Krasko sa dlho skrýval za meno Cigáň, pred Groeblovou to však netajil

Autor: Roman Kebísek | 11.8.2016 o 16:36 | (upravené 1.12.2019 o 18:34) Karma článku: 8,91 | Prečítané:  4101x

Básnik Ivan Krasko sa vlastným menom volal Ján Botto - bol vzdialeným príbuzným generačne staršieho básnika, menovca Jána Botta, autora Smrti Jánošíkovej. Ivan Krasko však do r. 1909 používal iný pseudonym - Janko Cigáň.

Na posteli, na ktorej zomrel "jánošíkovský" básnik Botto, sníval budúci básnik Krasko
Básnik Ivan Krasko (nar. 1876), vlastným menom Ján Botto, dokonca v mladom veku spával na posteli, na ktorej zomrel jeho vzdialený príbuzný, generačne starší básnik a menovec Ján Botto (nar. 1829), autor Smrti Jánošíkovej. V pozostalosti Ivana Kraska sa našla táto poznámka:

(...) snil som o básnictve na Vyšnom Skálniku, v izbe, ktorá bola zariadená nábytkom môjho príbuzného, básnika Jána Botta, autora poémy Smrť Jánošíkova. Pri svojich návštevách u príbuzných v rodisku básnika Jána Botta na Vyšnom Skálniku i spával som na pohovke, na ktorej v B. Bystrici spával on a na ktorej tam aj zomrel.

V roku 1905 vstúpil do literatúry pod pseudonymom Janko Cigáň neznámy básnik
Vstup Ivana Kraska do literatúry nebol priamočiary. Po ojedinelých nepovšimnutých pokusoch sa mu to podarilo až r. 1905, a to pod pseudonymom Janko Cigáň. Bolo to v októbrovom čísle ženského časopisu Dennica, kde pod spoločným označením Lístok uverejnil niekoľko básní. Dielka predstavovali vo vtedajšej slovenskej poézii novú kvalitu - pôsobili sviežo, aj keď boli smutné, boli moderné, nie však dekadentné, kultivované, pritom jednoduché a mali aj citovú hĺbku. Na svet prišiel pozoruhodný slovenský básnik, no nikto nevedel, kto to je.

Janka Cigáňa si čitatelia obľúbili, chceli vedieť, kto to je
Tieto a ďalšie básne Janka Cigáňa, ktoré sa postupne objavovali v tlači, zaujali aj najkritickejších čitateľov - súkromne sa vyzvedali, o koho ide. Spisovateľka Timrava 3. novembra 1905 redaktorke Dennice Terézii Vansovej písala: „Rada by vedieť, kto je to ten Janko Cigáň, čo písava verše do Dennice?" Spisovateľ Janko Jesenský svojej láske Oľge Kraftovej 5. apríla 1906 napísal: „Ozaj, ty sa v jednom liste spytuješ, kto je Janko Cigáň. Ja to nie som a ani neviem, kto to je. Jeho verše sa aj mne páčili."

Kto sa skrýval pod pseudonymom Janko Cigáň, odhalil ľsťou František Votruba
Záhadný Janko Cigáň sa stal všeobecne obľúbeným, no ani po niekoľkých mesiacoch sa nevedelo, o koho ide. Chemický inžinier Ján Botto, ktorý v tom čase pracoval v Klobukoch v Čechách, svoju identitu naďalej tajil. Odhaliť ho ľsťou sa napokon podujal literárny publicista a básnik František Votruba - nastavil mu pascu. Uverejnil vlastnú báseň a podpísal ju zavádzajúco Janko Cigáň. Čakal, že „pravý“ Janko Cigáň sa ozve a prezradí sa, čo sa aj stalo. Votrubov priateľ, publicista Bohumil Haluzický o tom v spomienkach napísal:

Botto svoje tajomstvo neprezradil ani najbližším priateľom, posielal ďalej svoje verše neznámeho a Votruba, ktorý bol vtedy v Slovenskom týždenníku a osviežoval ho rozličnými básnickými a beletristickými príspevkami, čakal, že niektorá z básní Cigáňových zablúdi aj do Týždenníka. Čakal márne a tým viac rozvažoval, ako prísť tajomstvu na stopu. Priama cesta k tomu neviedla, to vedel dobre, na náhodu nespoliehal a, naopak, si uvedomoval, že žiadne tajomstvo netrvá naveky. Pokúsil sa teda o primát v pátraní nepriamo, možným vyprovokovaním básnika. Sám básnik napísal v duchu veršov Janka Cigáňa báseň Na západe (Na západe hasne, hasne oblak krvavý... – Prečo mi tá myšlienka zas prišla do hlavy...“) s náladovým odbleskom, aký mal Cigáň napríklad v básni Zmráka sa..., a uverejnil ju 7. septembra 1906 v Slovenskom týždenníku s podpisom Janko Cigáň. Bol presvedčený, že básnik bude reagovať, lebo predpokladal, že Slovenský týždenník číta. Nemýlil sa. Citlivý Botto tento raz nemlčal. O niekoľko dní dostala od neho „vážená redakcia“ list, obsah ktorého vyznel tým, že redakcia bola od niekoho mystifikovaná, že báseň Janko Cigáň nenapísal a že žiada opravu v tomto zmysle. Sám list neprispel k vyjasneniu. Ale čo nepovedal list, to naznačila poštová pečiatka na obálke. „Klob...,“ čítal na ňom Votruba. „To bude vari z Čiech alebo z Moravy,“ tak uvažoval, vyhľadal v administrácii zoznam česko-moravských miest, do ktorých Týždenník posielali, a keď našiel Klobuky pri Slanom, zistil, že tam predpláca časopis inžinier Ján Botto.

Ján Botto súkromne naznačoval, že on je Janko Cigáň, svojej múze Ľudmile Groeblovej
Zásluhou Františka Votrubu sa pravá identita básnika Janka Cigáňa dostala na verejnosť. Chemický inžinier Ján Botto napriek odhaleniu pokračoval v písaní pod pseudonymom Janko Cigáň. Jeho anonymita však nebola do verejného prezradenia úplná. Kto je Janko Cigáň, v rozhovoroch a pohľadnicami súkromne naznačoval svojej múze, kolegyni v pražskom spolku slovenských študentov Detvan Ľudmile Groeblovej. Mimochodom, znalec básnikovho života, literárny vedec Michal Gáfrik ju videl možno aj za Cigáňovými prvými básňami publikovanými v Dennici. Napísal o tom: “Možno vysloviť iba dohad, či ´adresátom´ Lístka ako cyklu (nie inšpirátorkou jednotlivých básní) nebola už Ľudmila Groeblová.“

Kto bola Ľudmila Groeblová
Mladý chemik Ján Botto (básnik píšuci do r. 1909 pod pseudonymom Janko Cigáň a potom pod pseudonymom Ivan Krasko) a Ľudmila Groeblová z Holíča na Záhorí sa spoznali počas svojich pražských vysokoškolských štúdií. 20-ročná Groeblová prišla do Prahy v roku 1904 študovať na Univerzitu Karlovu germanistiku. Nádejný chemik a básnik mal už vtedy 28 rokov a pomaly končil štúdium chemického inžinierstva na Českom vysokom učení technickom. Po jeho absolvovaní r. 1905 odišiel pracovať do obce Klobuky nie ďaleko od Prahy, ktorú aj potom navštevoval. Obaja mladí ľudia boli členmi pražského spolku slovenských študentov Detvan. Jednu epizódu z ich života v Prahe opísala už 82-ročná Groeblová (vydatá Chaloupecká) literárnemu vedcovi Michalovi Gáfrikovi v liste z 15. decembra 1966:

Vracala som sa z fakulty a sprevádzal ma kolega, tiež germanista. Bol básnikom veľmi vtipným, nadaným, veselým a trocha bezcharakterným. Bol z okruhu básnikov Gellnera, Šrámka, Tomana, Mahena atď. Osobne som ho dosiaľ neznala. Ale práve ten deň na nudnej prednáške o nudných stredohornonemeckých Meistersängeroch mi poslal pekný sonet a po prednáške sa mi predstavil a pripojil sa ku mne. Veselo sme sa zhovárali, vyprával mi podarené historky o českej bohéme, o Tomanovi a ja som sa smiala. Vtom som zbadala (na Purkyňovom nám.) Botta so svojou detvanskou suitou. Dúfala som, že ma nevidel a rýchlo som odbočila do Sokolskej. A prečo? Botto vedel byť milým, láskavým, starostlivým priateľom, ale vedel byť tiež nepríjemným mravokárcom. K takému starootcovskému mentorovaniu mal vzácny sklon. Mne napr. večne kázal o správnom a mravnom správaní sa Slovenky v Prahe. Večer som miesto do Detvana išla do Národného divadla. Pamätám sa, že dávali Carmen v peknom obsadení s Gabrielou Horvátovou. V noci, po návrate z divadla, ma doma čakal lístok, kde mi Botto píše, že ma čaká, ale už neviem kde, či v Detvane, či na Karlovom nám. pred Kostolom sv. Ignáca, kde sme sa niekedy schádzavali, a aby som určite prišla. No na to nebolo pomyslenie, bolo už príliš neskoro. Na druhý deň mi detvanci oznámili, že Botto hneď ráno odcestoval do Klobúk. A mne prišla o pár dní z Klobúk báseň, napísaná paličkovým písmom, bez nadpisu, ale s mottom: Videl som Váš rumenec. Báseň sa končila:

A ja predsa zmúdrieť neviem,
všade kúsok srdca nechám.
Mám ho ešte plno v hrudi,
poďte, poďte! Čekám, čekám.

Český básnik Mach o Groeblovej: Má pohyby ako mačka
Súčasný český historik Milan Ducháček upozornil, že ten „trocha bezcharakterný kolega“, ktorý písal Groeblovej verše, teoreticky mohol, ale pravdepodobne nebol český básnik Josef Mach, ktorý študoval niekedy v tom čase v Prahe tak ako Groeblová germanistiku. Milan Ducháček ale zároveň upozornil na Machovu báseň Já nejsem zrovna slavofil adresovanú Groeblovej, hoci nepredpokladá, že je o osobnom vzťahu autora k nej. Podľa M. Ducháčka básnik Mach v dielku recesisticky zachytil epizódu zo života svojho priateľa Václava Chaloupeckého, ktorý sa stal o niekoľko rokov Groeblovej manželom. Úryvky z Machovej básne: 

Já nejsem zrovna slavofil,
však letos proti zvyku
Slovačku jsem si namluvil
„ze země dráteníků“.
(...)
Pohyby téměř má kočičí,
bereť si šelmy ty za vzor.
Mně se to celkem nepříčí.
Mám o všem svůj vlastní názor.
(...)
Vždyť nyní již jen k tobě blíž
se nese moje snaha.
Prečo len ty ňa neljúbíš,
Slovačko moje drahá?

M. Gáfrik: Krasko požiadal Groeblovú o ruku
Podľa zistení literárneho vedca Michala Gáfrika požiadal chemický inžinier Ján Botto (neskorší básnik Janko Cigáň a potom Ivan Krasko) v presne nezistenom období v rokoch 1905-6 Ľudmilu Groeblovú o ruku. Potvrdil mu to aj spisovateľ Pavel Bunčák, synovec Ľudmily, syn jej sestry Hermíny. Groeblová však už podľa všetkého mala nový vzťah práve s českým študentom histórie Václavom Chaloupeckým. Kraskovi to zrejme potrebovala dať nejakým spôsobom najavo, preto v roku 1907 v časopise Dennica uverejnila novelu s jednoduchým názvom On o mladej žene Milici, ktorá definitívne pochovala svoj vzťah s Jankom Marušiakom, lebo si našla novú lásku. Groeblová novelu podpísala ako Ľ. Ch.......á, teda šifrovane ako Ľudmila Chaloupecká, hoci za Václava Chaloupeckého sa vydala až o niekoľko rokov neskôr. V tejto novele podľa literárneho vedca Gáfrika naznačila, ako to mohlo byť s jej vzťahom s Kraskom:

Vtedy pred rokmi vyvinul sa medzi ním (Jankom Marušiakom) a Milicou zvláštny pomer. Nepovedal nikdy Milici, že ju ľúbi, ale choval sa tak, že Milica začala akosi tomu veriť, že ju má rád. Ale keď mu raz s tým prišla, odbavil ju žartom. Vtedy nemala Milica dosť sily odísť. Zostala, no navždy skryla pred ním svoje vnútro. A potom to bola láska veľmi veselá. Posmievali sa jej obidvaja, vtipkovali a občas mučili jeden druhého. Obzvlášť Milica. Chcela mu dokázať v akomsi pyšnom vzdore, že neberie vec vážne. Dokázať – to sa jej ešte podarilo, ale nepodarilo sa jej nebrať vážne vec. Po rozchode s ním myslela, že je zničená. Nastala u nej éra pustého, zmäteného života.

Krasko poslal Groeblovej báseň o bôli a hasnúcich spomienkach
Ešte 31. augusta 1906 poslal Ivan Krasko Ľudmile Groeblovej nasledovné verše (podpísal ich pseudonymom Janko Cigáň):

...len pocit ostal temný,
kýs´ bôľu odtienok -
akordom plachým zneje
z hasnúcich spomienok.

Groeblovej dcéra: Krasko bol iba epizóda, bol málo odvážny
Groeblovej dcéra Eva Brettschneiderová, rod. Chaloupecká, 22. júna 1971 literárnemu vedcovi Michalovi Gáfrikovi o vzťahu jej matky k Ivanovi Kraskovi (predtým Jankovi Cigáňovi) napísala:

Odraz epizódky s Jankom Cigáňom, ačkoľvek to bola skutočne len epizódka, ju sprevádzal po celý život, lebo to bol, ako som vyrozumela z ojedinelých náznakov – priamo sme o tom nehovorili - ... zážitok jedinečný, neopakovateľný a nezabudnuteľný. Ale na ozajstnej ceste za „osvieteným svetom“, ku ktorej Jankovi Cigáňovi chýbala odvaha, sa jej stal druhom, vodcom aj ochrancom môj otec.

Ľudmila Groeblová bola nádejná literárna znalkyňa
Ľudmila Groeblová sa už ako študentka ukázala ako nádejná literárna znalkyňa. Potvrdzuje to jej štúdia o spisovateľke Timrave z r. 1906. Hoci Timrava uverejnila svoju prvú prózu v roku 1893 a odvtedy publikovala pravidelne, dlho ju literárnokriticky nikto nehodnotil. Bola to práve až po 13-tich rokoch 22-ročná Groeblová v Slovenských pohľadoch. V štúdii Timrava a jej novely z r. 1906 Ľ. Groeblová napísala, že „Timrava prišla do literatúry ako hotový talent“. Ocenila Timravinu „výbornú charakteristiku osôb spojenú so správnym psychologickým pozorovaním, rozmanitosť situácií a figúr“. Po vydaji za českého historika Václava Chaloupeckého r. 1912 (v tom istom roku sa oženil s Dolnokubínčankou Ilonou Kňazovičovou aj Krasko) sa Ľ. Groeblová postupne viac a viac venovala rodine a menej a menej svojim literárnym záujmom. V roku 1927 sa ale vrátila pri príležitosti Timravinho jubilea opäť k tvorbe spisovateľky:

Nie je to ani realizmus Kukučínov a Tajovského. Jej realizmus je niečím tak podivuhodne samorastlým, nedá sa stopovať ani knižne ani literárne a len akoby u Timravy vznikol akousi dobovou intuíciou a vplyvom realistického fin de siecle. Je to na Slovensku istotne pozoruhodný zjav v dobe prevládajúcej výchovnej a vlasteneckej tendenčnosti Vajanského a jeho epigónov. (...) Sú to väčšinou malí ľudia a malé osudy a márne životy, vzdialené kultúry, výšok a hlbín slobodného života, ktoré ona popisuje, ale sú to ľudia živí a žijú v skutočnom svete. A obzvlášť ženské postavy vie podať Timrava priam majstrovsky.

Pseudonym Janko Cigáň sa nepáčil vydavateľovi jeho zbierky Vajanskému
Janko Cigáň napriek odhaleniu koncom roka 1906 pokračoval v písaní pod týmto pseudonymom až do r. 1909, keď vydal svoju prvú zbierku. Do tlače ju pripravoval Svetozár Hurban-Vajanský, ktorý mal proti pseudonymu Janko Cigáň námietky. Úryvok z Vajanského listu debutantovi:

Vaše verše uzavrel Spolok tlačiť pod mojou opekou, ale Vás dá prosiť, či by ste ich nevydali alebo pod vlastným menom (čo by bolo najkrajšie, pseudonymy sa už vyžili) alebo pod iným pseudonymom, lebo „Cigáň" je trochu triviálne vo všetkých jazykoch, na Slovensku nepoetické, nakoľko je synonymom klamára".

Vajanský premenoval Janka Cigáňa na Ivana Kraska
Mladý básnik si vybral druhú možnosť - iný pseudonym. Ten mu dal samotný Vajanský - krstné meno poruštil na Ivan a priezvisko vytvoril podľa obce Kraskovo, ktorá susedí s rodiskom básnika – Lukovišťami. Tak vznikol Ivan Krasko.

Prečo Janko Cigáň
Ivan Krasko neskôr, r. 1943 publicistovi Jánovi Brezinovi vysvetlil svoj pôvodný pseudonym Janko Cigáň nasledovne: „Jeden z mojich predkov v 17. storočí vedel hrať na husle. Naši starší doma hovorili, že hral tak pekne ako Cigáň - tam je pôvod tohto môjho pseudonymu".

Vajanskému sa nepáčil ani titul zbierky Nox et solitudo
Podľa cirkevných otcov, teda prvých kresťanských teológov, „nox et solitudo plenae sunt diabolo“, teda „noc a samota sú plné diabla“.  Táto stredoveká sentencia našla ohlas aj u Ivana Kraska, ktorý jej časťou Nox et solitudo nazval svoj debut z roku 1909. Prvá zmienka o tom, ako sa bude zbierka volať, sa zachovala z 19. septembra 1908, z listu vydavateľa Svetozára Hurbana-Vajanského Ivanovi Kraskovi:

Vďačne budem krstným otcom vašich piesní, mne doposlaných, len mi odpovedzte, či moje rady prijmete: 1. Zmeniť titul Nox et solitudo. Je to celá latinská sada, ťažko ju popularizovať, a konečne načo? (...)

Krasko si titul napriek Vajanského výhradám ponechal
Nepoznáme Kraskovu odpoveď Vajanskému, ale pravdepodobne požiadavku odmietol, lebo zbierka vyšla pod pôvodným názvom Nox et solitudo. Ivan Krasko poslal na vydanie najskôr 25 básní, no Vajanský mu napísal, že je to na zbierku relatívne málo, aby mu dodal ešte niečo. Krasko zaslal ešte tri básne, z toho jedna sa volala Nox (Noc) a ďalšia Solitudo (Samota). Tak dostal titul celej zbierky Nox et solitudo ďalší rozmer – priamu súvislosť s dvoma básňami. Krasko zároveň určil poradie všetkých básní v zbierke. Nox navrhol Krasko dať v poradí ako prvú, Solitudo ako predposlednú. Úplne posledná mala byť báseň s názvom Nad ránom. Zbierka tak dostala rámec s jednou básňou akoby ešte za ním. Vajanský však toto poradie neakceptoval, ani všetky básne - báseň Nox vôbec neuverejnil a Solitudo presunul na úplný začiatok. Krasko sa o tom dozvedel až vtedy, keď videl už vydanú zbierku, ako to uviedol v jednom liste. 

Báseň Nox
Báseň Nox vyšla pod slovenským názvom Noc až v ďalšej zbierke Verše r. 1912. Báseň možno chápať aj ako prózu prepísanú do veršovaného útvaru:

Je nutné myslieť, neodvratne nutné! Lebo veď už
sa blíži tíško, bez šumotu, zo všetkých strán, zhora
i zdola, s istotou neodvrátiteľnou, práve ako prí-
rodný zákon. A nemôž´ ujsť pred ňou, nemôž´...

Blíži sa čierna, strašná noc! Niet spôsobu odohnať
ju. Rozsvietiš všetky svetlá - tým väčšia istota,
že je už tu. Zhasíš - vrhne sa na teba, obkľúči
ťa, jako dolores inferni. Och, nemôž´ ujsť, nemôž´!

Blíži sa a začne trhať ducha, mozog i srdce zde-
denými vinami mnohých storočí. Duch žízni po
svetle, chce mať istoty - aspoň istoty stredovekého
ľudstva: vieru (och, vieru, akúkoľvek vieru),
a mozog zláme mu krídla večnými pochybovačnými
invektívami. A srdce bude plakať, bude ...

Nemôž´ ujsť, nemôž´, je nutné myslieť ďalej, neodvratne nutné!

„Neuskutočnený dialóg“ básní Nox a Solitudo
Báseň Nox vzhľadom na titulné spojenie Nox et solitudo možno chápať nielen osamotene, ale aj v „dialógu“ s básňou Solitudo. Tá mala byť pôvodne predposledná, a tak tvoriť s (nakoniec neuverejnenou) básňou Nox istý významový oblúk. Báseň Solitudo:

Ó, Bože úbohých a ponížených,
modlitbu moju milosrdne prijmi!
Ty veľký, pretože Si Bohom malých,
u nôh, ó, uzri Svojho najmenšieho,
jak bez nádeje predkladá Ti,
jak beznádejne vykladá Ti
nezmernú veľkosť úbohosti svojej.
Bez zásluh leží v prachu nízkej zeme,
hľa, nepatrnosť biedna medzi všetkým tvorstvom:
Holúbka nezložila na tvoj oltár,
olejom nemazala rany uhnetených,
a nikdy nezvonila slávne Resurrexit!
Ó, Bože úbohých a ponížených,
kým príde veľké mlčanie,
kým príde veľké mlčanie -
modlitbu moju smutnú milosrdne prijmi!

Nox a Solitudo verzus Nad ránom
Báseň Solitudo je vlastne modlitba, prosba Bohu o jej prijatie, bez akýchkoľvek pochybností o ňom. Ak možno spojenie Nox et solitudo chápať aj ako „postup“ od jednej titulnej básne k druhej, potom možno hovoriť o ceste od neistoty k istote, no s pocitom viny. Na úplný koniec zbierky dal Ivan Krasko báseň s názvom Nad ránom. Tá teda stojí za všetkými básňami („vymedzenými“ titulom Nox et solitudo), čiže akoby trochu mimo zbierky (podľa Kraskovho pôvodného usporiadania). Báseň Nad ránom je aj pocitovo iná ako všetky ostatné zo zbierky - ide z nej pokoj, sviatočnosť, vyrovnanosť:

Nad ránom vstanem ja našu na nedeľu
a prvý voskovicu zažnem čistobielu
šerého chrámu ku ikonostasu.
Svätyne dlažby nemo, bez rušného hlasu
horúcim čelom dotýkať sa bude
znavená hlava moja - - -
                                          Rudé
keď lúče slnka zlietnu
na oltár Pána v nedeľu tú Kvetnú
a iní hriešni prídu do kostola,
ja ďaleko už budem od Božieho stola - -
No niekde vzadu, v najtemnejšom kúte_
stáť bude ktosi ticho, nepohnute
a jeho oči slzou zatrbliecu - -
- - - - - - - - - - - - - - -
Ja prvý zažnem pred oltárom sviecu,
ten druhý vzdychne s vôňou v tymiane:
v posviacku túto pomiluj, ó, Pane!
- - - - - - - - - - - - - - -
zavčasu každý z Nás v ten sviatok vstane!

Zdroje:
Súborné dielo Ivana Krasku
Votrubov sborník, 1954
M. Ducháček: Václav Chaloupecký, 2014

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo ja s tým mám? Reaguje Fico na Počiatkovo video s Trnkom

Šéf Smeru dáva od svojho exministra ruky preč.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico sa chce zbaviť zodpovednosti za Kotlebu

Vulgárnym slovníkom poslal svojich voličov jasným smerom.


Už ste čítali?