Andrej Keczer - 64-ročný zeman umučený a popravený počas Prešovských jatiek r. 1687

Autor: Roman Kebísek | 14.1.2018 o 14:15 | (upravené 7.6.2018 o 19:42) Karma článku: 7,69 | Prečítané:  2823x

Pomníku popraveným príslušníkom uhorskej evanjelickej šľachty a meštianstva počas tzv. Prešovských jatiek r. 1687 dominuje postava nezlomeného zemana, ktorého vedie kat. Pamätník by mohol symbolizovať šľachtica Andreja Keczera.

 

Prešovské jatky r. 1687

Azda najkrutejším politickým zúčtovaním v dejinách habsburského Slovenska boli tzv. Prešovské jatky z roku 1687. Išlo o súd s Uhrami, obvinenými z organizovania vzbury proti habsburskému cisárovi Leopoldovi. Sprevádzalo ho mučenie a brutálne popravy obvinených. Medzi 24 odsúdenými na smrť boli predovšetkým predstavitelia evanjelickej šľachty a meštianstva. Za strojcu Prešovských jatiek sa považuje habsburský splnomocnenec v Prešove - Talian Antonio Caraffa. Udalosti opísal prešovský učiteľ Ján Rezik, ktorý utiekol z mesta krátko pred nimi. V rukopise v latinčine (v preklade Verejná prešovská poprava čiže Prešovské jatky) píše, že podrobné informácie mal od nemenovaného cisárskeho dôstojníka. Spomedzi popravených bola najviac zasiahnutá rodina zemana Andreja Keczera – okrem neho sťali aj jeho syna Gabriela a dvoch zaťov - Žigmunda Zimmermanna a Martina Sárossyho.

 

Andrej Keczer z Lipovca a Peklian

Keď zemana Andreja Keczera z Lipovca a Peklian mučili, mal už 64 rokov. Zatkli ho v jeho prešovskom dome. Úryvky z diela Jána Rezika Verejná prešovská poprava čiže Prešovské jatky podľa prekladu Gustáva Pogányho:

(...) vytiahli ho 26. februára na škripec (...) a priložiac mu oheň k samému boku (...), mučili ho lámaním a rozťahovaním údov päť a či šesť hodín, aby sa priznal, pričom ruky mal sputnané na chrbte (...). Ale od neho nebolo počuť ani slova ani zastonanie; tak srdnato sa choval, že ani vo vyberaných mukách nevydal nijakého, sebe alebo iným škodlivého svedectva, a tým krásne zmaril neľudskú krutosť múk, sudcov a katov. (...) Častejšie opakoval: "Robte, sudcovia, čo chcete, so mnou. Ja neodsúdim vlastnou výpoveďou ani seba, ani iných. (...)“

Poprava bola 5. marca 1687. Spolu s ním popravili v tento deň ďalších troch odsúdených. Rozsudok znel:

Najprv sa im na lešení sekerou odtne ruka (...), potom mečom hlava, potom sa rozštvrtení povešajú a zostanú visieť na hákoch vedľa štyroch hradských ciest (z ktorých jedna ide do Šariša, druhá do Šebeša, tretia do Levoče, ostatná do Košíc) pocestným na pobavenie a pohŕdateľom jeho veličenstva na výstrahu a postrach; hlavy sa pribijú veľkým železným klincom na šibenice (...)

 

Žigmund Zimmermann, zať Andreja Keczera

Na popravisku skončil 5. marca 1687 aj Žigmund Zimmermann, manžel jednej z dcér Andreja Keczera:

Žigmund Zimmermann, rodom šľachtic, náboženstva evanjelického, čo do hodnosti senátor a inšpektor v meste založeného kolégia evanjelických stavov. Bol občanom prešovským a obchodníkom medzi prvými. (...) Bystrosťou umu predstihoval svoj vek; vynikal nevšednou vzdelanosťou; hovoril plynne po latinsky, nemecky, uhorsky a slovensky. (...) podrobili ho dňa 25. febr. (...) trýzňam a ho v mučiarni tuhou prácou katanov za celé štyri hodiny — ba aj dlhšie — neľudsky rozťahovali. (...) Mnohé veci vytrvale zapieral, ako i na mestskom dome; k mnohým sa v hrozných mukách priznal a udával i nevinných za hriešnikov. (...) Po vyhlásení rozsudku jasným hlasom vyvolávača najsamprv Zimmermann vykročil na lešenie smrti (...). (...) odťal mu prešovský kat na dve rany ruku. Aký je život milý a drahý! — ani okyptený neprestáva mocne túžiť po ňom, spínajúc ruky, skrúšene prosí o milosť; potom ešte raz vracia sa k modlitbám: „Ježiši, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Kým sa tak modlil, priblížil sa mu od chrbta vojenský kat a dal mu poslednú, ale menej šťastnú ranu. Lebo hlava zostala na čiastke hrdla visieť, ktorú nešikovnosť košický kat ostro pokarhal a spomenutého kata pohoršený zohnal z lešenia.

 

Gabriel Keczer, syn Andreja Keczera

Druhú zo série popráv počas Prešovských jatiek vykonali 22. marca. Jedným z popravených bol aj syn Andreja Keczera – Gabriel Keczer. Zatkli ho vtedy, keď išiel prosiť o milosť pre otca:

Kým ako vďačný syn horlivo plní svoju úlohu, prosí pre otca milosť, prosbami a naliehaním nakloňuje k priazni známych i neznámych, aby ho vyslobodil, dostáva sa deň-dva po uväznení otcovom tiež do väzenia, pod stráž ako pôvodca nových hnutí, alebo preto, že vie o nich. (...) Nadišiel už 22. marec, deň jemu posledný, na ktorý čakal odhodlaný. Dal si zavolať Jána Andricia, duchovného pastiera slovenskej cirkvi v Prešove, aby sa nebeským pokrmom ujal jeho duše (...). Po tomto obrade vzali ho zo žalára a viedli s kňazom a vojakom po boku pod meč. (...) Keď drahocenné, cez plecia prehodené rúcho oddal sluhovi a keď mu tento (sluha) zaviazal oči, sklonil sa krásnym pohybom, so zopätými rukami, pri neustálom vrúcom modlení a, obnažiac si trochu plecia, tak prijal osudnú ranu, že sa ho ruka katova nikde nedotkla na tele. Tak stuha ho zasiahla rana, že mu hlava až zo stredu lešenia odskočila do blata na zemi. (...)

 

Martin Sárossy, ďalší zať Andreja Keczera

22. marca 1687 popravili aj manžela ďalšej dcéry Andreja Keczera - zemana Martina Sárossyho:

Úzkostlivo sa triasol na celom tele tak pri vyšetrovaní, ako na lešení. Sila ducha ho natoľko opustila, že bol skoro bez seba ako na ceste k lešeniu, tak i neskoršie na ňom; iba čo mu kazateľ Lipóczy dodával, ako mohol, zmužilosti a utvrdzoval myseľ. Dostalo sa mu toho istého poctenia a milosti, čo švagrovi Gabrielovi Keczerovi: vzali ho a pochovali jeho sluhovia.

 

Pamätník obetiam Prešovských jatiek

V r. 1908 umiestnili v Prešove pamätník venovaný obetiam Prešovských jatiek. Autorom súsošia bol Béla Markupp:

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?