3 staré slovenské básne o túžbach žien - v renesancii, baroku a osvietenstve

Autor: Roman Kebísek | 10.12.2016 o 16:58 | (upravené 11.12.2016 o 7:44) Karma článku: 4,74 | Prečítané:  972x

Renesančná žena túžila po citovej a telesnej radosti, žena v baroku po mysticko-senzuálnom zážitku a žena v osvietenstve sa chcela zbaviť starých pút a mať pekný prirodzený vzťah.

 

Renesancia: „Nemeškej, ptáčku, pokad babou nebudu, milosti užívaj!“

Literárna renesancia, to je prirodzená pozemská radosť, láska, kde je citová a telesná stránka jeden celok. Ústrednou postavou renesančných diel je často iniciatívna mladá žena, podnikavá v napĺňaní svojich túžob, ktorá sa chce tešiť zo života. Týka sa to aj slovenskej renesancie. V rokoch 1603/4 si zeman z Prosieka na Liptove Ján Fanchali-Jób zapísal do svojej zbierky maďarských a slovenských básní aj ľúbostnú báseň s incipitom (prvým veršom) Bože, požal toho. Ide o renesančný príbeh mladej ženy, ktorá chce premyslene získať lásku mládenca. Dátum vzniku piesne ani autora nepoznáme. Jazyk je nekodifikovaná zmes dobovej knižnej češtiny a ľudovej slovenčiny. Príbeh skladby Bože, požal toho: „Dievča narieka, že ju zlomyseľní ľudia ohovorili pred jej milým, ktorý ju následne nechal. Zároveň mu pripomína, že mu dala ´ze trojeho zelí veneček´ nie preto, aby bola smutná, ale aby mu ukázala, že je pevná vo svojom záväzku. Obviňuje sama seba, že nevedela svojho milého ustrážiť, ale zároveň dúfa, že ho opäť získa: ´Ač jest to vina má, že sem neumela ptáčka chyteného varovati jeho, ale mám v tom nadeji, že v sídlách mých usterne´. Ide na to premyslene: ´Rada mu ja klietku ze zlata upletiem, z vúnného citronu ložu mu pristrojím´. Predtým než mu pripraví lôžko, sama ho okúpe ´v vodečkách prevúnných´. Potom nasleduje záver - ona získa jeho a on dostane to, po čom túžil.“ Úryvok piesne:

 

A když ho okúpem,

do bielych rúk vezmem,

do lože kmentovej

položím ustlanej,

budem pekne spievati

historiu Heleny,

čo Paris miloval.

 

Tuť bude tvá rozkoš,

také kratochvíle,

čo zdávna žádalo

tvé serdce presmutné;

prileť, nemeškej, ptáčku,

pokad babou nebudu,

milosti užívaj!

 

Barok: „Ženichu můj spanilý, plný vší rozkoše, pěknější nad lilium, žádá tě má duše“

V baroku človek strácal istotu, prestal dôverovať vo vlastné sily, prechádzal do krajností a „spájal nespojiteľné“, napr. aj ľúbostné túžby s láskou k Bohu. Aj v slovenskej tvorbe. V r. 1745 sa napríklad v spevníku slovenských evanjelikov Cithara sanctorum objavila skladba s incipitom Ženichu můj spanilý. Ako autorka piesne je označené Žofia Kubíni, či však ide o skutočnú autorku alebo nie, sa s určitosťou nevie. Celá zbierka je v archaickej češtine, čo bol dobový spisovný jazyk slovenských evanjelikov. Pieseň akoby hovorila o ľúbostnej túžbe ženy po svojom milom, je  však adresovaná Ježišovi. Žena sa chce úplne odovzdať, až tak, akoby si želala zomrieť, aby sa stretla so svojím ženíchom, teda Ježišom. Úryvok (úvod a záver):

 

Ženichu můj spanilý, plný vší rozkoše,

pěknější nad lilium, žádá Tě má duše.

 

Ó, přijď ke mně, polib mne, Ženichu můj milý,

na Tebe očekávám smutná každou chvíli.

 

(...)

 

Nemeškej, můj ženichu, tím spíše přijíti,

vezmi mne, neb bez Tebe těžko jest mi býti.

 

Já již světských rozkoší více si nežádám,

přijď, ženichu, Ježíši, já tě očekávám.

 

Osvietenstvo: „Tu sa trápím, vadnem jako ruža, neokusím muža, který by mne miloval“

Osvietenstvo viedlo zápas s predsudkami a prežitkami, presadzovalo slobodu človeka, zdôrazňovalo, že všetci ľudia majú rovnaké právo na šťastie. Častou témou bol napr. ťažký izolovaný život dievčat za mrežami kláštora. Aj v slovenskej anonymnej nedatovanej skladbe, pravdepodobne z konca 18. storočia, vystupuje mladá smutná mníška. Hovorí, ako sa jej v noci sníva, že sa bozkáva s pekným mládencom, no ráno je sklamaná, lebo si uvedomí, že to bol iba sen. Skladbu zaznamenal v r. 1835 vo svojich Národných spievankách Ján Kollár. Píše sa v nej miestnym jazykom o kláštore v Trnave. Úryvok:

 

Keď sem ešte v mladém veku bola,

kvitla sice ve mne vždy ta vóla,

že ja jedine mnišku zostanem,

do trnavského kláštera pojdem,

Bohu slúžit budem.

 

Bodaj by sa prepadla ta chvíla,

keď sem profesiu mú zložila,

ta mna mojej slobody zbavila,

mezi strašlivé múry zavrela,

do vazeňá hodila.

 

Tu sa trápím, vadnem jako ruža,

neb už více neokusím muža,

který by mé slzy utíral,

z lásky, uprímnosti mne miloval,

a se mnú sa pohrával.

 

To je moje potešení všecko,

keď otevrem moje okenečko,

pozorujem, kdo sa tu prechádzá,

jak každý svú milenku prevádzá,

ach, má najvatšá núdza.

 

Lásko, jak jest veliká tvoja moc,

nespokojne trávím jak den, tak noc,

pre teba len vždy slzy utírám,

od bolesti, ach, až tak omdlívám,

od žalosti zemírám.

 

Ale je to mé všecko súžení,

nebo mávám v noci strašlivé sny,

vidím sice, ale nevím koho,

mládenca tak velice pekného

jak andela božího.

 

Mnohokrát sa s ním ve sne objímám,

a jeho prekrásné líčká líbám,

zobudím sa tak velmi sklamaná,

vidím, že sem všeckého zbavená

mojeho potešeňá.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Čo sa deje v Smere? Fico drží Kaliňáka aj za cenu, že stranu pochová

Premiér umlčal hlasy, ktoré volali po personálnych zmenách v jeho strane.

SVET

Rádioaktívny mrak prišiel z Uralu. Potvrdili to aj Rusi

Znečistenie izotopom Ru-106 presiahlo normu až tisícnásobne.


Už ste čítali?