Ugronovič vyšetroval zločiny Jánošíka, potom písal prvú politickú obranu Slovákov

Autor: Roman Kebísek | 24.2.2018 o 16:40 | (upravené 6.4.2018 o 8:07) Karma článku: 10,53 | Prečítané:  6383x

Zeman Krištof Ugronovič z Borčíc, úradník Trenčianskej stolice, vypočúval na súde Juraja Jánošíka a o niekoľko rokov sa podieľal na tvorbe spisu Apológia, v ktorom obhajoval rovnocenné postavenie Slovákov v Uhorsku.

Krištof Ugronovič sa Juraja Jánošíka pýtal na vraždu farára Juraja Vrtíka

Krištof Ugronovič, drobný slovenský šľachtic z Borčíc pri Dubnici nad Váhom, bol počas svojho života aj významným úradníkom v správnom aparáte Trenčianskej stolice – r. 1716 dosiahol aj vysoký post podžupana. Ako píše historik a bývalý riaditeľ Štátneho archívu v Bytči Jozef Kočiš, zbojníka Juraja Jánošíka na hrdelnom súde v Liptovskom  Mikuláši r. 1713 vyšetroval za Trenčiansku stolicu práve Krištof Ugronovič. Juraj Jánošík bol totiž rodákom z Terchovej, ktorá ležala v Trenčianskej stolici, a v tejto stolici aj spáchal viacero prepadov. Zbojník bol dokonca obvinený aj zo závažného zločinu vraždy katolíckeho farára Juraja Vrtíka z Domaniže, ktorá ležala v tejto stolici. Stalo sa to pri Fačkove r. 1712. V obžalobe proti Jurajovi Jánošíkovi sa píše: „(...) tiež okolo Fačkova prepadnuvše na jednoho pána plebana a jeho zbíjat chtejíc, který bránivše se mu, tohože pána plebana tak smrtelne ranil, že z takovej rany i umret musel (...)“ (podľa prepisu historika Andreja Melicherčíka z dobovej listiny). Ako píše archivár Jozef Kočiš, základom procesu proti Jurajovi Jánošíkovi bol práve prepad farára pri Fačkove. Ako historik dodáva, na domanižskej fare 5. októbra 1712 do úmrtnej matriky zapísali, že farára Juraja Vrtíka postrelili 4. septembra 1712 v Suchej doline pri Fačkove dvaja zbojníci. Kňaz zomrel na následky tohto zranenia o mesiac, 2. októbra 1712. Pochovali ho o tri dni neskôr. Krištof Ugronovič sa obžalovaného Juraja Jánošíka pýtal na okolnosti zabitia farára. Juraj Jánošík odpovedal: „Dva tovarišia, Plavčík z Dunajova a Turjak predepsaný, strelili naňho a on ten čas vodu pil na studnici a že od toho pána pátera nič nevzali a že ho Huncaga prestrelil“. Podľa Juraja Jánošíka teda na farára strieľali jeho druhovia Plavčík z Dunajova a Turjak, prezývaný Huncaga, ktorý ho zasiahol. V súdnom verdikte, podľa ktorého Juraja Jánošíka odsúdili za sériu prepadov na zavesenie na hák, sa potom už nepíše o tom, že by farára zavraždil, iba že bol svedkom tejto udalosti: „(...) jako sa z jeho vlastního vyznaní zdá, jeho tovariši, kdy o též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali (...)“. Ostatky farára Juraja Vrtíka sa vzácne zachovali - sú doteraz uložené v krypte kostola v Domaniži.

 

Krištof Ugronovič bol aj na súde s bratom Juraja Jánošíka - Jánom

Krištof Ugronovič zastupoval stoličnú sedriu aj na súde s Jánom (!) Jánošíkom, bratom Juraja Jánošíka, popraveného v marci 1713. Jána Jánošíka súdili v decembri 1713 za to, že pomáhal bratovi. Proces sa konal v kaštieli v Tepličke nad Váhom (pri Žiline), sídle Löwenburgovcov, zemepánov, ktorým patrila Terchová. Ján Jánošík bol odsúdený na trest smrti obesením (o tom, ako súdny zápis s Jánom Jánošíkom môže viesť k určeniu správneho mesiaca narodenia Juraja Jánošíka, niečo aj - tu).

 

Krištof Ugronovič bol vyslancom na uhorskom sneme, keď vyšiel spis proti Slovákom

Krištof Ugronovič vo svojej stoličnej kariére postupoval, až ho r. 1716 zvolili za podžupana Trenčianskej stolice, ktorú v tejto funkcii zastupoval aj na uhorskom sneme v Bratislave r. 1722. Práve pri príležitosti snemu však vydal profesor práva na Trnavskej univerzite Michal Bencsik spis Novissima diaeta, v ktorom napadol z národnostného hľadiska Slovákov, konkrétne mešťanov a šľachtu z Trenčianskej stolice. Sú vraj pozostatkami ľudu veľkomoravského vládcu Svätopluka, ktorý predal krajinu Maďarom za bieleho koňa. Slovenský ľud sa vraj pred Maďarmi poskrýval po lesoch práve v Trenčianskej stolici, „no napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom a nájomcom pôdy".

 

Spis Bencsika vyvolal ostrý nesúhlas u slovenskej šľachty v Trenčianskej stolici

Historik Ján Tibenský píše, že Bencsikov spis trenčianskych Slovákov mimoriadne rozhorčil a začali pripravovať verejnú odpoveď. V roku 1723 sa na stoličnom zasadnutí trenčianskej šľachty stretli hlavní aktéri odpovede: Krištof Ugronovič a Gašpar Hrabovský (ktorí zastupovali v dolnej komore snemu Trenčiansku stolicu), František Tukinský (ktorý bol zástupcom mesta Trenčín na uhorskom sneme) a hlavný zostavovateľ zamýšľaného spisu - vzdelanec a katolícky farár z Dubnice nad Váhom Ján Baltazár Magin.

 

Apológiu venovali trenčianske stavy županovi Jozefovi Ilešházimu

Ján B. Magin dal ešte v roku 1723 dohromady anonymný latinský spis s komplikovaným barokovým názvom  Murices Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclito comitatu Trenchiniensi (Ostne namierené proti pisateľovi spisu Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice). V súčasnej slovenskej literatúre sa ujal zjednodušený názov Apológia. Tlačou vyšiel až v roku 1728 v Púchove. Spis venovali županovi Trenčianskej a Liptovskej stolice Jozefovi Ilešházimu „stavy slávnej Trenčianskej župy". Z toho možno podľa historika Vincenta Sedláka usudzovať, že spis mal všeobecný súhlas šľachty a meštianstva celej župy, prípadne ich reprezentatívnych zložiek.

 

Apológia: Slováci majú tie isté občianske práva ako Maďari

Apológii sa o Bencsikovom spise hovorí ako o „zlomyseľných a urážlivých výrokoch o slovenskom národe". Podľa Apológie všetci Slovania bývajúci v Uhorsku (resp. Slováci) „majú to isté občianske právo ako Maďari, tú istú rodovú starobylosť i dôstojnosť, tú istú vojenskú česť svojich predkov, ten istý prístup k výsadám, tú istú zem zdedenú po predkoch". Michal Bencsik okrem rozvíjania teórie o údajnom podriadenom postavení Slovákov voči Maďarom vyčítal Trenčanom, že hovoria „pure Slavonice", teda čisto po slovensky. Zostavovatelia Apológie v reakcii na Bencsikovu výčitku píšu (preklad z latinčiny Gašpar Sedlák):

Ani to nezodpovedá pravde, že obyvateľstvo našej Trenčianskej župy, ako aj mesta rozpráva jedine slovenskou rečou alebo, ako to sám surovo hovorí: sú len reči slovenskej, takže nevedia reč nemeckú alebo maďarskú; tým menej, že jednoducho všetci odvodzujú svoj pôvod zo slovenského rodu. Ako totiž sa užíva podľa povahy miesta aspoň trojaká reč, totiž: maďarská, nemecká a slovenská v župe Bratislavskej, Nitrianskej a v mnohých iných, tak isto sa u nás striedajú rozhovory okrem latinčiny v troch rečiach, najmä o obecných záležitostiach, ktoré sa práve tak pretriasajú zvyčajne na verejných rokovaniach. Naozaj veľmi zriedka by si našiel u nás na vidieku, či v meste, človeka, čo by ti nevedel odpovedať po maďarsky alebo po nemecky a to v meste okrem šľachty i medzi meštianstvom, na vidieku i medzi najchudobnejšou šľachtou; bárs aj sa obe reči na vidieku užívajú skromne, ba nemčina až veľmi skromne. Protivník má možnosť presvedčiť sa na vlastné oči návštevou od dvier k dverám po významnejších rodinách, či je tomu tak, ak jeho tvrdošijné presvedčenie opovrhuje poskytnúť dôveru našim slovám. Je znakom menšej učenosti iba podľa reči posudzovať národ alebo kmeňový pôvod ľudu.

 

Ugronovič vystupuje pod literárnym menom Gnorimenes

Apológia je zostavená formou rozhovoru troch osôb. Krištof Ugronovič sa skrýva za literárnou postavou menom Gnorimenes - na adresu Michala Benscika hovorí:

Nerozvážny právnik ponížil celú šľachtu, vyššiu i nižšiu, či už je uzavretá hradbami mesta a či sa rozlieva hojne po celej župe. Všetci sme tu len hostia, nájomníci zeme, poddaní, sluhovia, otroci, nevoľníci, žíznivý smäd si hasíme len cícerovým vínom. Veď nešťastný osud Svätoplukov zbavil jeho biednych pozostalých slobody, olúpil ich o zlato, odsúdil k pluhu, poľným bránam, motyke, rýľu, čakanu, lopate, poskrýval ich medzi drsné vrchy, siahajúce k hraniciam Markomanov a Kvádov. Nad to trpí sa u nás takou nevedomosťou, že rozprávame len po slovensky.

 

Magin o Ugronovičovi: Pohotový a horlivý rečník

Ján B. Magin ako hlavný zostavovateľ spisu v ňom priamo uviedol aj osoby, ktoré sa na tvorbe Apológie zúčastňovali, medzi nimi aj Krištofa Ugronoviča. Podľa historika Pavla Horvátha bol Krištof Ugronovič horlivým katolíkom, ktorý napomáhal pri rekatolizácii. Slovenčinu ovládal nielen slovom, ale aj písmom, ako o tom svedčí jeho korešpondencia, ktorú adresoval dedinským richtárom a poddaným. Ján Baltazár Magin o Krištofovi Ugronovičovi napísal: „Je lahodný a pritom účinný rečník, rozvážny, pohotový, v prísnosti mierny, vo zdvorilosti milý, v práci horlivý a konečne od prírody stvorený a uspôsobený pre každý úrad v štáte."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovensko väzní boháča z Ruska, ktorý hovoril o úplatkoch pre Kremeľ

Valentin Vinogradov sa mal dopustiť podvodu pri obchode s nehnuteľnosťou. Nikomu pritom nevznikla škoda.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kúpiť lístky na hokej cez web? Nemožné

Robili čo mohli, dopadlo to ako vždy.

Stĺpček Petra Schutza

O vydaní Vinogradova do Ruska by sa nemalo ani uvažovať

Rusko nie je právny štát.


Už ste čítali?