Botto nevedel, že Jánošík bol Juraj. Volal ho Janko

Autor: Roman Kebísek | 22.8.2015 o 21:37 | (upravené 3.10.2020 o 16:27) Karma článku: 11,20 | Prečítané:  6341x

V skladbe Smrť Jánošíkova od Jána Botta sa ani raz nenachádza meno Juraj, zato varianty mena Ján, ako Janko, Janík, či Janíčko, sa tam na označenie Jánošíka nachádzajú často:

Jánošík si ešte popíja pomaly -
a pohon sa naňho dvermi dnuká valí:
(...)
Janík spoza stola ani hor' nevstáva
a tí dnu naň kypia ako divá riava:
(...)
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami;
dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už pre Janka stužku usúkali.

Botto: Históriu skutočného Jánošíka som nepoznal, len folklórneho
Z vyjadrenia samého Jána Botta vyplýva, že pri písaní skladby históriu reálneho Juraja Jánošíka nepoznal, poznal iba Jánošíka z ľudových piesní, kde sa označuje často ako Janko. Skladbu Smrť Jánošíkova publikoval Ján Botto prvý raz v almanachu Lipa v roku 1862. V jej knižnom vydaní v roku 1880 napísal, že skladba nie je o historickej postave Juraja Jánošíka, ale o Jánošíkovi z ľudovej slovesnosti:

O histórii Jánošíkovej dozvedel som sa síce len roku 1866; ale čože by som mal z nej, keby som ju dostal i skôr? Nechcel som životopis písať toho "priestupníka" (zločinca) vo Sv. Mikuláši odsúdeného a odpraveného, ale chcel som maľovať toho junáka slobody v ústach slovenského ľudu žijúceho, ktorý rástol v duši jeho po celú päťstoročnú epochu poroby a ktorému onen snáď iba meno, i to len z čiastky, dať mohol.

Jánošík, resp. Janko v ľudovej slovesnosti
V ľudovej slovesnosti sa často hovorí o zbojníkovi, ktorý sa označuje iba jedným menom – Jánošík, prípadne sa v tej istej piesni nazýva aj Jankom, Janíkom a pod.: 

Už v Ľuptove vyzváňajú,
Jánošíka lapať majú.
Už v Ľuptove vyzvonili,
Jánošíka ulapili.

Už ho vedú cez ulicu,
tri milé sa k nemu mecú.
Jedna kvíli, druhá plače,
tretia vzdychá ako vtáče.

Janík, Janík, srdce moje,
čo tu vidíš, všetko tvoje.
Vidím, vidím zoreničku,
prenešťastnú šibeničku ...

alebo:

Hučia hory, hučia, už Janíčka mučia,
ešte ony hučať budú, keď ho oni vešať budú.
Plače strom zelený, plače aj osika,
ver viac nezahynie meno Jánošíka.

Botto napísal Smrť Jánošíka (!), až korektor to zmenil na Smrť Jánošíkova
Názov Smrť Jánošíkova nedal svojmu dielu autor - Ján Botto, ale v roku 1880 jazykový korektor Jaroslav Vlček. Skladba vyšla vo svojom prvom vydaní v almanachu Lipa v roku 1862 pod názvom Smrť Jánošíka. Takto ju mal Botto o takmer 20 rokov aj vo svojom rukopise pre knihu. Podľa knižného redaktora Jaroslava Vlčka bol však tvar Smrť Jánošíka "germanizmom", preto ho zmenil na slovensky "správnu" formu Smrť Jánošíkova. 

Botto: "Smrť Jánošíka" znie sviatočnejšie než "Smrť Jánošíkova"
Korektorovi diela Jaroslavovi Vlčkovi ešte pred vydaním svojej knihy Ján Botto 23. februára 1880 napísal list, v ktorom odmietol niektoré jazykové zmeny vo svojich básňach. Napr. namietal proti zmene výrazu "mojich bratov" na "svojich bratov", či výrazu "nad hrobom Kollára" na "nad hrobom Kollárovým". O korektorovej zmene pôvodného názvu "Smrť Jánošíka" na "Smrť Jánošíkova" Botto napísal, že jeho - autorova - podoba "Smrť Jánošíka" znie sviatočnejšie a v poézii sa takáto forma používať môže. Úryvok z Bottovho listu:

Svojich bratov bolo by tiež dobre, ako aj: smrť Jánošíkova, nad hrobom Kollárovým - ale to intímnejšie znie mojich bratov, - sviatočnejšie smrť Jánošíka, nad hrobom Kollára, ako je to aj v bibličtine: syn človeka, cestou diabla atď. užívané. Vo viazanej reči zvlášte i táto druhá forma, bárs sa podobá germanizmu, obstáť môže.

Botto: Vyhadzovať niektoré formy z jazyka je na jeho skazu; treba sa učiť od ľudu
Ján Botto v liste Jaroslavovi Vlčkovi po konkrétnych výhradách voči jazykovým zmenám v jeho diele celkovo odmietol reštrikčný prístup jazykovedcov k slovenčine v krásnej literatúre. Básnik sa vyslovil proti okliešťovaniu rozmanitosti foriem v slovenčine, najmä ak pochádzajú priamo z reči ľudu. Podľa Botta je "prílišné kefovanie" takého mladého literárneho jazyka ako slovenčina iba na škodu. Úryvok z Bottovho listu:

U nás vôbec je ani nemožno ešte, ba ani neužitočno sa toľme kefovať, kde je tvorenie ešte v behu, lebo by to bolo len na skazu reči našej. Nám radšej prichodí formy, slová, frázy krasomluvné práve zhľadúvať, jak odhadzovať. Potom len, keď to bude zobrané, preštudované, možno bude aj zostaviť pravidlá gramatiky a syntaxi také, na ktoré sa opierať bude možno. Dosiaľ to máme len všetko dočasné. Od ľudu sa nám nadbä reč našu učiť...
 
Vlček: Správne je "Smrť Jánošíkova", nie "Smrť Jánošíka" - tak som to zmenil
Po knižnom vyjdení skladby - s názvom Smrť Jánošíkova - Jaroslav Vlček Jánovi Bottovi 1. júna 1880 napísal, že sa poradil s jazykovedcom Martinom Hattalom a ten tiež odmietol výraz "Smrť Jánošíka", tak ponechal napriek autorovým výhradám svoj skorigovaný výraz "Smrť Jánošíkova". Úryvok z Vlčkovho listu Bottovi:

V čom sa mi omluviť prichodí, je ponechanie správnych genitívov „Jánošíkova", „Svätobojove" atď. miesto starých „Jánošíka" etc., čo som urobil na naliehavú radu niektorých vážnych autorít spisovateľských a zvlášte profesora Hattaly.

Po zrušení Matice slovenskej zmenil Botto nekrvavý zboj Jánošíka na krvavý boj
Ján Botto pripravoval knižné vydanie svojej Smrti Jánošíkovej po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 a následnom zrušení slovenských gymnázií a celonárodnej kultúrnej inštitúcie - Matice slovenskej v roku 1875. Tento maďarizačný tlak na Jána Botta osobne doľahol a prejavil sa aj v jeho úprave Smrti Jánošíkovej. Preto verziu pre knižné vydanie v r. 1880 oproti prvotnej verzii z r. 1862 trochu pozmenil. Medzi úpravami je aj zmena verša "sem, pane, tie zdrané sedliacke mozole" na verš "sem, pane, tie zdrané slovenské mozole". Básnik napríklad zmenil aj Jánošíkov "nekrvavý zboj" na "krvavý boj":

Zbíjal som ja, zbíjal, nie na rôček prvý,
ale som nevylial kvapku ľudskej krvi.

Zbíjal som ja, zbíjal, celých rôčkov sedem,
ale sa pred Bohom zato báť nebudem!

(verzia z roku 1862)

Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,
čiernu krv tyranov trávniček popíjal;

zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:
a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!

(verzia z roku 1880)

Botto poskytoval izbu slovenským študentom
Ján Botto žil v r. 1880 v B. Bystrici ako zememerač. Na jeseň začal jednu izbu poskytovať slovenským študentom z evanjelického gymnázia na čítanie slovenských novín, kníh a debaty o vlastných prácach. Syn Viliama Paulinyho-Tótha Ľudovít, ktorý študoval od roku 1880 na banskobystrickom evanjelickom gymnáziu, v  liste z 19. 10. 1880 svojmu švagrovi Matúšovi Dulovi napísal:

My sme si založili tuná slovenskí študenti evanjelického gymnázia slovenský spolok, ku ktorému nám pomáhajú páni niektorí, pán Hodža, ev. farár v Radvani, pán Hanzlík, pán profesor Kmeť a pán inžinier Botto nám možno na zimu požičia izby, do ktorej sa schodiť budeme, tam budeme čítať noviny a iné slovenské spisy, rečniť, práce donášať atď. V tom spolku nás je 14.

Botto mal tri izby
Potvrdil to aj Andrej Buday, ktorý pomáhal Jánovi Bottovi pri prepisovaní rukopisov pre básnikovu zbierku, ktorá vyšla v roku 1880. V spomienkach v Slovenských pohľadoch z r. 1900 Andrej Buday napísal:

Botto býval v dome Okoličánkinom pri stoličnom dome. Bola to polobláznivá, stará už pani, ktorá neraz robila nepotrebný krik po dome. Mal tri izby na poschodí – vo dvore; ale len v prostrednej býval, zadná slúžila mu za knihovňu a iný sklad; predná bola zväčša prázdna, polotmavá izba. Táto predná, polotmavá izba stala sa v roku 1880-81 pamätnou. Tu schádzala sa slovenská študujúca mládež z ev. gymnázia, kde rečnili, spievali a v slovenčine cvičili sa mladíci. Ale netrvalo to dlho, prišla zrada, mladíci začali byť prenasledovaní, i samému Bottovi hrozili žalárom. Nebolo konca kraja preháňaniu ešte nedospelých mladíkov po súdoch, konečne jedného vyhodili zo školy, ostatných nechali pod prísnym dozorom.

Ministerský predseda o Bottovi: Rozširuje protištátne myšlienky
To, že Ján Botto poskytoval izbu slovenským študentom, sa dostalo ako protištátny čin až uhorskému ministerskému predsedovi Kolomanovi Tiszovi. Ten 4. mája 1881 županovi Zvolenskej župy Antonovi Radvanskému napísal (prepis podľa literárneho vedca C. Krausa):

Podľa našich vedomostí banskobystrický obyvateľ, zememerač Ján Botto napomáha rozširovaniu protištátnych panslavistických myšlienok, zvlášť tak činí medzi študujúcou mládežou vo vašom meste. Preto žiadam vašu veľkomožnosť, aby ste pozorne a starostlivo dali vyšetriť správanie tohto zememerača. O získaných poznatkoch mi hneď osobne podajte správu.

Župan nariadil stíhanie Botta, ten nečakane zomrel
Ján Botto však medzitým 28.  apríla nečakane zomrel. Anton Radvanský 12. mája 1881 v odpovedi K. Tiszovi uviedol, že ešte pred Bottovou smrťou bolo proti nemu nariadené trestné stíhanie za protištátnu činnosť. Z hlásenia župana A. Radvanského ministerskému predsedovi K. Tiszovi:

Mám tú česť -  na vaše nariadenie – vo veci protištátnej činnosti banskobystrického obyvateľa, zememerača Jána Botta podať toto oznámenie. Mal som už na stole udanie, že zememerač Ján Botto rozširuje protištátne panslavistické myšlienky, menovite medzi študujúcou mládežou päťtriedneho evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. Zhromažďoval ich vo vlastnom byte, povzbudzoval v panslávskej činnosti, a teda poštvával ich a robil medzi nimi protištátnu propagandu. Miestna cirkevná vrchnosť a predstavenstvo gymnázia už vykonali medzi študentmi vyšetrovanie, v dôsledku ktorého jedného žiaka vylúčili zo štúdií a ďalších potrestali primerane k ich previneniu. Po predbežnom vyšetrení cirkevnou vrchnosťou nariadil som podľa kráľovských zákonov súdnej sedrii trestné stíhanie zememerača Jána Botta. Predvolanie už bolo expedované, keď spomínaný zememerač pred dvoma týždňami nečakane zomrel.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?