Timrava: Žiadni spisovatelia na mňa nepôsobili. Práveže som chcela písať inak ako oni

Autor: Roman Kebísek | 25.10.2015 o 17:45 | (upravené 29.10.2015 o 16:09) Karma článku: 13,06 | Prečítané:  4800x

Ľudia žijú paralelne v dvoch svetoch – v tom, v ktorom žijú navonok, a v druhom, vnútornom, ich skutočnom. Vonkajším správaním často svoj vnútorný život zakrývajú. Timrava ho u svojich postáv hneď odhaľuje.

 

Vojna, to je aj radosť z nešťastia druhých i svojho

Prvá svetová vojna sa nedotkla Slovenska úplne priamo, bojmi, ale druhotne, mobilizáciou. Toto slovo vyvolávalo v mestách a na dedinách obrovský strach, lebo znamenalo možné zabitie alebo skaličenie. No ako Timrava (nar. 1867) ukazuje v diele Hrdinovia (1918), niektorí pociťovali aj skrytú radosť - z nešťastia druhých, voči ktorým cítili krivdu. Napr. Zuza Pekovka - v minulosti sa mala rada s Ďurom Matvejovie, on sa však nečakane oženil s bohatšou Ančou. Keď Ďuro vo vojne zahynul, Zuza Pekovka pocítila satisfakciu: Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako očarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča boháčka nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach žiaľu, aby ich Boh roztrhol, tak ako Anča ju od neho - to sa i stalo. Anča vzala jej Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho Boh. Teraz nech trpí, ako ona trpela, nech umiera žiaľom, ako ona umierala.“ Katke Stoličkovie odvedú na vojnu muža, ale nie je z toho nešťastná: „Pôjde i jej muž. Pravda, tá myšlienka ju tak veľmi netlačí. Muž zlý a pijan veľký. Niet dňa, kedy by sa neopil, a kedy by nezlorečil a nežiadal, aby ich Boh rozlúčil (teda ich, hľa, rozlúči ...), aby umrela ona, nezavadzala mu a nehnevala ho. ´I tvoj muž pôjde, Katka!´ riekli jej akosi dobroprajne, akoby povedali i to: teš sa!" Mrzáci sa dokonca potešili, že majú nejaký handicap a nemusia ísť na vojnu. Hlásnik (bachter) bol rád, že kríva: "Pre neho i desať telegramov môže prísť za deň do dediny a desať ráz do dňa môže bubnovať za odobierku bachter, on je bezpečný, vďaka chybe, za ktorú sa posiaľ hanbieval."

 

Timrava: Keby som sa bola vydala, nebola by som spisovateľkou

V roku 1937, ako 70-ročná, redaktorke Živeny Lei Mrázovej povedala:Keby som sa bola vydala, iste by som sa nebola stala spisovateľkou...“  Hneď však dodala: „A nebolo takého ozajstného. Raz som sa tak strašne zaľúbila do jedného. A keď som bola vytrezvená, videla som, ako ten nebol hoden.“ V autobiografickej novele Všetko za národ vystupuje Timrava ako Viera. Na konci novely analogicky píše: „Viera sa nevydala (...) prišla i ľúbosť, taká, akú si sama žiadala. Láska bola desná ako búrka, strašná ako príval, ničiaca ako požiar. Tá zobrala jej ruže z líc, hladkosť čela, mladistvosť postavy – lebo bola k nehodnému. Víchor prestal, búrka stíchla, požiar zhasol, a teraz Viera píše rozprávky a – slúži národu (...)“  Literárny historik a znalec Timravinho života a diela Ivan Kusý píše, že pravdepodobne táto láska našla svoj odraz v jej novele s názvom Bez hrdosti. Ako inde Kusý píše, prototypom hlavnej mužskej postavy v novele Bez hrdosti je Ľudovít Čipkay, učiteľ z Ábelovej. Timravina neter Zlata Petrivaldská v spomienkach na Timravu napísala:  „(...) kým sa jej brat Bohuslav – môj otec – neoženil, teta bývala u neho (v Ábelovej) a vtedy sa bola zamilovala aj do tamojšieho učiteľa Ľudovíta Čipkaya. Každý vedel, ba aj ona sama, že z toho nebude nič, veď on bol oveľa mladší ako teta a potom aj jeho povaha nevyhovovala. Domácnosť mu viedla sestra, s ktorou sa teta spriatelila a tak chodila denne k nim. Myslím, že hodne z toho zachytila  novele Bez hrdosti.“ V tejto novele vystupuje ako hlavná hrdinka Milina, ktorá je zaľúbená do Sama, no napokon z lásky vytriezvie (I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom. „Teraz mohla by ho i zabiť!“ myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe po ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžná jedno zaucho, ktoré i musí mu dať. “Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!“ šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. „Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!“)

 

Francisci začínajúcej Timrave: Vynikáte originalitou a pravdivou kresbou postáv

Prvý, kto Timrave (vl. menom Božena Slančíková) zložil veľkú literárnu poklonu, bol v roku 1900 vtedy už jeden z posledných žijúcich štúrovcov, 77-ročný Ján Francisci. Nevyjadril sa ale verejne, ale v súkromnom liste vtedy 32-ročnej zatiaľ literárnou kritikou vôbec nepovšimnutej Timrave: Ale tým väčšie a srdečnejšie je moje potešenie, keď taký mnou spozorovaný nový zjav je vynikajúci, zaujímavý a mnohosľubný. Vy, slečna, ste mi takým zjavom na poli našej slovenskej beletristickej literatúry. Vaše poviestky z kruhu a života dedinskej inteligencie, ktoré som doteraz poznal v to zahrnujúc i poslednú Boj, pri ktorej veľmi ľutujem, že ju nepoznám celú, vynikajú v našej slovenskej literatúre svojou originálnosťou, novosťou, šťastnou invenciou, vernou kresbou deja i figúr i charakteru, telesnou i duševnou živosťou dejstvujúcich osôb. (...) K tomu oprobujem sa pripojiť prosbu, aby ste tento Váš zriedkavý novelistický talent nenechali zahrdzavieť a zadriemať, ale čím častejšie potešili jeho plodmi túžobne ich očakávajúce obecenstvo, a medzi ním i mňa."

 

Timrava de facto nechodila do školy. Učil ju otec - evanjelický farár

Spomienky na rodinné vyučovanie u Slančíkovcov v novohradskej dedine Polichno zanechala Timravina rovesníčka Oľga Krčméryová. Bola to dcéra evanjelického farára Juraja Petényiho v susednej dedine Budiná. Obe rodiny sa často navštevovali, rodičia si boli navzájom kmotrovia. Zo spomienok O. Krčméryovej: „Po raňajkách vzali Spevníky do ruky a zaspievali spoločne pobožnú pieseň. Jedno zo starších detí sa zatým hlasno pomodlilo, ostatní tíško za ním, a potom už brali deti školské knihy a začalo sa vyučovanie riadne, ako v škole, ktoré trvalo až do poludnia pri obdivuhodnej disciplíne, tichosti. Viac ráz som bola prítomná pri takomto vyučovaní, a vidím v duchu i dnes pred sebou tú vysokú, chudorľavú, trochu napred nahnutú postavu s vážnou, zamyslenou tvárou, ako vysvetľuje, zväčša stojac, deťom okolo veľkého stola sediacim nad knihou a kladie im otázky, na ktoré oni odpovedajú, pekne, s rozvahou. Takto vyučoval môj krstný otec Slančík svoje deti rok po roku, až kým nedorástli. Chlapci i prvé gymnaziálne triedy takto končili privátne, a dievčence po tejto výučbe ešte poslali rodičia na jeden školský rok do mesta. Myslím, že viac aby trochu videli svet i mimo Polichna, a do maďarčiny a nemčiny trocha zbehlosti v praxi nadobudli, lebo ako deti doma len slovensky hovorili.“

 

Timrava pálila knihy, kde jej urobili úpravy proti jej vôli

Keď Timrave začali vychádzať Zobrané spisy, zmeny, ktoré urobili v jej textoch pri jazykovej korekcii, ju rozhorčili. Povyhadzovali jej niektoré slová ako "neslovenské", medzi nimi napr. slovo ´žiaden´. Názov novely Žiadna radosť jej zmenili na Nijakej radosti. 13. júna 1922 svojej priateľke Elene Maróthy-Šoltésovej napísala: „Žiaden človek tu nezaobíde sa bez slovíčka žiaden." Na adresu tých, ktorí jej zasahovali do textov, uviedla: „ (...) neuznávam tvrdenia žiadnych filológov (...) čo to stvárajú s tou našou rečou? Jedno je germanizmus, druhé je maďarizmus, tretie čechizmus, a tak si obšniapu tú slovenčinu s tým vyhadzovaním výrazov, že im ozaj potom bude ´bohatá´!" Andrejovi Mrázovi, literárnemu vedcovi a pracovníkovi Matice slovenskej, 24. júla 1937 napísala: Prosím, aby ste mi veľmi nenaprávali pri preštudovaní mojich prác, na čo Vás poverila Matica, lebo sa pri tom môže zotrieť aj pravý zmysel viet a írečitosť autora. Veľmi ma hnevalo, keď mi naprávali v už vydaných zobraných spisoch a vyhádzali alebo zmenili originálne ľudové výrazy, aké dávno a dávno užíva. Tiež slová:´okamih´, ´žiaden´, ´dakedy´ pod titulom germanizmus, čechizmus, maďarizmus zmenili. ´Okamih´ nedá sa nahradiť ´chvíľou´, lebo ´chvíľa´ môže aj za pol hodiny trvať, ´žiaden´ tiež nie je ´nijakým´ a ´dakedy´ nie je ´niekedy´.“ Jej neter Zlata Petrivaldská povedala, že Timrava sa až tak veľmi hnevala na to, že jej írečité slová vyhadzovali z jej noviel, že ich pálila: „Zo škôlky mala taký malý stolček, na tom sedela a trhala tie knihy a hádzala ich do kachlí. ´A teta´, reku, ´pre pána kráľa, čo robíš?´ ´Ale veď sú to nie moje knihy. To som ja nenapísala, tam sú celkom iné slová.´“

 

Timrava: Na ľuďoch som si všímala hlavne ich tvár

Ako 70-ročná redaktorke Živeny Lei Mrázovej o spôsobe svojej tvorby v mladosti Timrava povedala: Alebo niektorí naši spisovatelia vtedy: to opisovanie prírody, tie zákruty a výkruty dlhočizné, pri iných to sentimentálčenie – mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť zavše i od zlosti to, čo je na ľuďoch. Ich zovňajšok ma tak nezaujímal. Len keď sa zvlášte prizriem, vidím na ľuďoch šaty. Ale tváre! Toho som si dobre všímala! Keď chcel v roku 1934 literárny vedec Andrej Mráz od Timravy reakciu na iných spisovateľov, keď sama začínala písať, povedala: „Neviem ver´, ktorý zo spisovateľov pôsobil na mňa a vplýval. Hádam ani jeden. Čítala som rada všetkých. Práve som chcela inak písať, ako druhí dotiaľ písali.“

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.

EKONOMIKA

Evku vybral Lajčák priamo, pred mesiacmi hovoril niečo iné

Minister sa bránil prieskumom, teraz priznáva, že žiadny nebol.

TECH

Odhalili tajomstvo starovekej antikoncepcie. Skutočne fungovala

Rastlinné zložky zabránia počatiu.


Už ste čítali?