ale život sa posmieva z románov a princípov.“) zaľúbi do 15-ročnej Maďarky Ily Šárkány, predavačky na Panenskej ulici. Platonická láska síce nachádza spočiatku odozvu, ale keď študent Vilko odchádza na dva týždne domov za matkou (na Horniaky), prichádza z vojny na dovolenku syn Ilinej tetky Ferko, bezproblémový, milý vojak veľkomestského typu. Kurizuje Ile, až dochádza k ľúbostnému romániku. Vilko ich po návrate náhodne uvidí, ako spolu jedli sladkosť, „lenže ten cukrík tak jedli, že polovicu mala Ila v červenej papuľke, druhú polovicu Ferko držal v zuboch“, a bol koniec Vilkovej lásky. Autorka v závere naznačovala „životné zmúdrenie“ Vilka, teda jeho skoncovanie s platonickým prístupom k láske. Vo svojej izbičke „zlomil husličky", na ktorých hrával túžobné piesne určené pre Ilu, rozplakal sa „a v tom plači sa pominula prvá láska a prvá mladosť".

 

Bujnák: Láska u Ivankovej je prírodná sila

Tematikou noviel Eleny Ivankovej je láska, no jej poňatie bolo v dobovom kontexte slovenskej literatúry nové. Všimol si to už v roku 1918 literárny kritik Pavel Bujnák:

Láska zaujíma spisovateľku nadovšetko. Lásku hľadá v živote predkov, i v živote terajšieho pokolenia. A že láska sama je ten život, preto má nesčíselné variácie, nespočetné formy. Nie sám ten cit, to je akási tajná, nepochopiteľná, ale pritom prirodzená a prírodná, pudová, beštiálna sila v človeku. Ale jej prejav, jej vonkajšia forma stojí raz bližšie k tejto prirodzenej sile, raz vernejšie ju prezradzuje, raz zasa vzdiali sa od nej a zahalí sa do plášťov nežnosti, úlisnosti, zvodu a klamu.

 

Ivanková napísala novelu o dievčatách z bratislavskej továrne Stollwerck

Elena Ivanková uverejnila v roku 1918 v časopise Živena aj krátku prózu Láska... o dievčatách z bratislavskej továrne na sladkosti Stollwerck. Svoju bratislavskú pobočku založil nemecký výrobca cukroviniek Franz Stollwerck r. 1896. Postavil ju na ceste smerom do Rače a Svätého Jura, kde sa nachádza doteraz. Niektoré pôvodné stavby stále stoja a nachádzajú sa v areáli nástupníckeho podniku Figaro. Protagonistkami Ivankovej novely sú dve dievčatá z mestečka Svätý Jur pri Bratislave - Justína  Gavajdová a Rozálka Klasová. Obe pracujú v továrni na cukrovinky v Bratislave (v novele sa nazýva iba „veľkým mestom“ a názov továrne sa tam tiež neuvádza), kam každý deň dochádzajú vlakom. Obe sú zaľúbené do Janka Malinu, ktorý tiež pochádza zo Svätého Jura, no v tom čase bojuje v 1. svetovej vojne. Novielka sa začína scénou ranného vlaku, ktorým húfne dochádzajú dievčatá zo slovenských dedín do Bratislavy do práce:

Sú to dievčatá, počnúc od Šenkvíc, z celého okolia. Tento ľud je vytrvalý, udatný a veľmi usilovný. V továrni sú známe, že sú pilné a vytrvanlivé. Kde je potrebná dobrá pracovníčka, postavia Slovenku. Pritom sú figliarske, šelmovské, rady sa zasmejú, pánov sa neboja (chvalabohu!). Nemka je sedátnejšia, Maďarka spurnejšia. Konečne dôjdu. Ohromná továreň na cukríky, známa po celom kontinente, ich už čaká. Okná velikánskych stavísk sa ohnivo dívajú do bieleho snehu noci, každý stroj vrčí: „robota, robota, robota...“ a každé koleso opakuje: „robiť, robiť, robiť“. Ženy a dievčatá sa idú najprv preobliecť. A skoro každá s najväčšou pozornosťou vyzlečie sukňu, poukladá do rancov, zviaže, aby ostala pekná, s láskou zosníme ručník tak, ako ho mala na hlave, lebo to sú drahé veci, a slovenské dievča je šanovlivé... Každá dostane fabrický oblek, čistý, bez vrecák, a o pol šiestej je továreň v plnom prúde roboty. Na stá a stá usilovných rúk tam pracuje, človek sa stal strojom, stroj človekom: pracujú neúnavne...

 

Ivankovej neplatonické videnie lásky

Konflikt v novielke vyplýva zo žiarlivosti Justíny na Rozálku, ktorej dal Janko prednosť. Elena Ivanková však nevidí podstatu lásky platonicky - sústreďuje sa skôr na jej inštinktívny aspekt:

Justíne neprišlo na um, že pred rokmi i jej otec bol taký šuhaj, ako je dnes Janko Malina, a aký človek je starý Gavajda teraz! Nie, to jej neprišlo na um. Otec, keď mal toho trungu v hlave, zbil tichú, dobrú mamenku - ale Janko Malina nepil, ani nebil Rozálku, len je hladkal ruky, keď si myslel, že to nik nevidí. Hja, darmo, Justína Gavajdová nikdy nič nepočula o Schopenhauerovi, predsa bola ako živým dôkazom jeho reči: „Láska je len hlas nejestvujúceho decka, ktoré si svojich rodičov hľadá ..."

 

Láska podľa nemeckého filozofa Schopenhauera

Videnie lásky spája Elenu Ivankovú, ako to aj explicitne uvádza v novele, s nemeckým filozofom Arthurom Schopenhauerom (1788-1860). Podľa mysliteľa je láska iba ilúzia, pomocou ktorej si príroda zabezpečuje pokračovanie rodu. Zaľúbenosť podľa neho pramení len v pohlavnom pude. V druhom vydaní (z roku 1844) svojho základného diela Svet ako vôľa a predstava v kapitole 44, ktorá nesie názov Metafyzika pohlavnej lásky, Schopenhauer píše (podľa prekladu P. Elexovej):

Všetka zaľúbenosť, nech sa aj tvári akokoľvek étericky, korení iba v pohlavnom pude (...). Ak pozorujeme dôležitú úlohu, ktorú hrá pohlavná láska vo všetkých svojich nuansách, a to nielen v divadelných hrách a románoch, ale aj v skutočnom svete, (...) ustavične zaberá polovicu síl a myšlienok mladšej časti ľudstva, je posledným cieľom takmer každého ľudského usilovania, (...) trhá najpevnejšie zväzky, berie si za obeť raz život či zdravie, raz bohatstvo, postavenie a šťastie, (...) podnecuje nás to k zvolaniu: Načo ten krik? Duch pravdy však postupne odhaľuje odpoveď. To, o čo tu ide, nie je maličkosť. (...) Konečný účel všetkých ľúbostných pletiek (...) je skutočne dôležitejší než všetky ostatné účely ľudského života, a preto hodný hlbokej vážnosti, s akou ho každý sleduje. To, o čom sa ním rozhoduje, nie je totiž nič menšie než zloženie ďalšej generácie.

 

Elena Ivanková a Milan R. Štefánik

Bratislavský rodičovský byt Eleny Ivankovej bol v uhorských časoch aj miestom stretnutí slovenskej mládeže študujúcej v Bratislave. Do domu Vendelína a Boženy Kutlíkovcov na Panenskej ulici č. 17 (dom stojí dodnes), chodili počas svojho štúdia na lýceu aj bratia Štefánikovci – Pavol, Igor a od nich mladší Milan – ten prišiel do Bratislavy študovať ako 10-ročný. Ako mohla vyzerať prvá návšteva mladučkého Milana R. Štefánika u Kutlíkovcov, ktorí mali 5 detí, vrátane dcéry Eleny, beletristicky opísal spisovateľ Ladislav Zvěřina:

Jednoho takového  nevlídného středečního odpoledne vzali Igor a Palko na čaj ke Kutlíkovým i Milana. Vendko Kutlík bol prešpurský advokát, od Maďarů pronásledovaný a bojkotovaný pro své slovenské smýšlení a neohrožené vystupování, v nejhorší době, kdy rodina trpěla i nemocemi, dostal „silentium“ , ale ani to ho nezlomilo; probil se. Jeho rodina byla „panslávským“ hnízdem a jeho salon byl pro studenty Slováky opravdovým asylem, teplým závětřím, kde bylo možno při číšce čaje povzpomínat živých i mrtvých, ohřát srdce a utěšit se i v té největší psotě a tmě politické. Duší domu byla paní, dcera Michala Miloslava Hodži, jednoho ze strůjců a vůdců slovenského povstání, žena krásné, aristokratické tváře, teplých zraků a zlatého srdce, jedna z těch žen, jež s utrpením a příkořími vykupují si čistotu srdce. Milana toto srdečné a upřimné domácké ovzduší chytilo naráz. I on hned při prvém setkání vetřel se do přízně domácí paní. – A po kom že si ty, Milanko? Veď ako keby si ani nebol bratom hen tam tých. A čo u vás nového, keď že si ty ešte len teraz prišiel do Prešporku? A už si přistavila křeslo, a Milan musel vyprávět o apenkovi, o ujkovi Šándorovi z Kostolného, o seniorovi Leškovi z Brezové, a co dělá Galláš vrbovský a Lajo Boor v Krajném, a však, že by apenko nejraději do Krajného, nuž ale že musí mít radost, takého tri chlapce. – Elenka, dones sem z tých cukríkov!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalý redaktor STV: Neveril som, že takým správam môžu ľudia veriť

Téma manipulácie v médiách je podľa Jozefa Brezovského aktuálna.

DOMOV

Lučanský chváli sponzora Smeru. Blysol sa aj pri Kočnerovi

Slobodník vstúpil do Smeru po odchode z polície v roku 2010.


Už ste čítali?