Weissová r. 1918: Vojna sa skončila, nie však pre mňa - lebo Štefánik je na Sibíri

Autor: Roman Kebísek | 7.5.2017 o 8:24 | (upravené 7.5.2017 o 8:55) Karma článku: 11,46 | Prečítané:  5567x

Milan R. Štefánik bol veľkou, no neopätovanou láskou francúzskej novinárky Louise Weissovej. Zoznámili sa počas 1. svetovej vojny v Paríži. Bola o 13 rokov mladšia.

Keď sa r. 1915 spoznali, ona bola 22-ročná novinárka, on 35-ročný francúzsky vojak a diplomat, ktorý práve začal pracovať na založení nového európskeho štátu - Československa. Jeho osobnosť ju priam fascinovala a z lásky k nemu si osvojila aj jeho cieľ – vytvoriť na troskách Rakúsko-Uhorska štát Čechov a Slovákov – ako novinárka za to bojovala celou sériou oduševnených článkov. V období ich známosti však Milan R. Štefánik trávil množstvo času mimo Paríža – často na ďalekých a dlhotrvajúcich diplomatických cestách. Preto ich nepravidelné stretnutia prežívala veľmi intenzívne. 27. mája 1917 (obaja boli v Paríži) mu napísala citovo mimoriadne otvorený list, ktorý sa dnes nachádza v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Jeho preklad uverejnila v časopise Tvorba T r. 2001 historička Bohumila Ferenčuhová. Úryvok:

 

Ľúbim vás najpravdivejším a najprostejším možným citom a už dlho sa mi zdá, že existujem iba pre lásku, ktorú od vás dostávam. Chcela by som, aby ste vo mne našli zdroj svojej sily, jedno z tajomstiev svojej prestíže. Pokorne prichádzam požiadať vás, aby som sa stala vašou snúbenicou. Je to  možno iba slovo, čo prichádza zbytočne po tom, čo ste mi povedali vo štvrtok. Ale ak by ste súhlasili, zbavilo by ma to zbytočného utrpenia a dovolilo opäť nájsť pokoj, ktorý som stratila po vašom návrate. Bojím sa tejto novej neprítomnosti a necítim silu zopakovať si kalváriu, ktorou pre mňa bola vaša kampaň v Rusku a Rumunsku. Obávam sa krehkého puta slov. Prv ako ma opustíte, chcela by som ho posilniť a poprosiť vás, aby ste prijali skutočný dar mojej mladosti a oddanosti. Nemyslím si, že by vás to ponížilo. Som vás absolútne hodná. Záväzne prijímam obeť vašej osoby, ktorú ste vzali na seba – a pomôžem vám, aby bola ešte plnšia. Nikdy z mojich pier nebudete počuť ponosu. Dáte mi to, čo okolnosti dovolia. Viem, že teraz ste povinný starať sa o iné. Čo urobíte, bude dobré. Vždy ma nájdete hotovú otvoriť vám náruč. Keď budete ustatý, položíte si hlavu na moju hruď a tlkot môjho srdca bude tichý, prispôsobí sa rytmu vášho silného a pravidelného dychu. Hovorím vám to všetko bez vášne, zbavujúc sa ilúzií, ktoré sú len sebaklamom. Píšem vám a cítim, že som úplne čestná a úprimná. Viem, že aj vy sa tak budete správať ku mne. Žiť pri vás by nebolo obeťou, ako ste si, tuším, mysleli. Ak by som si myslela, že by to tak mohlo byť, popravde by som sa hanbila navrhnúť vám to, priateľ môj, a mlčala by som. A vy by ste boli vinný, ak by ste to prijali a určite by ste mi neodpustili, že vás zaťahujem do záležitosti nižšej kvality. Pre mňa jedinou obeťou je vzdať sa vás. Krutou existenciou je nebyť vašou ženou. Dúfam, že to odo mňa nebudete žiadať. Ak si myslíte, že už nikdy nemáte byť tak blízko pri mne, ako ste boli, povedzte mi to, prosím vás. Hoci je už veľmi neskoro, pokúsim sa žiť s vaším odmietnutím – bez vás neúplná. Ale ak by ste chceli, aby som sa potom, keď budem najprv vašou snúbenicou, stala aj vašou ženou, bola by to plnosť života.

 

Weissová: Vojna sa skončila, nie však pre mňa, lebo Štefánik je na Sibíri

Milan R. Štefánik jej nepovedal „áno“, no cit Louise Weissovej k nemu bol stále mimoriadne silný. V r. 1999 vyšla vo vydavateľstve Oxford University Press kniha s názvom Women's Writing on the First World War, teda súbor textov žien o 1. svetovej vojne. Publikácia priniesla aj anglický úryvok z francúzskych pamätí Louise Weissovej Mémoires d'une Européenne (Pamäti jednej Európanky). V úryvku Louise píše o tom, ako ľudia v Paríži s nadšením prežívali koniec vojny (11. novembra 1918), no ona žila v obave o Štefánika, ktorý sa stále nevrátil zo svojej misie na Sibíri.

Pokoj zbraní nadobudol platnosť o 11. hodine. Bola som vo svojej kancelárii L´Europe Nouvelle a snažila som si predstaviť všetky nebezpečenstvá, ktoré Milanovi Štefánikovi hrozili na Sibíri. Zrazu budovou otriasol neuveriteľný rozruch. Dvere buchli, okná sa otvorili. Ľudia kričali  a ja som videla, ako moji kolegovia bežia na dvor a na ulicu. Zvony zvonili. Kanón vystrelil. Všetka práca sa prerušila, práve ako som mala urobiť rýchle záverečné edičné rozhodnutia pre náš časopis, ktorý mal pozdraviť koniec konfliktu, ktorého som bola tieto štyri posledné roky súčasťou. Koniec? Aspoň pre Francúzsko. Nie ale pre mňa. Moje srdce bolo na Sibíri stratené v chaose mimoriadnych a zmätených udalostí.

(The armistice came into force at eleven o'clock in the morning. I was in my office at L´Europe Nouvelle busy trying to imagine all the dangers Milan Stefanik was facing in Siberia. Suddenly, an incredible commotion shook the building. Doors slammed, windows opened. People were shouting and I saw my colleagues running towards the courtyard and into the street. Bells were ringing. A cannon fired. All work ceased, just as I had to make some quick final editorial decisions for our journal which was to salute the end of a conflict of which I had been part these last four years. The end? For France, at least. The end? Not for me, though. My heart was in Siberia, lost in a chaos of extraordinary and confused events.)

 

Louise Weissová o Štefánikovi: Je to dobyvateľ (1919)

V januári 1919 sa Milan R. Štefánik konečne vydal na cestu z ruského Ďalekého východu do Európy. V marci 1919 vyšiel v časopise Revue de Paris článok Louise Weissovej, v ktorom Štefánika už ako ministra nového štátu - Československa - charakterizovala ako mimoriadnu osobnosť (preklad Arnošt Bareš):

Tento bledý muž, jehož světlé oči ozařovali vyhublý obličej, jest diplomatem a dobyvatelem. Jeho vůle jest z rychlé oceli. Posuzuje lidi se znalostí jejich tajných pohnutek. V jeho způsobech jest něco překvapujícího a geniálního. Jeho kouzlo, jeho duch jest stejně geometrický jako vybraný, jeho umělecké záliby připoutávaly k jeho zemi vždy vybrané přátele, aniž prudkost jeho vášnivé a svérázné povahy unavila jejich věrnou trpělivost.

 

Štefánik napokon povedal „áno“ inej žene – Talianke Giuliane Benzoniovej

Štefánikovou vyvolenou sa Louise Weissová napokon definitívne nestala, zasnúbil sa s talianskou markízou Giulianou Benzoniovou, ktorá bola od neho o 15 rokov mladšia. O tom, ako ju Milan R. Štefánik získal – takmer ako dobyvateľ, použijúc výraz L. Weissovej – porozprávala Giuliana Benzoniová sama, a to r. 1929 počas obedu na Pražskom hrade archivárke vtedajšieho československého prezidenta Tomáša G. Masaryka, Slovenke Anne Gašparíkovej-Horákovej. Vo svojich pamätiach Anna Gašparíková-Horáková o rozprávaní Giuliany Benzoniovej napísala:

Mala 18 rokov, keď sa s ním stretla. Ona, i jej rodina patrili k tej demokratickej frakcii talianskej spoločnosti, ktorá chcela vojnu po boku Ententy. Jedného večera čakala na Mendolu, predáka tohto smeru. V prítmí miestnosti bolo niekoľko ľudí, medzi nimi dvaja francúzski dôstojníci. Nehovorila s nimi, ani meno im nevedela. Jeden z nich, upierajúc na ňu oči, povedal naraz: „Dal by som niečo zo svojho života, keby som vedel, prečo Sonnino nejde do vojny.“ Nato ona charakterizovala Sonnina i celkové pomery. Dôstojník – bol to Štefánik – odišiel. Neskoršie sa priznal, že toho večera sa pre ňu rozhodol. Tak podľa markízy. O dva mesiace stretol sa s ňou znovu u grófa Primoliho. Hovoril s ňou málo, ale vtedy už aj ona pocítila, že k tomu človeku viaže ju niečo osudového. Zmocnil sa jej taký strach, že vbehla do kaplnky paláca a pred oltárom sa hodila na kolená. Keď sa vrátila medzi spoločnosť, pristúpil k nej Štefánik a požiadal ju, aby ho odprevadila k svojmu starému otcovi. Sľúbila. Pozvala so sebou i priateľku a predsa vo chvíli, keď s ním ostala samotná, stačil jej povedať, čo čakala a čoho sa bála. Utiekla na týždeň z Ríma. Keď sa vrátila, zazvonil prvý telefón a ozval sa Štefánik: „Vy nemôžete predo mnou ujsť.“

 

Weissová po smrti Štefánika: Bol obetavý aj ctižiadostivý

Práve v roku 1919, 4. mája, M. R. Štefánik tragicky zahynul. Priam básnický epitaf  mu zostavila práve Louise Weissová. V spomienkovej publikácii z roku 1920 o ňom napísala:

Kdo vypoví jeho panovačnost a jeho oddání se,

jeho veselost a jeho ironii,

jeho obětavost i jeho bezmeznou ctižádost?

Kdo vylíčí tu nonchalanci i tu zázračnou činnost,

tu nezkrotnou energii i ten chorobný půvab,

tu víru v ideál opravenou tím rozčarovaným úsudkem,

tu politiku velikého slohu a ten sklon k mazlivé titěrnosti,

tu potřebu přepychu a to odvrácení od věcí světských,

tu sympatii k poníženým přes všechnu nedůvěru k lidem,

to pohrdání ženami a tu horoucnost v láske...

(preložil Hanuš Jelínek)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTO

Čo robiť, keď zastanete v kolóne na diaľnici

Nevystupujte z auta a nezaťahujte ručnú brzdu.

DOMOV

Tkáč z Matice sa pustil do Maďariča a Hrnka. Zrušil by tiež ypsilon

Jeho príhovor zachytila tajná nahrávka.


Už ste čítali?