14. februára 1843 sa Štúr, Francisci a ďalší tajne dohodli na strednej slovenčine

Autor: Roman Kebísek | 8.2.2018 o 9:22 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  468x

Učiteľ Ľudovít Štúr žiadal r. 1842 o povolenie vydávať noviny pre Slovákov v češtine. Nedostal ho, tak si r. 1843 podal ďalšiu žiadosť. Noviny už ale chcel vydávať v slovenčine. Predchádzala tomu utajená dohoda s jeho žiakmi.

Mladý, ani nie 28-ročný učiteľ na bratislavskom evanjelickom lýceu Ľudovít Štúr držal spočiatku v tajnosti svoj zámer opustiť slovenskými evanjelikmi dovtedy používanú češtinu a začať písať v strednej slovenčine, teda nie v západnej, ktorú podľa pravidiel osvietenca Antona Bernoláka používala časť slovenskej katolíckej inteligencie. Definitívne sa na novom jazyku Ľ. Štúr dohodol na utajenej schôdzke v priestoroch lýcea s malou skupinkou svojich žiakov, jemu oddaných nasledovníkov 14. februára 1843.

 

Štúr sa vyhýbal písaniu o svojom zámere v listoch, posielal ústne odkazy

Jediný dochovaný záznam o utajenej schôdzke Ľudovíta Štúra s jeho študentmi zo 14-teho februára 1843 zanechal básnik Samo Bohdah Hroboň – aj to s odstupom od udalosti a z druhej ruky. Zmienku o schôdzke napísal Hroboň na list, ktorý mu Štúr poslal 24. septembra 1844 z Bratislavy do Prahy, kde sa vtedy Hroboň nachádzal. Štúr v liste svojmu blízkemu priateľovi Hroboňovi píše, že za ním príde Janko Gáber (je to jeden z účastníkov utajenej schôdzky), ktorý mu „všetko rozpovie“. Začiatok Štúrovho listu (súčasný pravopis):

Bohdanko môj drahý! Tu máte nášho Janka Gábera, čo sa tam k Sále a či až k Sprove poberá. Nie mi potreba mnoho písať, bo vám on všetko rozpovie a preto sa ja k Vám len pár slovami prihlasujem.

 

14. február 1843 dostal označenie Deň vzkriesenia slovenčiny

Práve na Štúrov list z 24. septembra 1844 Hroboň ceruzou dopísal: „Den skríseňja slovenčini Streda 14 Unor 1843 mezi 3 a 5 po poludňi". K tomu ešte pripísal mená účastníkov schôdzky – boli to Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Samo Vozár, Janko Gáber a Štúrov mladší brat Samuel.

 

Dohoda Štúra s Hurbanom a Hodžom a „posvätenie“ rozhodnutia Hollým v júli 1843

Ľudovít Štúr pokračoval po februárovej schôdzke v osobných stretnutiach so slovenskými predstaviteľmi, na ktorých opatrne, neverejne vysvetľoval svoje zámery. Dňa 11. júla 1843 sa zišiel s liptovskomikulášskym farárom Michalom M. Hodžom v Hlbokom na fare Jozefa M. Hurbana, kde sa po niekoľkých dňoch už všetci traja dohodli na potrebe zavedenia novej spisovnej slovenčiny. Zároveň na Dobrej Vode navštívili Jána Hollého - katolíckeho kňaza, vysoko váženého básnika v západnej slovenčine (podľa pravidiel A. Bernoláka). Ján Hollý ich zámer odobril. J. M. Hurban neskôr v pamätiach o schôdzke napísal:

 (...) tu zišli sa u mňa v Hlbokom Hodža a Štúr (...) Vtedy sme i my spoločný výlet podnikli k majstrovi poétov slovenských, k Hollému na Dobrú Vodu, cieľom vzdania mu úcty osobnej a podania mu výkladu odchýlky svojej od jeho spôsobu písania v podrečí trnavskom a rozvinutia pred ním dôvodov svojich za centrálne, čisté slovenské nárečie. (...) On nielenže nič nemal proti čistej slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možností na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý priateľ jeho Bernolák bol gramatiku spísal. Povedá: „Aj, moje metrum dalo sa výborne v tejto reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči“. To bol náhľad Hollého, s ktorým, rozumie sa, sme úplne súhlasili. Hollý nám dal požehnanie svoje k dielam vtedy umieneným.

 

Stretnutie trojice pod Kriváňom v lete 1844

Štúr, Hurban a Hodža sa opäť stretli v lete 1844 - priam obradne - pod Kriváňom, kde sa na strednej slovenčine dohodli definitívne. Štúr o tom napísal:

Pred rokom v peknom lete, ako viete, bratia, zastali sme sa boli u drahého nášho Jozefa Miloslava v kraji, po Nitre nazvanom, tam v Hlbokom (...) Neostalo z ohľadu slovenčiny na ničom istom medzi nami, ale uzriekli sme sa, že ešte tú vec za rok rozvážime, myšlienky svoje pod ten čas si zveríme a potom sa uznesieme po roku. Mysleli sme, dopisovali sme si, prešiel rok, keď sme sa tam pod trónom matky Tatry, tam pod oltárom Tatier našich, Kriváňom, zastali a ako sme sa zvítali, zvítali sme sa s uznesením za slovenčinu, i podali sme si na to ruky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Procházka: Prečo vláda vznikla tak rýchlo? Smer rozdával karty

Špeciálne vydanie podcastu. Peter Tkačenko sa rozprával s Radoslavom Procházkom.


Už ste čítali?