Pauliny-Tóth vstúpil po hrozbách r. 1848 k honvédom, Langsfeld r. 1849 nie. Popravili ho

Autor: Roman Kebísek | 12.11.2016 o 20:25 | (upravené 13.11.2016 o 6:26) Karma článku: 4,14 | Prečítané:  937x

Kremnickému učiteľovi Viliamovi Paulinymu-Tóthovi sa vyhrážali, že ho popravia, ak sa nepridá k revolučným honvédom. Tak sa pridal. Keď sa vyhrážali martinskému učiteľovi Jurajovi Langsfeldovi, ten odmietol. Tak ho popravili.

 

Konanie V. Paulinyho-Tótha a J. Langsfelda v pamätiach J. Francisciho

Ján Francisci vo svojej autobiografii píše aj o dvoch slovenských učiteľoch Viliamovi Paulinym-TóthoviJurajovi Langsfeldovi. V revolučných rokoch 1848/9 sa dostali do podobnej situácie, ale konali rôzne. Ján Francisci bol v tom čase dobrovoľníkom v slovenskom zbore, ktorý bojoval proti maďarským honvédom:

V Bystrici a v Brezne boli tiež rozložené dobrovoľnícke stotiny. Kým moje vyšetrovanie trvalo, dali sme my, dobrovoľníci, pre Jura Langsfelda, rodom zo Sučian, evanjelického učiteľa v Turčianskom Sv. Martine, ktorého po rozídení sa druhej dobrovoľníckej výpravy pod Bloudkom zlapali a pre jeho dobrovoľníctvo, pre vernosť ku slovenskému národu a nepodvratnosť národného presvedčenia honvédsky major Herman Görgey dňa 22. júla 1849 na jedno humno hneď pri samej Kremnici, napravo od cesty do Turca vedúcej, ukrutným spôsobom dal obesiť - pre tohto hrdinského slovenského martýra, reku, my, slovenskí dobrovoľníci, dali sme vyhotoviť asi na siahu vysoký železný kríž a slávnostne osadili sme ho na jeho hrob. O charaktere a o mučení Jura Langsfelda v celej úplnosti a hodnovernosti tu odpisujem list, ktorý na môj dotaz poslal mi Pavel Križko dtto 15. apríla 1899: „(...) Jura Langsfelda dal obesiť major Görgey na humne povyše hornej ulice v Kremnici ležiacom, a istému Alojzovi Peháčkovi, bývalému banskému správcovi patrivšom, ktoré humno ešte i teraz stojí a na jehožto prostopadnom tráme v západnej stene ešte i teraz vídať znaky, kde bola doň vbitá kramľa, na ktorú obesili nešťastného Langsfelda. - Mikuláš Burray, bývalý tunajší evanjelický farár, ktorý pripravoval Langsfelda ku smrti, mi rozprával, že dal Görgey obesiť toho mladíka preto, že nechcel na viacnásobné vyzvanie odprisahať, že sa nebude viac považovať za Slováka a že nechcel vstúpiť medzi honvédov, ako to bol urobil dobrovoľne bývalý tunajší evanjelický učiteľ Viliam Pauliny, pozdejšie Pauliny-Tóth zvaný. Burray tvrdil, že nemálo obdivoval i on i obdivovali spolu s ním i mnohí Kremničania Langsfeldovu vernosť ku svojmu rodu a stálosť v presvedčení, pre ktoré bol zaplatiť hotový i životom a ktoré vlastnosti vraj obdivovali i jeho sudcovia, preto požiadali i Burraya, aby ho prehovoril, žeby aspoň zdanlivo vypočúvol Görgeyho žiadosť a potom pri danej príležitosti aby urobil, ako sa mu bude páčiť. Langsfeld odolal takýmto pokušeniam a zotrval verný svojmu presvedčeniu až po osudné humno. Ku smrti ho sprevádzalo veľké množstvo divákov. Obesil ho vraj jeden k tomu Görgeyom určený husár na kramľu, do humennej drevenej steny vbitú, a keďže sa povraz, na ňomžto visel, natiahol, dočahovali jeho nohy zem, čo bolo príčinou, že sa dlho trápil, kým sa jeho šľachetná duša rozlúčila s telom. Asi na dvadsať krokov južne od toho humna stála už pohotove jama, do tej vložili umučeného slovenského mládenca a zahrabali jeho telo. (...) Dúfajúc, že som vyhovel Vašej ctenej žiadosti, značím sa v hlbokej úcte V. O. pokorný sluha Pavel Križko. V Kremnici, dňa 15. apríla 1899."

 

J. M. Hurban o konaní Viliama Paulinyho-Tótha

Jozef M. Hurban, ktorý je autorom životopisu Viliana Paulinyho-Tótha v češtine, napísal:

Když však mezitím vlny maďarského fanatismu i jiné kraje zaplavili, vnichž nalezli se duchové protivného rázu a odvahy, ježto nemínili jen tak beze všeho odporu dáti se jímat v porobu, a jmenovitě když na dolním Slovensku odpověděno na šibenice Košutovské rázným povstáním se zbraní v rukou – v září 1848, – obeslal k sobě Viliama Paulinyho komisař maďarského ministerstva, Beniczký Lajoš, a snažil se nejprve dosíci slibami a pochlebným k němu se chováním nějaké cíli svému přiměřené vyznání. Pauliny nemoha však ničím Beniczkému posloužiti, anť sám ničeho nevěděl, byv utáhnutě živ a nebrav naskrze žádného podílu na ruchu protimaďarském na Slovensku, vzat byl od tohoto „zveritelského komisaře“ pod přísnější zkoušku, při které již jen o šibenicích byla řeč. (...) Městský kapitán, ponížený sluha Beniczkého, navštívil jej a s přetvářenou lítostí oznamoval mu, že Beniczký má v rukou velmi obtěžující jej důkazy, důkazy to vlastizrady, a že ku výstraze obecenstva jistě bude velmi přísně trestán. (...) Z vězení, takto ustrašen, předveden byl Viliam před Beniczkého, který z krátka předložil mu alternativu: „volte sobě mezi potupnou šibenicí a slavným honvédstvem“. Pauliny zvolil „slavné honvédství“ a stal se „ex rhetore praetor“ z profesora a vlastizrádce slavný honvéd.

 

Politický spis Viliama Paulinyho-Tótha z r. 1848

Ako však upozorňuje literárny historik Rudo Brtáň, Hurban vo svojej práci neudáva, že Viliam Pauliny-Tóth je autorom anonymnej politickej brožúry, ktorá vyšla v apríli 1848 pod názvom Vek slobody...  O tom, že autorom spisu je Pauliny-Tóth, mohol podľa Brtáňa komisár Beniczký vedieť, a to mohlo byť aj tým dôkazom o jeho „vlastizrade“. Pauliny-Tóth v spise Vek slobody... píše (upravená autorova slovenčina):

Všetky národy ostatné v mocnárstve rakúskom majú i so slobodou i národnosť, i táto, vravím, je im uznaná, iba Slovák jej nemá, má slobodu bez národnosti, telo to bez kostí. Všeobecné rakúske noviny v čísle od 13. apríla spomínajú Liptov, že sa chytil reči svojej, avšak dosiaľ sám iba krok ten urobil: a vedzte, že kým i vy ostatní nedokážete, že máte i silu i vôľu dač za vec vašu svätú obetovať a podstúpiť, dotiaľ vám ona uznaná nebude. Tie isté noviny od 31. marca a 1. apríla radia spojenie vladárstva, založené na národnostiach, aby každá národnosť vlastný svoj snem mala, ale ciele a plány naše tak ďaleko nesiahajú. Teraz sa len spojte a jednohlasne proste za uznanie a utvrdenie národnosti slovenskej v Uhrách, a Boh dá, že tí, čo riadenie krajiny v moci majú, vypočujú prosby národa, krajine a ústave verného.

 

V. Pauliny-Tóth ušiel od honvédov a pridal sa k slovenským dobrovoľníkom

Pri ústupe honvédov pred rakúskym vojskom napokon v januári 1849 Viliam Pauliny-Tóth dezertoval a rýchlo sa pridal k slovenským dobrovoľníkom. V r. 1863 o svojom začlenení k honvédom napísal:

R. 1848 pre „vlastizradu“ postavený som bol cez komisára Lud. Beniczkýho pred súd. Ináč som sa ratovať nemohol ako uskočením; ale i to možné nebolo. K umožneniu toho dal som sa vradiť k honvédom, kde mi dovolené bolo doživotne ako gemeinerovi slúžiť. Ako honvéd som v bitkách pri Pákozde 30. 9. 1848, pri Schwechate 30. 10. 1848, na to 27. 12.  pri Rábe, o pár dní na to pri Modre, Bábolne. Dňa 5. januára, keď Maďari z Pešti cúvali k Debrecínu, som ja ostal v Pešti, cisárski ma lapili a zavreli. V Neugebäude (väzení) zišiel som sa s Franciscim, Daxnerom, Bakulínym, Belánim, Nosákom a i. Windischgrätz dal vyšetrovať vec našu a prepustil nás na slobodu. Išli sme všetci k zboru slovenských dobrovoľníkov a slúžili sme tam. Ja som bol kapitánom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTO

Čo robiť, keď zastanete v kolóne na diaľnici

Nevystupujte z auta a nezaťahujte ručnú brzdu.

DOMOV

Tkáč z Matice sa pustil do Maďariča a Hrnka. Zrušil by tiež ypsilon

Jeho príhovor zachytila tajná nahrávka.


Už ste čítali?