Väznený učiteľ Juraj Láni kritizoval katolíkov za útlak a evanjelikov za slabosť (1676)

Autor: Roman Kebísek | 17.12.2016 o 20:15 | (upravené 27.12.2016 o 7:28) Karma článku: 3,61 | Prečítané:  806x

Evanjelickému učiteľovi z Krupiny a väzňovi svedomia Jurajovi Lánimu sa podarilo ujsť do Nemecka, kde vydal knihu o pochybných súdoch katolíckej hierarchie so stovkami príslušníkov protestantskej inteligencie v Uhorsku.

 

Učiteľ Juraj Láni rodičom detí: Škola naučí žiakov vystupovať na verejnosti

Juraj Láni sa narodil v Trenčianskej Teplej r. 1646. Otca stratil ako 8-ročný, matku ako 17-ročný (r. 1663 ju, ako sám napísal, „dorúbali“ počas nájazdu Turci). Jeho štúdiá vyvrcholili na univerzitách v nemeckých mestách Wittenberg a Rostock. V roku 1670 nastúpil ako 24-ročný na miesto rektora evanjelickej školy v Krupine. V úvodnom prejave sa obrátil aj na patrónov školy a rodičov. Podľa neho je pre deti lepšie dať ich do školy ako ich vyučovať súkromne. Úryvok z Lániho reči (podľa prekladu z latinčiny od Jána Mišianika):

Mnohí sa zvyknú pýtať, či sa žiaci lepšie vzdelajú doma alebo v školách. Ak stojíte o moju mienku, najpočestnejší patróni, poviem vám, čo si myslím. Výučbe vo verejných školách dávam ďaleko väčšiu prednosť než súkromným stenám, a to hlavne z dvoch príčin. Prvá je tá, že tu je väčšia možnosť napredovania. Keď sú žiaci rozdelení do tried a vzájomným pretekaním výkvet čestnej mládeže, tieto mladistvé duše, sú podnecované k súťaživosti a odmenám za prospech, až je podivné, čo toto pretekanie dokáže pri tvorivých vlohách a aké podnety k vyniknutiu akousi nebadanou silou a spôsobom vie dodať ušľachtilým povahám. (...) Druhou príčinou je, že chlapci si pri veľkej početnosti školy zvykajú na ľudí, získavajú si slobodu a nenútenosť reči i znamenite si naprávajú zajakavosť, nadanejším povahám temer vrodený nepokoj v tvári a rozpačitosť, ktorá mnohým znemožňuje sa uplatniť, a ak treba prehovoriť vo veľkom kruhu poslucháčov, nikto neváha vystúpiť pred publikum (...)

 

Láni: Autorita učiteľov by mala byť u žiakov prirodzená, nie zo strachu

Juraj Láni obrátil pozornosť aj na kolegov učiteľov – ich autorita u žiakov by nemala vychádzať zo strachu:

Ktorí učitelia postupujú mierne, lepšie veciam rozumejú, lebo vždy väčšia úcta pochádza z lásky ako zo strachu. Nenávidím záhradníka, ktorý zeleninu vytrháva s koreňmi a nič nie je, čo by učiteľovi menej svedčilo ako prestať kontrolovať svoju myseľ a poddať sa prudkému hnevu, ktorý keď raz preskočí hranicu, nenájde potom mieru, súc nepriateľom rozvahy a zdravého rozumu. Ako telesá v hmle, podobne i činy v hneve sa zdajú väčšími, ako aj sila plameňa je tým prudšia, z čím väčšieho ohňa vyšla. Naproti tomu nič tak nesvedčí učiteľovi ako veľkodušnosť a na správnom mieste uplatnená láskavosť (...)

 

Mimoriadny súdny proces s evanjelickými kazateľmi v roku 1673 v Bratislave

Niekoľko rokov po odhalení tzv. Vešeléniho sprisahania proti kráľovi predvolali v roku 1673 na súd v Bratislave asi 40 evanjelických duchovných vrátane superintendentov (biskupov). Paušálne ich obvinili z údajnej podpory sprisahania, čiže neboli to konkrétne obvinenia voči konkrétnym osobám. Kňazi obvinenia odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie protestantizmu v krajine. Súd pod vedením uhorského prímasa, ostrihomského arcibiskupa, Slováka Juraja Selepčéniho (o ňom ako o medirytcovi niečo aj - tu), im dal na výber - buď ich odsúdia, aj na trest smrti, alebo sa písomne priznajú k obvineniu, no budú môcť slobodne opustiť krajinu, resp. zostať doma, ale vzdajú sa svojho kazateľského úradu. Všetci predložené vyhlásenie, tzv. reverz, podpísali a odišli z Uhorska alebo zostali doma a rezignovali na svoj úrad. Len jeden z tejto skupinky, a to varínsky kazateľ Matej Šuhajda, prestúpil na katolícku vieru. Preto mu ostatní posmešne zmenili priezvisko Šuhajda poprehadzovaním písmen na prezývku „Ah, Judáš“.

 

Mimoriadny súd s protestantmi v roku 1674

O pár mesiacov, r. 1674, predvolali na súd do Bratislavy aj ostatné stovky protestantských duchovných a učiteľov, evanjelikov aj kalvínov. Dostavilo sa ich 300-400, vrátane krupinského učiteľa Juraja Lániho. Paušálne, teda nie individuálne, boli obžalovaní zo spoluúčasti na sprisahaní proti kráľovi. Opäť však dostali možnosť podpísať tzv. reverz, teda uznať si vinu výmenou za exil či odchod z duchovného úradu. Veľká väčšina ponuku prijala, nečakane však zostala necelá stovka kňazov a učiteľov, ktorí reverz nepodpísali. Dostali trest smrti. Medzi nimi bol aj Juraj Láni (ale napr. aj Ján Simonides - niečo o ňom aj - tu). Rozsudok im prečítali 4. apríla 1675. V texte rozsudku sa podľa neskoršej tlačenej informácie Juraja Lániho v nemčine určenej pre európsku verejnosť nachádzalo (podľa prekladu Jozefa Minárika):

Po dlhom usilovnom rozvažovaní a skúmaní celého právneho procesu, ktorý sa viedol proti kazateľom oboch vyznaní, prisúdil sa im napokon zločin urážky Veličenstva, a slávny súd rozhodol: Prítomní, „rei criminis et in causam attacti“, pohŕdali Božou a ľudskou bázňou, opovrhovali prísnymi zákonmi a autoritou vrchností, zabudli na svoju vernosť a oddanosť, ktoré sú povinní nezlomne zachovávať voči svojmu Cisárskemu Veličenstvu a jeho svätej korune, áno, aj voči samému Najvyššiemu Bohu, ľahkomyseľne sa odklonili a zišli z cesty a medzí svojich povinností a úradu, a ďalej nielenže zradili svojho najmilostivejšieho kráľa a pána, ale aj zneuctili nebohých svätcov, svätú Pannu Máriu prirovnávali k svojim hriešnym ženám, opovrhovali svätou rímskokatolíckou cirkvou (najmä však Pavel Regius, kazateľ v Sabinove, ktorý sa vôbec nehanbil šliapať nohami po Prevelebnej sviatosti), volali na pomoc Turkov a kdekade vyvolávali všelijaké vzbury a rebélie – preto ako usvedčení a odsúdení pre urážku Boha a Cisárskeho Veličenstva nech podľa krajinského práva stratia majetky a životy, a nech sa preto zavedú na popravisko, kde sa im odtnú ruky a nohy, a budú alebo zaživa upálení alebo na smrť ukameňovaní.

 

Juraj Láni z eskorty na galeje utiekol a v Sasku vydal spis o pomeroch v Uhorsku

Trest smrti im neskôr zmenili na galeje v Taliansku, kde mali Habsburgovci územia. Odsúdených najskôr odviedli do väzníc v Uhorsku, kde čakali niekoľko mesiacov na vojenskú eskortu (Juraja Lániho istú dobu väznili aj na Bratislavskom hrade). V marci 1675 ich napokon z väzníc (najviac ich bolo väznených v Leopoldove) vyrazilo na galeje peši v okovách vyše 40. 28-ročnému Jurajovi Lánimu sa však podarilo v máji ozbrojenej eskorte už na talianskom území ujsť. Postupne sa dostal do luteránskeho Saska, kde sa usadil a popri iných dielach vydal od roku 1676 opakovane spis o svojom prenasledovaní Kurtze und wahrhaffte historische Erzehlung von der grausamen und fast unerhörten papistischen Gefängnis (Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia). V ňom okrem iného o bratislavskom súdnom procese z r. 1674 a o veľkom záujme predsedu súdu Juraja Selepčéniho, aby obvinení podpísali reverz, a tak si priznali vinu a zároveň prestali v Uhorsku pôsobiť ako protestantskí duchovní, napísal, že išlo o súčasť celkovej snahy o úplnú likvidáciu protestantizmu (evanjelikov a kalvínov) v krajine (podľa prekladu Jozefa Minárika):

(...) Ale súdny proces, ktorý trval štyri týždne, a to od 5. marca do 4. apríla, neviedol sa proti každému zvlášť, ale len všeobecne, a to najprv proti duchovným oboch konfesií, a potom aj rovnako proti prítomným, ako aj proti neprítomným rektorom škôl. Hoci mi počas tohto procesu nedokázali nijaký zločin urážky Veličenstva, tobôž nejakú rebéliu alebo zradu (rozumie sa, ani ostatným, z ktorých tam bolo asi 400 kazateľov a rektorov, nerátajúc ich žiakov a kolegov), lebo nepredviedli ani jedného vierohodného svedka (dokazovali iba na základe niekoľkých falošných listov), predsa o mne a o všetkých ostatných, čo stáli pred slávnym súdom, vyniesli rozsudok smrti bez ohľadu na moju a ich nevinu. (...) Ale pán arcibiskup z Ostrihomu, Juraj Selepčéni, a pán biskup z Neustadtu v Rakúsoch, prezident uhorskej komory Leopold Kolonič, nežiadali od nás naliehavo nič iné (rovnako vo všetky dni súdu, ako aj po vynesení tohto rozsudku), len aby sme tak isto ako predošlí podpísali reverzy (už ich zmiernili), ak nás majú vôbec prepustiť domov. Ale toto nám nedovolilo naše dobré svedomie a naša nevina. (...) Aký to bol teda div, že nás nútili podpísať hanebné reverzy? A keď sa im to podarilo dosiahnuť u niektorým nestálych, hneď bez najmenšej námahy a bez najmenšieho rozruchu nasledovalo úplné vykynoženie evanjelických stavov v Uhrách, ktoré boli kléru vždy tŕňom v očiach.

 

Láni obvinil evanjelického biskupa Kalinku z ústupčivosti pred súdom

Juraj Láni sa teda ocitol v exile podobne ako iní prenasledovaní slovenskí evanjelici - tí, ktorí, aj keď pod nátlakom, podpísali reverz. Juraj Láni ich za tento skutok obvinil zo zrady cirkvi - v spise napadol napríklad aj evanjelického superintendenta (biskupa) Joachima Kalinku (niečo o ňom aj - tu), ktorý bol v skupine evanjelických kazateľov povolaných na prvý bratislavský súd v roku 1673. Ako Juraj Láni tvrdí, tým, že superintendent Joachim Kalinka a ostatní podpísali reverz (tzv. reverzalisti), dali katolíckemu kléru zbraň, aby ešte širšie a brutálnejšie zasiahol proti evanjelikom. Kalinkov životopisec, evanjelický kňaz Ján Mocko, k tomu v roku 1897 napísal, že obvinení síce súhlasili s odchodom do zahraničia, či rezignáciou na svoj duchovný úrad, no chceli z reverzov odstrániť priznanie sa k rebélii. Údajne im to sľúbili, ale nakoniec to súd nevykonal a podstrčili im pôvodné reverzy. Úryvok z Kalinkovho životopisu od Jána Mocka:

Počiatkom roku 1676 prichodili do Nemecka z galejí neapolských vyslobodení mučeníci naši, z nichž počínanie Jura Lániho, rektora krupinského, strpčilo i tak krušné dni vyhnancov našich, r. 1673 reverz podpísavších. Juro Láni totiž bezohľadne a nemilosrdne v spisoch svojich obviňoval pred verejnosťou bratov vo viere v Nemecku tých, čo r. 1673 reverz podpísali a do vyhnanstva šli, že tým skutkom protivníkom svojim sami vtiskli do ruky zbroj, ktorou mohli ďalej ubíjať bezbrannú cirkev evanjelickú. Keď v podstrčených reverzoch priznali sa k rebelantstvu a všetkému tomu, z čoho ich nepriatelia cirkvi našej obviňovali. Iste, dopustili sa osudnej chyby, ktorá nedá sa ospravedlniť, ale ovšem z pomerov tehdajších vysvetliť. Iste, správnejšie zachovali sa tí kňazi a rektori, ktorí r. 1674 pred mimoriadny súd prešporský predvolaní boli a ktorí ani sľubmi, ani hrozbami, ani väzením, ani inými spôsobmi zastrašovania nedali sa nakloniť k podpisu reverzov, ale radšej trpeli dlhé väzenie a konečne strašný osud galejných otrokov, ako by sa priznali k tomu, čoho vinní neboli.

 

Reverzalista Daniel Sinapius o tom, či treba poslúchať aj tyranskú vrchnosť

Medzi evanjelickými kňazmi, ktorí boli predvolaní na súd r. 1673, podpísali reverz a vysťahovali sa, bol aj farár z Radvane pri Banskej Bystrici Daniel Sinapius (o jeho prvej zbierke slovenských prísloví niečo - tu). V katechizme s názvom Perlička dítek Božích, ktorý vydal r. 1683, sa venoval aj otázke, či má kresťan poslúchať tú vrchnosť, ktorá je tyranská. V knihe ponúka nasledujúcu odpoveď:

Bůh království své mezi pobožných i bezbožných rozděluje, z příčin sobě známých, protož i bezbožných moc od Boha jest. Řím. 13, 1. A netoliko dobrým a mírným, ale i zlým má poslušnost byti prokazována. 1. Petri, 2,18 netoliko pro hněv Boží, ale i svědomí. Řím. 13, 5. Jestli tedy poddaným od nemírné vrchnosti břímě těžké býva nakladano, mají to trpělivě znášeti, hříchy své, kterými to zaslúžili, oplakávati, křivdu svú Pánu Bohu porúčeti a raděj kdyby prosbou nemohli získati, jinam se uhnúti, nežli proti vrchnosti své nějaké pozdvížení začínati. Nebo Actio est injusta, passio justa.

 

Juraj Láni sa v Nemecku vrátil k učiteľstvu - podporoval školské divadlo

Juraj Láni už natrvalo zostal v Nemecku, kde sa venoval pedagogickej činnosti. V roku 1684 nastúpil ako učiteľ na Gymnáziu sv. Mikuláša v Lipsku. Významnú úlohu pri formovaní žiakov prikladal dramatickému vyučovaniu - nacvičoval s nimi školské divadlo. V roku 1685 knižne vydal školskú hru o žiakovi Agapetovi. V predhovore sa Juraj Láni odvoláva na náhľady svetového pedagóga, českého exulanta Jana Amosa Komenského. Úryvok z Lániho úvodu (podľa prekladu Jozefa Minárika):

Dobre vieme, že niektorí vylučujú zo škôl scénické a divadelné predstavenia, najmä komédie; ale dobré dôvody radia, aby sa udržali, a ak nie sú niekde nijaké, aby sa zaviedli. Po prvé, totiž takéto akoby verejné výkony pred očami divákov povzbudzujú ľudského ducha k nadšeniu mocnejšie, než je to možné dosiahnuť nejakými napomínaniami alebo i celou mocou disciplíny. Preto sa stáva, že akékoľvek pamätihodné veci, keď sú tak živo predstavené, ľahšie sa vryjú do pamäti, ako keby sa o nich len počulo alebo čítalo; a ľahšie sa tak naučia mnohé verše a myšlienky alebo celé knihy, ako oveľa menej osobitným morením sa (...)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko stál Plavčan, ešte len spoznáme

Človek s Plavčanovou históriou sa nikdy nemal stať ministrom.

DOMOV

Kauza Plavčan: O čo ide v najväčšom škandále leta?

Najdôležitejšie otázky a odpovede o kauze eurofondov.


Už ste čítali?