Juraj Láni (nar. 1646) - humánny učiteľ, neústupný väzeň svedomia

Autor: Roman Kebísek | 28.4.2018 o 16:34 | (upravené 10.11.2018 o 6:59) Karma článku: 4,06 | Prečítané:  1631x

Evanjelického učiteľa z Krupiny Juraja Lániho odsúdili r. 1674 s ďalšími protestantmi za údajnú rebéliu na galeje. Z eskorty utiekol a v Nemecku vydal spis o uhorských rozsudkoch, ktoré označil za snahu o likvidáciu nekatolíkov.

 

Učiteľ Láni rodičom detí: Škola naučí žiakov vystupovať na verejnosti

Juraj Láni sa narodil v Trenčianskej Teplej r. 1646. Otca stratil ako 8-ročný, matku ako 17-ročný (r. 1663 ju, ako sám napísal, „dorúbali“ počas nájazdu Turci). Jeho štúdiá vyvrcholili na univerzite v nemeckom meste Wittenberg. V roku 1670 nastúpil ako 24-ročný na miesto rektora evanjelickej školy v Krupine. V úvodnom prejave sa obrátil aj na patrónov školy a rodičov. Podľa neho je pre deti lepšie dať ich do školy ako ich vyučovať súkromne. Úryvok z Lániho reči (podľa prekladu z latinčiny od Jána Mišianika):

Mnohí sa zvyknú pýtať, či sa žiaci lepšie vzdelajú doma alebo v školách. Ak stojíte o moju mienku, najpočestnejší patróni, poviem vám, čo si myslím. Výučbe vo verejných školách dávam ďaleko väčšiu prednosť než súkromným stenám, a to hlavne z dvoch príčin. Prvá je tá, že tu je väčšia možnosť napredovania. Keď sú žiaci rozdelení do tried a vzájomným pretekaním výkvet čestnej mládeže, tieto mladistvé duše, sú podnecované k súťaživosti a odmenám za prospech, až je podivné, čo toto pretekanie dokáže pri tvorivých vlohách a aké podnety k vyniknutiu akousi nebadanou silou a spôsobom vie dodať ušľachtilým povahám. (...) Druhou príčinou je, že chlapci si pri veľkej početnosti školy zvykajú na ľudí, získavajú si slobodu a nenútenosť reči i znamenite si naprávajú zajakavosť, nadanejším povahám temer vrodený nepokoj v tvári a rozpačitosť, ktorá mnohým znemožňuje sa uplatniť, a ak treba prehovoriť vo veľkom kruhu poslucháčov, nikto neváha vystúpiť pred publikum (...).

 

Láni: Autorita učiteľov by mala byť u žiakov prirodzená, nie zo strachu

Juraj Láni obrátil pozornosť aj na kolegov-učiteľov – ich autorita u žiakov by nemala vychádzať zo strachu:

Ktorí učitelia postupujú mierne, lepšie veciam rozumejú, lebo vždy väčšia úcta pochádza z lásky ako zo strachu. Nenávidím záhradníka, ktorý zeleninu vytrháva s koreňmi a nič nie je, čo by učiteľovi menej svedčilo ako prestať kontrolovať svoju myseľ a poddať sa prudkému hnevu, ktorý keď raz preskočí hranicu, nenájde potom mieru, súc nepriateľom rozvahy a zdravého rozumu. Ako telesá v hmle, podobne i činy v hneve sa zdajú väčšími, ako aj sila plameňa je tým prudšia, z čím väčšieho ohňa vyšla. Naproti tomu nič tak nesvedčí učiteľovi ako veľkodušnosť a na správnom mieste uplatnená láskavosť (...)

 

Mimoriadny súd s evanjelickými kazateľmi v roku 1673 v Bratislave

Práve r. 1670, po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania uhorskej šľachty proti panovníkovi Leopoldovi I., sa v krajine začala séria represií s cieľom eliminovať reálny aj možný odboj. Medzi opatreniami bolo aj predvolanie do 40 evanjelických duchovných (pôsobili v slovenských stoliciach) r. 1673 na súd v Bratislave. Paušálne ich obvinili z podpory sprisahania - čiže neboli to konkrétne obvinenia voči konkrétnym osobám. Kňazi obvinenia odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie protestantizmu v krajine. Súd pod vedením uhorského prímasa, Slováka Juraja Selepčéniho im dal na výber - buď ich odsúdia, aj na trest smrti, alebo sa písomne priznajú k obvineniu, no budú môcť slobodne opustiť krajinu, resp. zostať doma, ale vzdajú sa svojho kazateľského úradu. Všetci predložené vyhlásenie, tzv. reverz, podpísali a odišli z Uhorska (medzi nimi bol aj brezniansky farár, spisovateľ Ján Milochovský - niečo o ňom aj tu) alebo zostali doma, no vzdali sa svojho povolania. Len jeden z tejto skupinky, a to varínsky kazateľ Matej Šuhajda, prestúpil na katolícku vieru. Preto mu ostatní posmešne zmenili priezvisko Šuhajda poprehadzovaním písmen na prezývku „Ah, Judáš“.

 

Mimoriadny súd s protestantmi v roku 1674

Na 5. marca 1674 povolali na súd do Bratislavy ostatných protestantských duchovných a učiteľov, evanjelikov aj kalvínov, dostavilo sa ich vyše 400. Chceli od nich, aby podpísali reverzy, ale nikto nepodpísal, tak všetkých 4. apríla odsúdili na trest smrti. Juraj Láni vo svojom neskoršom svedectve uvádza: „(...) preto ako usvedčení a odsúdení pre urážku Boha a Cisárskeho Veličenstva nech podľa krajinského práva stratia majetky a životy, a nech sa preto zavedú na popravisko, kde sa im odtnú ruky a nohy, a budú alebo zaživa upálení alebo na smrť ukameňovaní.“ Neuväznili ich, nechali im voľnosť, ale musel zostať v meste. Medzitým ich začali opäť presviedčať, aby podpísali reverzy. Väčšina ich aj podpísala a tí boli voľní. Samozrejme, museli sa vzdať svojho duchovného úradu alebo ísť do exilu. 7. mája 1674 predseda súdu, uhorský prímas Juraj Selepčéni tým, ktorí ešte nepodpísali, oznámil, že cisár Leopold im udelil milosť a zmenil trest smrti na väzenie. Ešte v máji odviedli do niekoľkých väzení, napr. v Leopoldove alebo v Komárne, vyše 90 protestantských duchovných, resp. učiteľov, ktorí stále odolávali a reverz nepodpísali.  Po odsune do väzení však niekoľko ďalších predsa len podpísalo. Po niekoľkých mesiacoch vo väzniciach vyrazila napokon v marci 1675 vojenská eskorta so 41 väzňami na galeje, vrátane krupinského učiteľa Juraja Lániho (jeho istú dobu väznili aj na Bratislavskom hrade).  Medzi tzv. galejníkmi bol aj ďalší slovenský spisovateľ, brezniansky učiteľ Ján Simonides - niečo o ňom aj tu). Protestanti doma aj v zahraničí o súdnych procesoch hovorili, že evanjelická a kalvínska inteligencia nebola súdená za rebéliu, ale za relígiu, teda s cieľom rekatolizovať Uhorsko.

 

R. 1675 sa začala polemika medzi tajomníkom súdu Lapšanským a odsúdeným Lánim

V rovnakom čase ako začali odsúdených eskortovať na galeje, teda v marci 1675, vyšiel v trnavskej tlačiarni pod menom Jána Lapšanského, tajomníka hlavy katolíckej cirkvi Juraja Selepčéniho spis s názvom Kurtzer und wahrhafter Berichts-Ausszug (Krátky a pravdivý výťah zo súdu). Jeho cieľom bolo obhájiť pred verejnosťou, aj v zahraničí, rozsudky proti protestantskej inteligencii. Dôvodom ich odsúdenia nebolo údajne ich nekatolícke náboženstvo, ale vzbura proti panovníkovi. Spis vyšiel opakovane. S čím však predstavitelia súdu nerátali, bol útek 28-ročného Juraja Lániho z eskorty v Taliansku. Postupne sa dostal do luteránskeho Saska, kde ešte v roku 1675 vydal „protispis“ Kurtzer und doch wahrhafftiger Historischer Extract der grausamen und fast unerhörten Papistischen Gefängnüss. Ako vidno z názvu, ide o priamu reakciu na spis Jána Lapšanského. Juraj Láni odmietol názor, že dôvodom odsúdenia kňazov r. 1674 bola rebélia, lebo nič také im súd podľa neho nedokázal. Za dôvod označil relígiu, teda ich nekatolícke náboženstvo a údajnú snahu úradov zbaviť Uhorsko protestantskej inteligencie. Dielko vyšlo opakovane, aj v iných jazykoch. Už r. 1676 vydal Juraj Láni aj obsiahlejší spis s podobným obsahom a pozmeneným názvom Kurtze und wahrhaffte historische Erzehlung von der grausamen und fast unerhörten papistischen Gefängnis (Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia). Dielo opäť vyšlo opakovane. Úryvok (podľa prekladu Jozefa Minárika):

(...) Ale súdny proces, ktorý trval štyri týždne, a to od 5. marca do 4. apríla, neviedol sa proti každému zvlášť, ale len všeobecne, a to najprv proti duchovným oboch konfesií, a potom aj rovnako proti prítomným, ako aj proti neprítomným rektorom škôl. Hoci mi počas tohto procesu nedokázali nijaký zločin urážky Veličenstva, tobôž nejakú rebéliu alebo zradu (rozumie sa, ani ostatným, z ktorých tam bolo asi 400 kazateľov a rektorov, nerátajúc ich žiakov a kolegov), lebo nepredviedli ani jedného vierohodného svedka (dokazovali iba na základe niekoľkých falošných listov), predsa o mne a o všetkých ostatných, čo stáli pred slávnym súdom, vyniesli rozsudok smrti bez ohľadu na moju a ich nevinu. (...) Ale pán arcibiskup z Ostrihomu, Juraj Selepčéni, a pán biskup z Neustadtu v Rakúsoch, prezident uhorskej komory Leopold Kolonič, nežiadali od nás naliehavo nič iné (rovnako vo všetky dni súdu, ako aj po vynesení tohto rozsudku), len aby sme tak isto ako predošlí podpísali reverzy (už ich zmiernili), ak nás majú vôbec prepustiť domov. Ale toto nám nedovolilo naše dobré svedomie a naša nevina.

 

Láni obvinil evanjelického biskupa Kalinku z ústupčivosti pred súdom

Juraj Láni sa teda ocitol v nemeckom exile podobne ako iní prenasledovaní slovenskí evanjelici - tí, ktorí, aj keď pod nátlakom, podpísali r. 1673 reverz. Ako Juraj Láni vo svojom spise tvrdil, tým, že podpísali reverz (tzv. reverzalisti), dali katolíckemu kléru zbraň, aby r. 1674 ešte širšie a brutálnejšie zasiahol proti evanjelikom: „Aký to bol teda div, že nás nútili podpísať hanebné reverzy? A keď sa im to podarilo dosiahnuť u niektorým nestálych, hneď bez najmenšej námahy a bez najmenšieho rozruchu nasledovalo úplné vykynoženie evanjelických stavov v Uhrách, ktoré boli kléru vždy tŕňom v očiach.“ V skupine tzv. reverzalistov z r. 1673 bol aj evanjelický superintendent (biskup) z Ilavy Joachim Kalinka (niečo o ňom aj tu). Jeho životopisec, evanjelický kňaz Ján Mocko k tomu v roku 1897 napísal, že obvinení síce súhlasili s odchodom do zahraničia, či rezignáciou na svoj duchovný úrad, no chceli z reverzov odstrániť priznanie sa k rebélii. Údajne im povedali, že to zmenia, ale nakoniec im vraj podvodne podstrčili pôvodné reverzy. Úryvok z Kalinkovho životopisu od Jána Mocka:

Počiatkom roku 1676 prichodili do Nemecka z galejí neapolských vyslobodení mučeníci naši, z nichž počínanie Jura Lániho, rektora krupinského, strpčilo i tak krušné dni vyhnancov našich, r. 1673 reverz podpísavších. Juro Láni totiž bezohľadne a nemilosrdne v spisoch svojich obviňoval pred verejnosťou bratov vo viere v Nemecku tých, čo r. 1673 reverz podpísali a do vyhnanstva šli, že tým skutkom protivníkom svojim sami vtiskli do ruky zbroj, ktorou mohli ďalej ubíjať bezbrannú cirkev evanjelickú. Keď v podstrčených reverzoch priznali sa k rebelantstvu a všetkému tomu, z čoho ich nepriatelia cirkvi našej obviňovali. Iste, dopustili sa osudnej chyby, ktorá nedá sa ospravedlniť, ale ovšem z pomerov tehdajších vysvetliť. Iste, správnejšie zachovali sa tí kňazi a rektori, ktorí r. 1674 pred mimoriadny súd prešporský predvolaní boli a ktorí ani sľubmi, ani hrozbami, ani väzením, ani inými spôsobmi zastrašovania nedali sa nakloniť k podpisu reverzov, ale radšej trpeli dlhé väzenie a konečne strašný osud galejných otrokov, ako by sa priznali k tomu, čoho vinní neboli.

 

Reverzalista Daniel Sinapius o tom, či treba poslúchať aj "zlú" vrchnosť

Medzi evanjelickými kňazmi, ktorí boli predvolaní na súd r. 1673, podpísali reverz a vysťahovali sa, bol aj farár z Radvane pri Banskej Bystrici Daniel Sinapius (vydal prvú zbierku slovenských prísloví – niečo o tom tu). V katechizme s názvom Perlička dítek Božích, ktorý vydal r. 1683, sa venoval aj otázke, či má kresťan poslúchať tú vrchnosť, ktorá je "zlá". V knihe ponúka nasledujúcu odpoveď:

Bůh království své mezi pobožných i bezbožných rozděluje, z příčin sobě známých, protož i bezbožných moc od Boha jest. Řím. 13, 1. A netoliko dobrým a mírným, ale i zlým má poslušnost byti prokazována. 1. Petri, 2,18 netoliko pro hněv Boží, ale i svědomí. Řím. 13, 5. Jestli tedy poddaným od nemírné vrchnosti břímě těžké býva nakladano, mají to trpělivě znášeti, hříchy své, kterými to zaslúžili, oplakávati, křivdu svú Pánu Bohu porúčeti a raděj kdyby prosbou nemohli získati, jinam se uhnúti, nežli proti vrchnosti své nějaké pozdvížení začínati. Nebo Actio est injusta, passio justa.

 

Juraj Láni sa v Nemecku vrátil k učiteľstvu - podporoval školské divadlo

Juraj Láni už natrvalo zostal v Nemecku, kde sa venoval pedagogickej činnosti. V roku 1684 nastúpil ako učiteľ na Gymnáziu sv. Mikuláša v Lipsku. Významnú úlohu pri formovaní žiakov prikladal dramatickému vyučovaniu - nacvičoval s nimi školské divadlo. V roku 1685 knižne vydal školskú hru o žiakovi Agapetovi. V predhovore sa Juraj Láni odvoláva na náhľady svetového pedagóga, českého exulanta Jana Amosa Komenského. Úryvok z Lániho úvodu (podľa prekladu Jozefa Minárika):

Dobre vieme, že niektorí vylučujú zo škôl scénické a divadelné predstavenia, najmä komédie; ale dobré dôvody radia, aby sa udržali, a ak nie sú niekde nijaké, aby sa zaviedli. Po prvé, totiž takéto akoby verejné výkony pred očami divákov povzbudzujú ľudského ducha k nadšeniu mocnejšie, než je to možné dosiahnuť nejakými napomínaniami alebo i celou mocou disciplíny. Preto sa stáva, že akékoľvek pamätihodné veci, keď sú tak živo predstavené, ľahšie sa vryjú do pamäti, ako keby sa o nich len počulo alebo čítalo; a ľahšie sa tak naučia mnohé verše a myšlienky alebo celé knihy, ako oveľa menej osobitným morením sa (...).

 

Literatúra:

Kto by mal záujem o vlastné štúdium života a diela Juraja Lániho, pripájam študijnú literatúru:

Ján Mocko: Biskup Joachim Kalinka, 1897

Tobiáš Masník, Ján Simonides, Juraj Láni: Z vlasti na galeje, 1961

Ján Mišianik: Antológia staršej slovenskej literatúry, 1981

Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva (Barok), 1997

Juraj Láni: Žiak Agapetus zvedený a naspäť privedený, 1998  

Gabriela Žibritová: Mediálna vojna v poslednej štvrtine 17. storočia, časopis Kniha, 2005

Eva Kowalská: Na ďalekých cestách, v cudzích krajinách (Sociálny, kultúrny a politický rozmer konfesionálneho exilu Uhorska v 17. storočí), 2014

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

V Kočnerovej kauze je nový posudok, potvrdzuje falšovanie zmeniek

Rusko podpísal zmenky po roku 2013, nie v roku 2000.

SVET

Mayovej sa rozpadá vláda, odstúpili už traja ministri

Ministri sú proti návrhu dohody.

EKONOMIKA

Kočner sa aj z väzby zbavuje majetku, založil osem bytov v Bratislave

Vo štvrtok bude súd rozhodovať o väzbe.


Už ste čítali?