Senický kazateľ Pilárik ušiel r. 1673 do Nemecka, kde dal postaviť kostol pre exulantov

Autor: Roman Kebísek | 30.12.2016 o 18:32 | (upravené 30.12.2016 o 18:49) Karma článku: 5,89 | Prečítané:  1773x

Prenasledovaný senický kazateľ Štefan Pilárik odišiel ako 58-ročný do exilu, kde nechal v novozaloženom mestečku pre českých a slovenských exulantov Neusalza vybudovať kostol. Ten stoji doteraz.

 

Po senických nepokojoch odišiel Pilárik tajne do exilu

Evanjelik Štefan Pilárik sa narodil v Očovej pri Zvolene. Kazateľom v Senici sa stal v roku 1663, kde ho ešte v tom istom roku zajali Turci pri jednom zo svojich nájazdov (o ich krutostiach napísal Pilárik dve diela - niečo o tom aj tu). Po niekoľkých týždňoch sa mu podarilo zo zajatia vyslobodiť. Po roku 1670, po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania vysokej šľachty proti kráľovi, ho úrady podozrievali zo spoluúčasti a žiadali ho, aby odišiel zo senickej fary a odovzdal kľúče od kostola katolíkom. Pilárik obvinenie odmietol, z fary neodišiel a kľúče od kostola neodovzdal. V r. 1672 sa však úrady pokúsili pomocou vojakov senický kostol evanjelikom odobrať, obyvateľstvo sa ale vzbúrilo, takže kostol im zostal. Podiel na vzbure pripisovali aj Štefanovi Pilárikovi, ktorý sa zo strachu pred úradmi skryl vo Veľkých Levároch u svojho šľachtického priaznivca Krištofa Koloniča. Keď mali r. 1673 katolíci v Senici procesiu, v ktorej boli aj vojaci, došlo k streľbe, následným potýčkam a krviprelievaniu. Katolíci tvrdili, že išlo o slávnostnú salvu, po ktorej ich evanjelici bezdôvodne napadli, evanjelici zas vyhlasovali, že išlo o začiatok ozbrojeného pokusu katolíkov odobrať im kostol, preto sa začali brániť. Úrady obvinili Pilárika z podnecovania vzbury a ten v obave o svoj život ešte r. 1673 tajne odišiel do exilu.

 

Pilárik dal v Neusalzi postaviť kostol pre českých a slovenských exulantov

Štefan Pilárik prišiel r. 1673 do Žitavy v Hornej Lužici, ktorú spravoval saský panovník, ochranca evanjelikov Ján Juraj II. V roku 1674 pozvala Pilárika miestna aristokratka do neďalekého novozaloženého mestečka Neusalza za kazateľa. Obyvatelia Neusalze boli do veľkej miery protestantskí exulanti z českých a slovenských oblastí. Pilárik začal hneď organizovať českú bohoslužbu pre obe národnosti (slovenskí evanjelici používali ako bohoslužobnú reč aj v Uhorsku „po slovensky čítanú“ češtinu), ako aj stavbu kostola. Posvätený bol r. 1679. Štefan Pilárik zároveň vydal v nemčine r. 1678 vo Wittenbergu svoj životopis pod latinským názvom Currus Jehovae mirabilis (Zázračný voz Boží). Nemecká verejnosť tak dostala možnosť oboznámiť sa s novým farárom v ich prostredí, ktorý podľa obsahu knihy prešiel ako evanjelik rôznymi útrapami pre svoju vieru, až napokon našiel bezpečné útočisko v Nemecku. Časť z Pilárikovho životopisu, ktorá sa zaoberá začiatkom výstavby kostola (podľa prekladu J. Minárika):

Hneď po Veľkej noci roku 1675, keď mi boli doručené niektoré zbierky, začal som ihneď zaobstarávať potrebné veci k stavbe kostola. Po nedeli Quasimodogeniti sme začali dovážať kamene. Vtedy som v prítomnosti niekoľkých osôb zložil z prvého povozu tri kamene v mene vysokoslávnej a svätej Trojice a požehnal som ich so vzdychmi a slzami, na kolenách a so zdvihnutými rukami, prosiac vrúcne o Božskú podporu a pomoc s patriarchom Jakubom (I. Mojž. 28, 22): „Pretože si, Pane, bol so mnou a ochraňoval si ma, ako som Ťa prosil, tak nech sú tieto kamene, ktoré som teraz postavil, Tvojím domom na vzývanie mena silného Boha v Izraeli.“ A odvtedy sme vozili kamene, až sme konečne započali dňa 12. júla toto dielo so zvláštnymi obradmi a slávnosťou, ako nás o tom poučil bischofswerdský superintendent  Andrej Kühn: Išli sme v sprievode z môjho príbytku so spevom a za zvukov zvonov až na miesto cintorína a kostola, ktoré na to určilo a obetovalo slávne zemské panstvo. Pred školskou mládežou kráčal jeden, ktorý niesol veľký kríž vo veľkosti muža. Za ním šli spievajúci žiaci, potom dvaja duchovní, a to pán Andrej Meyer, farár zo Sprembergu, a ja. Potom nasledovalo lénne a zemské panstvo a mnoho iných zemanov obojeho pohlavia, za nimi starosta a radní páni tejto obce a napokon slávne meštianstvo a veľké množstvo ľudu, prejavujúc veľkú zbožnosť. V takomto zoskupení sme najprv uzavreli kruh okolo cintorína a odspievali niekoľko pesničiek v nemeckej a českej reči.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Remiášova vražda sa ešte dá vyšetriť. Pomôcť musia mafiáni

Polícia minulý rok obnovila vyšetrovanie Remiášovej vraždy, pretože vyšli najavo nové skutočnosti. Ani po roku zatiaľ nikoho neobvinila.

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

Výročie vraždy si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti.

KOMENTÁRE

Kažimír bude musieť siahnuť pod vankúš, aby naplnil Ficove sľuby

Bez zásahu do rozpočtu to nepôjde.


Už ste čítali?