Vavrinec Benedikt vyzval r. 1603 Slovákov, aby pestovali slovenčinu. Zostali pri češtine

Autor: Roman Kebísek | 21.4.2018 o 6:42 | (upravené 24.4.2018 o 20:33) Karma článku: 2,75 | Prečítané:  801x

Vavrinec Benedikt z Nedožier, Slovák pôsobiaci v Česku, autor prvej systematickej českej gramatiky, vyzval r. 1603 svojich rodákov na pestovanie slovenčiny. Slováci, vtedy z veľkej väčšiny evanjelici, zostali v spisbe pri češtine.

 

Reformácia priniesla rozvoj národných jazykov, latinčina stratila svoje postavenie

Reformácia priniesla v 16. storočí obrovský impulz pre rozvoj národných spisovných jazykov. Reformátori cirkvi chceli, aby sa slovo Božie hlásalo aj v reči ľudu, teda nielen v latinčine, prístupnej len pre inteligenciu. Viacero európskych národov má ako prvé tlače vo svojom jazyku práve knihy z čias reformácie.

 

Slováci prijali reformáciu vo veľkej väčšine

Pokiaľ ide o Slovákov, tí prijali reformáciu vo veľkej väčšine. Odhaduje sa, že okolo r. 1600 vyznávalo učenie nemeckého reformátora Martina Luthera až do 90 percent Slovákov. Inštitucionálne však evanjelická cirkev v Uhorsku vznikla až r. 1610. O tom, že to bola do veľkej miery „slovenská“ inštitúcia, svedčí aj fakt, že na ustanovujúcej synode v Žiline, hlavným iniciátorom ktorej bol palatín (druhý človek po kráľovi) Juraj Turzo, zvolili za prvých troch superintendentov (biskupov) Slovákov. Od tejto inštitúcie teda závisela nielen správna vierouka a organizácia cirkevného spoločenstva, ale de facto aj spisovný jazyk Slovákov.

 

Výzva českého gramatika V. Benedikta r. 1603 Slovákom, aby pestovali slovenčinu

Krátko pred ustanovením Evanjelickej cirkvi v Uhorsku, rozhodujúcej inštitúcie na vydávanie tlačenej literatúry Slovákov, vyzval r. 1603 slovenský učenec pôsobiaci v Čechách Vavrinec Benedikt z Nedožier pri Prievidzi (1555-1615) svojich rodákov v Uhorsku, aby pestovali svoj slovenský jazyk. V úvode prvej systematickej gramatiky češtiny Grammaticae Bohemicae (...) libri duo píše:

Ale tu sa mi naozaj zdá, že musím napomínať najmä svojich rodákov Slovákov, ktorí najväčšmi zanedbávajú pestovanie svojho jazyka - natoľko, že niektorí (vravím o daktorých zo skúsenosti) vystatujú sa tým, že nielenže nečítajú české knihy, ale že ani jednu nemajú vo svojich knižniciach. Preto sa stáva, že musia rozprávať pololatinsky, keď im o veciach domácim jazykom prichodí zhovárať sa. (...) A ani ich tu ja nenútim k českému jazyku, ale vyzývam k cvičeniu a pestovaniu vlastnej reči, najmä keď oplývajú školami nielen v mestečkách a mestách, ale aj na dedinách  (...). (preklad z latinčiny Jozef Minárik)

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovenskí biskupi vydali pre Slovákov ako prvú knihu katechizmus – po česky (1612)

Noví slovenskí superintendenti (biskupi) sa hneď po zvolení r. 1610 pustili do riešenia akútnych otázok správneho fungovania cirkvi – v prvom rade pripravili vydanie základného vieroučného spisu reformátora Martina Luthera - katechizmu, ktorý sa mal dostať čo najširšiemu okruhu Slovákov. Jazykom knihy ale nebola slovenčina, ale - čeština. Výzva najväčšej českej a slovenskej lingvistickej autority tých čias Vavrinca Benedikta z Nedožier z r. 1603 na pestovanie slovenčiny tak zostala nepovšimnutá. Slovenskí vzdelanci však nepísali po česky dôsledne - nedržali sa prísne českých gramatických pravidiel. Vnášali do textov slovakizmy – buď češtinu sami dobre neovládali, alebo ju prispôsobovali slovenskému ľudu, ktorý češtine dostatočne nerozumel. V každom prípade bol katechizmus od troch superintendentov (najvýraznejšou osobnosťou z nich bol Eliáš Láni) z r. 1612 prvou „oficiálnou“ knihou pre evanjelických Slovákov (vtedy v absolútnej väčšine), ktorá mala byť v ich spisovnom materinskom jazyku – a ako potvrdilo vedenie cirkvi, bola to čeština. Tá významne posilňovala svoje pozície na Slovensku už v 16. storočí s prílevom českej reformačnej literatúry a novokonštituovaná celokrajinská inštitúcia zostala pri nej.  

Superintendent Daniel Krman a jeho záujem, aby Slováci písali správne po česky

Jazyková prax češtiny so slovakizmami pretrvávala medzi slovenskými evanjelikmi počas celého 17. storočia - superintendenti (biskupi) túto nedôslednosť neriešili - až sa medzi nimi objavila mimoriadne výrazná, nielen vieroučná a organizačná, ale aj jazyková autorita – superintendent Daniel Krman. To sa už síce kvôli rekatolizácii stali evanjelici medzi Slovákmi menšinou, avšak v kultúrnom a intelektuálnom živote národa mali stále veľmi významné postavenie. Daniel Krman bol prvou cirkevnou autoritou, ktorá sa starala aj o to, aby sa Slováci v knihách prísne držali gramatických pravidiel, a síce – češtiny. Slovakizmy považoval za chybu. Ako píše historik Jozef Minárik, v roku 1704 mal už D. Krman napísanú a do tlače  pripravenú gramatiku českého jazyka. Kvôli povstaniu Františka II. Rákociho, na ktorom sa sám aktívne zúčastnil, knižne nevyšla – krajina bola príliš nepokojná. Gramatika zostala v rukopise, ktorý sa až dosiaľ zachoval, hoci nie úplne (titul, ktorý jej dal definitívne D. Krman, nepoznáme). Gramatika síce nevyšla, Krman mal však na jazyk slovenských evanjelikov veľký vplyv vďaka rozsiahlej literárnej aktivite. Napr. aj prostredníctvom učenca Mateja Bela, ktorý sám používal veľa slovakizmov, čo zároveň považoval za svoj nedostatok - preto si svoje práce nechával jazykovo korigovať, teda počešťovať Danielom Krmanom. Najzávažnejšia bola ich spolupráca na vydaní Biblie v češtine pre slovenských evanjelikov r. 1722. Táto kniha vyšla opakovane a mala veľký vplyv na ich zotrvávanie pri češtine.

 

Práca Daniela Krmana a Mateja Bela na Biblii

Na začiatku 18. storočia bolo nemecké mesto Halle centrom pietizmu, čo bol prúd v luteránstve, ktorý sa usiloval o prehĺbenie zbožnosti a o činorodosť. Ako píše historik Jozef Bánsky, pietisti začali okrem iného pomáhať spoluvercom v iných krajinách, aby mali dostatok výtlačkov Biblie. Pokiaľ išlo o Bibliu pre Uhorsko, tam boli evanjelici vo veľkej miere Slováci. Jedným z nich bol aj učenec Matej Bel, ktorý študoval v Halle a dostal sa aj pod vplyv tamojšieho pietizmu. Rozhodlo sa, že sa bude pracovať na znovuvydaní tzv. Kralickej Biblie. To je preklad Biblie do češtiny z konca 16. storočia, ktorý urobila Jednota bratská. Prácu na novom vydaní Biblie financoval sliezsky šľachtic Heinrich Henckel, priamy potomok uhorského palatína Juraja Turza, zakladateľa Evanjelickej cirkvi v Uhorsku r. 1610. Keďže preklad tzv. Kralickej Biblie robila Jednota bratská, ktorá mala vieroučne bližšie ku kalvínom ako k luteránom, luteráni si preklad pre nové, hallské vydanie prispôsobili, čiže sa pustili do odstraňovania tzv. kalvinizmov. Tieto úpravy mal na starosti Matej Bel a ďalší ľudia zo Slovenska, ktorí však neovládali dostatočne češtinu. Preto Matej Bel ponúkol spoluprácu aj znalcovi českého jazyka, myjavskému superintendentovi Danielovi Krmanovi – chcel, aby vyšla v gramaticky správnej češtine, bez slovakizmov. Ako píše historik Ján Tibenský, Daniel Krman ako oficiálny líder uhorských evanjelikov mal byť tiež pre nové vydanie Biblie zárukou vieroučnej správnosti. V úvode Biblie potom Daniel Krman napísal, že sa modlí, aby „Bůh rozptýlený národ český, i nás, týmž jazykem mluvící, v dobré naději postavil". Teda Biblia bola nielen pre slovenských evanjelikov, ale aj českých, ktorí boli vtedy v Českom kráľovstve zakázaní a boli v exile.

 

Evanjelici začali prechádzať na slovenčinu až po radikálnom kroku Ľ. Štúra

Slovenskí evanjelici používali češtinu ako svoj spisovný jazyk do 19. storočia. Až do „obratu“ učiteľa na bratislavskom evanjelickom lýceu Ľudovíta Štúra. Ten sa 14. februára 1843 na tajnej schôdzke so skupinkou svojich žiakov dohodol na zavedení strednej slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov (viac o tajnej schôdzke – tu). Dôležitým dátumom bol však predovšetkým 1. august 1845, keď Ľudovít Štúr začal v strednej slovenčine vydávať Slovenskje Národňje Novini. Nový spisovný jazyk mal jednoduchý pravopis - podľa princípu Píš ako počuješ, to znamená napr. bez ypsilonu, či s vyznačovaním ďe, ťe, ňe, ďi, ťi, ňi (Štúr mäkké ľ do spisovného jazyka neprijal, zvuk tejto spoluhlásky považoval za detinský a nepríjemný; samotné ľ sa podľa neho z reči aj tak prirodzene vytráca). Ukážka Štúrovej slovenčiny z úvodného článku prvého čísla jeho novín:

Máme sa ale aj čomu raduvať, že sme národňje novini dostali. V Ohlase našom, ktorí sme pred pár tídňami k Vám, krajaňja, vistrojili, viložili sme na krátko velkú potrebu novín napospol, keď ale komu teda nám ích istotňe velmi, velmi treba. Jestli sa po národach inších v krajiňe našej Uhorskej poobzeráme, viďíme že nás tjeto skoro v každom ohlaďe previšujú a že mi v terajšom čase, ktorí sme predtím v mnohom ohlaďe pred ňimi stáli, teraz za ňimi a tak rečeno len na straňe stojíme.

 

Kollár: Štúrova slovenčina je trpačina, bačovina, ledačina, sprostačina

Generačne starší ideológ slovanskej vzájomnosti, evanjelický farár a básnik Ján Kollár, ktorý stále presadzoval spoločný jazyk Čechov a Slovákov, jazykovú novinku mladej generácie rázne odmietol, aj s inými podobne zmýšľajúcimi Slovákmi. Zostavil spis Hlasowé..., v ktorom r. 1846 okrem iného o jazyku Štúrových novín uviedol:

Stěžowali sobě mnozí z předplatitelů na Waše Nowiny, že kolikrátkoli tuto Waši luzowinu čísti začali, nechuť a mdloba je napadla takowá, že sej im žaludek dwíhal k dáwení, pročež od toho raději cele upustiti museli. Pročež sám obecný lid Waše a jemu podobné nářečí nenazýwá jináče, než taračka, habarka, trpačina, bačowina, ledačina, sprostačina.

 

Definitívne slovo mal Hodža - kritizoval Štúra aj Kollára, predložil vlastný návrh

Liptovskomikulášsky evanjelický farár Michal Miloslav Hodža rozhodnutie Ľudovíta Štúra povýšiť strednú slovenčinu na celonárodný spisovný jazyk síce schvaľoval, zakrátko ale odmietol jeho jednoduchý pravopis. Preto navrhol vlastnú podobu spisovnej slovenčiny - s pravopisnými princípmi, aké boli v češtine, resp. v iných slovanských jazykoch. Išlo o tzv. etymologický pravopis. V roku 1848 vydal Hodža spis s názvom Větín o Slovenčině, v ktorom svoju podobu spisovného jazyka aj s jej odôvodnením prakticky predložil celému národu (teda aj katolíkom, ktorí používali západnú slovenčinu podľa pravidiel Antona Bernoláka). Ukážka Hodžovej slovenčiny z roku 1848, kde hovorí o Kollárovom rozhorčení:

Ale čo sä nášho, áno pri všetkej rozhorčenosti jeho, vždy nášho milého, presláveného Kolára dotýka - ha, bratia, veť sme my búrku, od skutočných naších nepriatelow na nás vyhromenú, preniesli a prenesieme ještě desať razí vätšú; čo žeby sme ju od svojho preniesť nemohli? Prawda, že to bolí; ale lepší od svojho buch, niežli od cudzieho šuch. Nechcel bych síce vyhovárať všetky té reči, ktoré prúdom citu schvátěné, Kolár na pewný breh verejnosti povyhadzuval: povedal bych že sa to len peny nesmírneho mora zbúrenej lásky jeho slavianskej.

 

Hodžova reforma slovenčiny napokon spojila všetkých Slovákov

Hodžovu podobu spisovného jazyka prijali napokon po istých úpravách všetci Slováci a píšeme ňou v zásade dodnes.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Novinár Hanus: Keď som zistil, že som sa v kauze Cervanová mýlil, nemohol som spať

Niektoré katolícke médiá neinformovali o kauze Bezák, lebo sa rozhodli, že budú láskavé, aby neznepokojovali čitateľov, vraví MARTIN HANUS.

EKONOMIKA

Okolo Kiskovej kampane sa objavujú nové nejasnosti

Prezident obe časti svojej kampane platil cez firmu KTAG.

Komentár Zuzany Kepplovej

Hanus nepísal, aby sa Glváč lepšie cítil

Martin Hanus tvrdí, že Nitranov si v .týždni spoločne vymysleli.


Už ste čítali?