Štúr a Francisci videli v rozprávkach proroctvo o budúcnosti národa

Autor: Roman Kebísek | 27.6.2015 o 8:02 | (upravené 27.6.2015 o 8:43) Karma článku: 5,48 | Prečítané:  1286x

Ľudovít Štúr a Ján Francisci považovali rozprávky za prorocké - videli v nich budúcnosť Slovanov, resp. Slovákov.

 

Veľké zbieranie slovenských rozprávok rozbehol v roku 1842 Ján Francisci

Dlhodobé organizované celoslovenské zbieranie rozprávok spustil v roku 1842 vtedy 20-ročný študent bratislavského evanjelického lýcea Ján Francisci. Inšpiroval ho revúcky farár Samuel Reuss, ktorého cez prázdniny r. 1842 navštívil. Francisciho zaujala Reussova nezvyčajná záľuba – zapisoval si miestne ľudové rozprávky. Revúcky farár v tom však nevidel iba zábavku, ale, naopak, serióznu záchranu ústnych pamiatok z minulosti. V rozprávkach sa podľa Reussa zachovali dávne deje či predstavy ľudí o svete. Ján Francisci začal po návrate z prázdnin do školy sám organizovať spolu so spolužiakmi zapisovanie ľudových rozprávok. Výsledkom ich činnosti bolo vytvorenie viacerých dielov rukopisných zbierok rozprávok, ktoré nazývali Prostonárodný zábavník. Vo svojom životopise o prvotnom popude zbierať rozprávky Ján Francisci napísal:

Pohnútkou k tomu podniku bolo to, že v prázdninách roku 1842 navštívil som bol svojich dobrých kamarátov Ľudovíta Reussa (Kozáka) a Adolfa Reussa (Amora), synov evanjelického farára vo Veľkej Revúcej, Samuela Reussa, všeobecne váženého a cteného, učeného a charakterného muža. Pri tej príležitosti mi starý pán ukázal ním vlastnoručne nárečím ľudu tak verne a zručne napísané tri prostonárodné slovenské povesti, akoby boli z úst samého prostonárodného rozprávača vypadli. Tie tri povesti boli, ak sa dobre rozpamätám: Svetská krása, Berona a O kocúrikovi; táto posledná v nárečí gemersko-hronskom. Tie tri povesti i prudkosťou i ohňom vzbudili vo mne účinnejšie oddať sa zbieraniu povestí. Ja zo svojho detinstva mal som hodnú zásobu povestí v pamäti, ktorú som si bol nazbieral v starootcovskom dome v zimných časiech od prichádzajúcich s praslicami susediek, prikladajúc na kozub triesočky. Keď som prišiel do Prešporka z prázdnin, hneď spočiatku školského roku založil a začal som usporadovať Prostonárodný zábavník.

 

Štúr: Rozprávky o zakliatí sú o našom národe – aj on je zakliaty a čaká ho oslobodenie

Na rozprávky z týchto zbierok sa odvolal učiteľ na evanjelickom lýceu v Bratislave Ľudovít Štúr, keď svojim študentom neskôr prednášal vlastný výklad rozprávok. Upozorňoval na často sa vyskytujúci fenomén zakliatia v rozprávkach, ktorý je podľa neho odrazom celkovej histórie Slovanov. Ako národ sú vraj zakliati a čaká ich odkliatie. Štúrove názory na rozprávky sú najpodrobnejšie zachytené v rukopisných poznámkach jeho žiaka Karola Alexandra Modrániho. Ľudovít Štúr v prednáškach na tému slovanskej slovesnosti, resp. slovenských ľudových rozprávok hovorí:

Čo je zakliatie? Zakliatie má veľmi hlbokú myšlienku: je premena do nešťastného stavu; do bytosti, kde predošlý svoj stav vie - ale v tejto musí byť musí sa nešťastným cítiť. (...) Takéto zakliatie veľmi často vidíme v národných povestiach našich. Skadiaľže to pochodí? Je tam hlboká pravda napospol - a na náš svet slovanský to je pokuta poslaná od Boha za odpadnutie od neho - teda odpadnutie od Božej pocty, pravdy, od svojich. Zlerobenie ľuďom, potom hlavne proti pospolitosti, obci - toto je všetko odpadnutie: a kto sa toho dopustí, dopustí sa najväčšieho hriechu - a za to sa zakľaje! (...) Zakliatie toto v našich povestiach predstavené má hlboké značenie aj v našej histórii slovanskej. Keby sme z jednej výšiny na národ slovanský oči spustili - videli by sme v ňom zakliatosť. (...) Iste, že sa naše zakliatie podarí odkliať - ale nie prv, dokiaľ sa nedáme do práce s tou najväčšou pokorou; nie prv - a dotiaľ sa len váľať budeme.

 

Dobšinský: Cez rozprávky možno nazrieť do budúcnosti

V marci 1844 odišla z Bratislavy do Levoče skupina študentov na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z miesta učiteľa na bratislavskom lýceu. Neskôr prišiel do Levoče aj Francisci, aby tam v duchu Štúrových názorov viedol literárnu spolkovú činnosť. V Levoči študoval aj mladučký Pavol Dobšinský, neskôr najznámejší zberateľ a vydavateľ slovenských ľudových rozprávok. Po Dobšinskom sa zachoval aj rukopisný zborník ním zozbieraných rozprávok z dediny Sirk na Gemeri z rokov 1848/9. V ňom ponúka aj svoj výklad rozprávok: 

Sú minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou ľudu nášho. On v nich žije, tvorí a prechováva sa. Ony sú tajnou, nepoznanou, a tak rečeno zakliatou jeho vierou, túžbou, nádejou, ktorá od tisícročia zakliatia nášho v hlbokosti duše národnej trvá, a kto vie, či dakedy vymizne z neho? Veky a veky, veľké preporodenie ducha i života ľudu nášho je potrebné k tomu. Samo kresťanstvo, ktoré tieto prípovedky nepravo za blud a poveru vyhlasuje, vytrieť ich nemohlo zo srdca ľudu. Lež nie sú ony bludom, len jasným svetlom jeho, cez ktoré nazrieť môžeš do tajnej sveta budúcnosti. V zakliatych krajoch, kde ani bylinky ani rastlinky nevídať, ony skvitajú a ako ten zakliaty kraj, tak sú ony ešte z väčšieho nepoznané, tajné.

 

Francisci: Najmladší syn z rozprávok, ktorý napokon zvíťazí, je symbol Slovenska

Prvú zbierku slovenských ľudových rozprávok vydal tlačou r. 1845 práve Ján Francisci. Nebola to však knižka pre deti, naopak - pre dospelých. V knižke Francisci interpretoval rozprávky až prorocky. Upozornil, že v nich zvyčajne víťazí najmladší syn, čo je podľa neho skrytým vyjadrením budúcej veľkej úlohy Slovanov ako ´najmladšieho syna ľudstva´. V poradí prvou je vo Francisciho zbierke (s názvom Slovenské povesti) rozprávka o Popolvárovi (´popolvár´ je výraz pre človeka, ktorý sa ´váľa v popole´, teda pri peci; inak sa nazýva aj ´pecivál´). Rozprávkový Popolvár je najmladší syn, ktorým starší bratia opovrhujú a smejú sa z neho ako z neschopného. Popolvár však napokon v ťažkých skúškach obstojí najlepšie, až sa stane ´najväčším na svete´. V úvode zbierky Francisci napísal:

Slováci sami nepoznali, čo sú vlastne ich rozprávky a len si ich so zbožnou mysľou rozprávali a prechovávali ich v pôvodnej ich pravde, hĺbke a tajomnosti, až by sa našiel hrdina pravde, ľudstvu čisto posvätený, ktorý by silným udretím čarovného prúta všetky kliatby, ich myšlienku pred svetom ukrývajúce, rozbil. Novorodený duch Slovanstva, najmladší syn ľudstva, je ten posvätený a vyvolený hrdina, ktorý, chcejúc si svet a život vytvoriť, vystupuje aj na toto zázračné pole a hľadá na ňom pre seba životnú krv, hľadá a zbiera elementy, do ktorých by sa vtelil; on to rozbijúc kliatby zakuklenosti na ich zboreninách jasné chrámy pravdy stavia. (...)Pozoruhodné je napokon to, že v týchto povestiach istota a myšlienka budúcnosti národa nášho je silne a jasne vyslovená - čo v prvej povesti tohto zväzku iba slepý nevidí. Hrdinu tej povesti ja považujem za zidealizované indivíduum Slovenska. Druhé povesti to napospol dokazujú, hlavne tým, aby som iné nespomínal, že v nich najmladší syn nad osudom sveta víťazí

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Zjednotené Írsko a škótsky sen. Prežije jednotná Británia?

Referendum o nezávislosti avizuje Škótsko, brexit sa nepáči ani severoírskym republikánom. Strach z hraníc podporil výzvy na zjednotenie Írska.

KOMENTÁRE

Mayová sa sama vohnala do časovej tiesne

S voľbou dátumu mohla Mayová naložiť aj menej symbolicky.

KOMENTÁRE

V ružomberskom spore pomáhajú Fiľovi veľké kalibre

Nad privatizáciou papierní sa vznášajú pochybnosti.


Už ste čítali?