Koloman Banšell: Časy idealizmu sa skončili, nechváľte slovenský ľud (1873)

Autor: Roman Kebísek | 14.4.2018 o 19:16 | Karma článku: 9,69 | Prečítané:  3733x

Koloman Banšell napísal báseň Nechváľte ľud môj ako „kontraskladbu“ k básni Andreja Sládkoviča Nehaňte ľud môj. Sládkovič ľud idealizuje, Banšell tvrdí, že Slováci sú bez skutkov, bojazliví, nevďační, falošní, bez života.

Banšellova skladba Nechváľte ľud môj

Nastupujúci 23-ročný slovenský spisovateľ Koloman Banšell publikoval v roku 1873 - polemicky až vyzývavo - báseň Nechváľte ľud môj, ktorou reagoval na báseň Andreja Sládkoviča Nehaňte ľud môj z r. 1843. Formou sú obe dielka podobné, no obsahom - zrkadlovito opačné. 2 strofy z Banšellovej skladby:

 

Nechváľte ľud môj, že je dobrý ľud

ako holub sivoperý.

Vie aj zlostným byť. Kto ho neskúsil,

oj, sotva uverí.

Je tam dobrota, kde nevďak a zášť?

A falošnosť je dobrota?

A spasiteľov svojich križovať,

čo tak znajú ho vrele milovať,

potupeného helóta!...

 

Nechváľte ľud môj, že je ľud slávny.

Ach, úžasná jeho bieda!

Za kúsok chleba, za pálenky slasť

aj dušu svoju zapredá.

Plazí sa sťa had, líže zeme prach,

pred renegátom zachváti ho strach,

ľúba ruky, dvíha klobúk.

Z chudoby jeho aj beťah ťaží,

tých, čo ho trýznia, on, bedár, blaží

umom svojím a prácou rúk.

 

Sládkovičova skladba Nehaňte ľud môj

Andrej Sládkovič r. 1843 slovenský ľud idealizoval. 2 strofy z jeho skladby Nehaňte ľud môj:

 

Nehaňte ľud môj! že je ľud tichý,

že rád trpí, že je slabý; -

pravda, surovej on nemá pýchy,

nie je v zápasoch pochabý.

Vy to neviete, že duch národov

práve takú povahu má:

keď má vystúpiť s činnou slobodou,

najprv ticho myslí, dumá. -

 

Nehaňte ľud môj! že úcty nemá,

že ľud môj je potupený. -

Slávnejšie ešte svet tupí plemä,

nuž kto je tam zhanobený? -

Ach, zlé sú časy! na všetky strany

svet žertvuje bohom zlatým. -

Ale nechaj mi národ bez hany;

národ patrí k veciam svätým!

 

Banšell: Dosť bolo idealizmu, chceme realizmus

Generácia slovenských romantikov, resp. ideoví odchovanci učiteľa a novinára Ľudovíta Štúra zo 40. rokov 19. stor., videla v ľude zdravú, hybnú silu národa. Na prelome 60-tych a 70-tych rokov však bola už situácia iná - mladý básnik Koloman Banšell v priamej opozícii voči ideologickým „otcom“ odmietol ich idealizmus a požadoval realizmus. Ešte počas pobytu v Prešove, kde študoval v rokoch 1868-71, Koloman Banšell v študentskom literárnom spolku napísal (podľa Dejín slovenskej literatúry od I. Sedláka):

Áno, časy idealizmu sa minuli. Prešovská junač, nabraná hyperidealizmom Heglovým, ponorená do absolútneho ducha, vykonala svoju misiu a vykonala ju dôstojne. Škola blahej pamäti Štúra i sama nahliadne, že jej časy nie sú naše časy, a že my teda zastať musíme pod prápor rozumného realizmu. Nebudeme vrcholec paláca pozlacovať, dokým pevný základ nemáme položený!

 

Banšellova báseň Petőfimu: Poet je poetom sveta!

Rozdiel medzi Kolomanom Banšellom a „otcami“ slovenského národa - po smrti Ľudovíta Štúra r. 1856 ich reprezentoval najmä Jozef Miloslav Hurban - bol aj v postoji k maďarskému liberalizmu z obdobia revolúcie v r. 1848/9. Jozef M. Hurban považoval maďarský liberalizmus za falošný a protislovenský, Koloman Banšell však práve najväčšieho básnika maďarskej revolúcie Sándora Petőfiho označil za svoj „pravzor“ a za „poeta sveta“. Počas štúdií v Prešove mu venoval báseň:

 

Nenahneváš sa, pevče duše mojej,

že piesňou svojou z tmavej hrobky tvojej,

z tajomnej, skrytej mohyly

svetu cudziemu ja ťa vyhrabujem,

zaznanú slávu tvoju vychvaľujem?

Nenahneváš sa, môj milý?

 

No však nie? Óh, nie! Ba duch tvoj zaplesá,

že, hľa, i v „cudzom“ národe nájde sa

duša, čo ťa velebí, ctí.

Že v „cudzom“?… Oj, nie, veď on tvoj vlastný

pobratim verný, ale nešťastný,

toho, ktorému spievals’ ty.

 

Darmo… Lež pevec nespieva len rodu

svojemu krásu, blaženosť, slobodu:

Poet je poetom sveta!

Tie spevy ako teplé slnka lúče

rozplývajú sa svetom pekne-rúče,

čo znejú z hrude poeta.

 

Pevče, pravzor môj! Teba už zem kryje,

odzneli lýry tvojej harmónie,

spev tvoj slávny už umĺkol.

Ňadrá tie, z ktorých vrelej lásky tóny

a slobodienky striebrozvučné zvony

šumeli, zničil smrti bôľ.

 

Ale pamiatku tvoju neskruší hrob,

tú aj vnukovia pozdných budúcich dôb

ctiť a obdivovať budú.

A piesne tvoje sa svetom ozývať

budú a city tvoje s ľudstvom splývať

večne vzdor časom, osudu.

 

Nuž ľúbim ťa ja, pevče môj súcitý,

mladistvých letov mojich vzorom si ty,

snáh, túh mojich najvyšší cieľ.

Ó, nechže duch tvoj s mojím sa zlúči

a s mojím citom tvoj cit horúci,

bych slobodu a lásku pel!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?